Deti, rovnako ako dospelí, chcú cítiť, že sú dôležité. Všetci ľudia túžia niekam patriť, niečo znamenať, byť niekým významným pre ostatných. Či už sme úspešní, alebo nie, všetci sa správame tak, aby sme si zabezpečili posun k jedinému cieľu, a to mať svoje miesto a hodnotu medzi ostatnými. Mať svoje miesto a cítiť svoj význam nie je zvyčajne ťažké pre ľudí, ktorí si vyvinuli cit pre spolupatričnosť a ktorí sú pripravení prispievať k rozvoju komunity, v ktorej žijú. Títo ľudia sú zvyčajne dobrými spoločníkmi a ľudia ich oceňujú. Takže sú spokojní. Samozrejme, aj deti túžia po týchto pocitoch. Ak tomu tak nie je, začínajú byť neposlušné.
Psychológ a spisovateľ Francis X. Walton vo svojej knihe Ako porozumieť deťom a adolescentom píše: „Deti sú často vychovávané tak, že začnú veriť tomu, že sa od nich nevyžaduje, aby prispievali k dobrému chodu a pohode rodiny a spoločnosti. Myslia si, že skutočnú prácu môžu urobiť iba rodičia, iní dospelí či starší súrodenci. Dieťa je potom často veľmi neisté, čo sa týka jeho miesta medzi ostatnými a je neisté vo svojej schopnosti udržať si miesto sociálne akceptovateľným a produktívnym spôsobom. Potom sa uchyľuje k neužitočnému a negatívnemu správaniu, aby sa ubezpečilo o svojej významnosti alebo aby sa vyhlo pádu na ešte menej významnú pozíciu.
Psychológ Rudolf Dreikurs rozpracoval štyri základné ciele nevhodného správania detí. Deti, ktoré sa nevhodne správajú, chcú získať pozornosť, moc, chcú odplatu alebo sa správajú neadekvátne. Pozornosť a moc sú najčastejšie ciele neposlúchania. Správanie zamerané na získavanie pozornosti alebo moci sa vyskytuje z času na čas v každej triede alebo v rodine.
Čo si myslí neposlušné dieťa pri jednotlivých cieľoch?
Keď chce získať pozornosť
„Nie som výnimočný, ale dokážem získať osobitú pozornosť, spôsobím rozruch. Alebo keď prinútim ostatných, aby mi poskytovali servis, aspoň ma nebudú prehliadať.
Keď chce získať moc
„Nemusím byť víťazom, ale aspoň môžem ľuďom ukázať, že ma nemôžu poraziť alebo mi zabrániť robiť to, čo chcem alebo ma donútiť, aby som robil to, čo chcú oni.“
Keď je cieľom deťaťa odplata
„Ľuďom na mne nezáleží, ale aspoň môžem robiť veci, aby som sa im odplatil, keď sa cítim zranený.“
Keď sa dieťa správa neadekvátne
„Nemôžem sa nikomu vyrovnať, ale keď nebudem nič robiť, aspoň ma možno ľudia nechajú na pokoji.“
Kľúče, ktoré môžu pomôcť učiteľom rozpoznať špecifické ciele neposlúchania
Nasledujúce kľúče zahŕňajú sledovanie typického správania dieťaťa, jeho reakcie na nápravu a reakcie dospelého na toto nevhodné správanie.
1. KĽÚČ: Správanie dieťaťa
Pozornosť: Dieťa je hlučné, nepokojné, predvádza sa, snaží sa potešiť niekoho nevhodným spôsobom, vykrikuje, šaškuje, je hyperaktívne.
Moc: Dieťa je agresívne, odmieta autoritu, je často až drzé, odmieta pracovať, klame, vzdoruje, je panovačné, má výbuchy hnevu.
Odplata: Dieťa sa často správa násilne, verbálne alebo aj fyzicky zraňuje rovesníkov, niekedy i dospelých.
Neadekvátnosť: Dieťa nerobí nič a ani sa o nič nesnaží. Ak sa o niečo pokúsi, rýchlo sa vzdáva. Izoluje sa od ostatných, je poddajné, zvyčajne sa nepovažuje za dieťa s výchovným problémom.
2. KĽÚČ: Rekacia dieťaťa na pôsobenie dospelého
Pozornosť: Dieťa prestáva robiť nevhodnú činnosť, ale len na krátky čas.
Moc: Nevhodné správanie pokračuje, ba dokonca sa môže zhoršovať.
Odplata: Dieťa použije ešte násilnejšie útoky, chce sa odplatiť.
Neadekvátnosť: Dieťa neprejavuje žiadnu reakciu.
3. KĽÚČ: Čo cíti učiteľ?
Pozornosť: Cítite sa podráždení a vyčerpaní. Máte tendenciu považovať dieťa za otravné, nepríjemné a hnevá vás aj to, že mu musíte venovať priveľa času.
Moc: Cítite sa porazení, frustrovaní, nehnevaní, ba dokonca môžete pocítiť ohrozenie vaše vodcovskej pozície.
Odplata: Cítite sa zranení. Dieťa môžete považovať až za zlé, zákerné alebo protivné.
Neadekvátnosť: Cítite sa bezmocní, chcete to vzdať. Často si dávate otázku, že čo ešte môžete s dieťaťom urobiť, ba dokonca sa pristihnete pri tom, že dieťa považujete za snilka alebo hlupáka.
Deti si účel svojho neposlúchania málokedy dokážu uvedomiť. Preto je veľmi dôležité, aby učitelia vedeli o spomínaných štyroch cieľoch nevhodného správania detí a aby dokázali rozpoznať správanie zamerané na konkrétny cieľ. Taký učiteľ je potom v pozícii, kedy môže využiť nasledujúce praktiky:
1. Môže pomôcť dieťaťu porozumieť cieľu svojho neposlúchania.
2. Môže zastaviť účelnosť neposlúchania.
3. Môže hľadať spôsoby, ako dieťa povzbudiť.
4. Učiteľ môže využiť triedu ako skupinu na získanie detí pre priateľskú spoluprácu.
V budúcom článku si povieme o tom, ako môže učiteľ naučiť žiaka rozpoznať cieľ jeho nevhodného správania.
Zdroj: Francis X. Walton: Ako porozumieť deťom a adolescentom
