Väčšina detí nie je zlá úmyselne, aspoň nie dlhodobo. Sú to len deti, a preto sa občas správajú nevhodne alebo neprimerane vzhľadom na danú situáciu. A kedže sa učia a rastú, robia aj veľa chýb. Keď skúšajú niečo nové, nepodarí sa im to dobre na prvý raz. Ak chce rodič motivovať svoje deti smerom ku pozitívnej zmene, mal by si uvedomiť, že jeho cieľom nie je doviesť dieťa k maximálnej dokonalosti, ale k jeho pokroku. Ako teda motivovať deti ku zmene čo najlepšie?
Prijmite, pochopte a vyzdvihnite dobro
Schopnosť prijímať svoje deti také, aké sú, je dobrou cestou k tomu, aby ich rodičia netlačili do maximálnej dokonalosti, ktorá ich môže neieln vyčerpať, ale aj psychicky zničiť. Schopnosť rodičov prijať dieťa také, aké je, je pre nich kľúčová, pretože ovplyvňuje ich mieru vplyvu na ne. Ak deti vycítia, že ich rodičia neprijímajú, s najväčšou pravdepodobnosťou sa budú proti nim búriť. Medzi odmietaním detí a ich prijímaním s nádejou je len tenká čiara. Niekedy je to naozaj zložité, lebo prijímať neznamená len schvaľovať. Prijímať znamená uznať realitu života detí. Ideálne je, keď je rodič pre deti osobou, pred ktorou môžu byť úplne otvorené. Byť osobou, ktorá počúva, prejavuje súcit a empatiu a vedie ich s láskou.
Dieťa vie veľmi rýchlo vycítiť, že ho rodič neprijíma. Napríklad cíti, že rodičia si prajú niečo iné, ako robí alebo ak chcú od neho, aby zmenilo niečo, čo zmeniť nedokáže. Ak sa na príklad matka stane negativistickou, pesimistickou až kritickou, pretože sa jej zdá, že jej výchova je bez účinku, dieťa sa cíti odmietnuté a začína vzdorovať. Dieťa, ktoré sa cíti odmietnuté, nie je spokojné v prítomnosti rodičov a neotvorí si pred nimi svoje srdce.
Niekedy sa stane, ž jeden z rodičov nemá rád sám seba pre niektoré svoje vlastnosti. Tieto vlastnosti môže objaviť aj u svojho dieťaťa. Deti z takéhoto rodiča cítia beznádej, sklamanie. V takomto prípade za ich zmenu nesie zodpovednosť aj rodič. Musí sa aj on meniť spolu s deťmi. Môžu zmenu uskutočňovať spoločne. Niektoré veci, ktoré nám lezú na nervy na nás samotných, sme zrejme prebrali od svojich rodičov. Preto by nás nemalo prekvapiť, že naše deti po nás preberajú rovnako pozitívne i negatívne vlastnosti. Deje sa to prirodzene a automaticky. Podstatné je aj to, čo si o zmene myslíme. Musíme veriť, že zmena je možná. Dôležité je viac hovoriť o pozitívnom správaní, ktoré od dieťaťa očakávame a menej o jeho súčasnom negatívnom správaní. Vďaka tomuto sa komunikácia stáva pozitívnejšia.
Môžete použiť napríklad tieto vety:
Nesprávne: „Prestaň biť svojho brata!“
Správne: „Skús mi povedať aspoň jeden spôsob, ako by si mohol byť k bratovi milší.“
Nesprávne: „Prestaňte behať po dome!“
Správne: „Po dome, prosím, kráčajte! Behať môžete vonku!“
Nesprávne: „Prečo nemôžeš urobiť to, o čo som ťa požiadala?“
Správne: „Poprosila som ťa, aby si povysával obývačku. Kedy to urobíš?“
Ľudská prirodzenosť káže prijímať radu iba od takej osoby, ktorá nás chápe. Ľudia sa snažia zmeniť iba vtedy, ak ich niekto prijíma a má rád takých, akí sú. Keď sa cítia kritizovaní, nemilovaní a podceňovaní, nedokážu sa zmeniť.
- John Gottman
Úloha komunikácie pri dosahovaní zmeny
Ideálne je, keď sa v rodinách komunikuje pozitívne, úprimne, pokojne, do hĺbky a pri rozprávaní a počúvaní si všetci prejavujú úctu. Takýto druh komunikácie je dôležitý na to, aby sme deťom mohli odovzdať pravdy a hodntoy, ktoré deťom pomôžu pochopiť, prečo od nich žiadame zmenu istých postojov a foriem správania. Ak sú už deti dostatočne veľké, rozprávajte sa s nimi o tom, v ktorých oblastiach by sa mohli začať zdokonaľovať podľa vášho názoru a podľa ich názoru. Môžete im povedať aj to, v ktorej oblasti by ste sa chceli zdokonaliť vy.
Rozhodnime sa byť pozitívni a optimistickí
Je len na nás , či sa rozhodneme veriť, že niekto sa môže zmeniť, chce sa zmeniť a napokon sa aj zmení. Môžeme sa rozhodnúť začať veriť, že budeme milujúcimi, prijímajúcimi a úspešnými rodičmi. Naše postoje sú vždy záležitosťou voľby. Deti si nás v takomto rozpoložení skôr vypočujú a s väčšou pravdepodobnosťou dosiahneme zmenu.
Počúvajme, aby sme spoznávali
Niektorí ľudia počúvajú preto, aby súdili alebo počúvajú preto, aby zistili, kedy už konečne ten druhý dohovorí, aby sa dostali k slovu oni. A preto je také dôležité naučiť sa počúvať sústredene a trpezlivo. Deti neznášajú, keď ich rodičia vypočúvajú, a preto je dobré dávať si pozor na to, aby sme deti nezasypávali otázkami. Deti si množstvo otázok môžu vyložiť ako znak úzkosti. Namiesto konkrétnych otázok je lepšie použiť nasledujúce vety: „Povedz mi o tom viac. Rozprávaj, počúvam ťa. A čo bolo potom?“ Tieto otázky pôsobia úctivejšie a pomôžu rodičom získať viac cenných informácií.
Najlepšie je hovoriť krátko
Dôležité je tiež pochopiť, že komunikácia je v podstate diskusia a nie prednáška.Sila rodiča nespočíva v tom, koľko slov povie. Dnešné deti sa nevedia sústrediť na dlhší čas, preto sú pre ne dlhé porednášky o správaní neúčinné.
Potrebné je aj zdôrazňovať učenie
Je rozdiel medzi tým, či deti učíme, čo majú robiť a keď im iba hovoríme, čo majú robiť. Učenie môže plodiť nádej. Rozprávanie ju môže ukradnúť. Deti niekedy vedia, čo treba robiť, ale rozhodnú sa to ignorovať, no sú chvíle, keď skutočne nevedia, ako spraviť, čo od nich žiadme. A preto si ich treba všímať, počúvať, pýtať sa a byť vnímaví. Deti potrebujú hlavne vedieť, čo od nich chceme a čo od nich nechceme. Rozdiel medzi správnym a nesprávnym im pomôže uvedomiť si, kde robia chyby. Hovorme viac o tom, čo chceme, aby robili a menej o chybe, ktorú sme práve postrehli. Vysvetlenie je úplné, ak odpovedá na všetkých šesť otázok: Čo to je? Čo to nie je? Kedy? Kde? Prečo? Ako? Skutočná zmena môže nastať prostredníctvom učenia, ukazovania príkladov a vytrvalou snahou. Zmenu nedosiahneme krikom.
Trvalú zmenu vždy nezaručí ani odmena. Odmeny fungujú hlavne vtedy, keď chceme dieťa naučiť novým formám správania. Napríklad ak vaše deti nedokážu spolu vychádzať, kúpte im spoločenskú hru, ktorú sa môžu hrávať spolu, keď sa ich správanie zlepší. Vždy je lepšie odmenou prekvapiť, ako ňou podplácať. Takto deti pochopia, že prekvapenie získali vďaka zmene správania. Keď deti odmenou podplatíme, môžu si myslieť, že sa nedokážu zmeniť a svoje správanie vylepšili iba preto, lebo chceli získať odmenu, ktorou ste ich vábili. Pozitívne a negatívne dôsledky fungujú, ale ak chceme, aby si dieťa osvojilo A udržalo nový návyk, nepôjde to bez pokynov a učenia.
Nápravu je potrebné robiť bez kritizovania
Kritika sa sústreďuje iba na chyby. Napomenutie dáva veci do poriadku. Kritické a negatívne vyhlásenia neprinášajú žiadne návrhy na nápravu. Kritizovanie deťom nepomáha, pretože ich ponižuje a deti môžu dôjsť k záveru, že sú nanič alebo že od nich očakávame len dokonalosť.
Neočakávajte zmeny na základe prirodzených schopností
Keď rodičia očakávajú, že sa dieťa zmení vďaka svojim prirodzeným schopnostiam, vyzerá to asi takto: „Očakávame, že tú skladbu zahráš dokonale, pretože si talentovaná.“ Alebo: „Viem, že dokážeš získať plný počet bodov. Si veľmi bystrý.“ Na prvý pohľad sa môže zdať, že takéto očakávania dieťa motivujú, no v skutočnosti môžu mať opačný účinok. Deti nemajú pod kontrolou svoje schopnosti. To, čo môžu ovplyvniť, je spôsob, ktorým svoje schopnosti využívajú. Zároveň nemajú vplyv na iných ľudí, ktorí môžu do celej záležitosti zasiahnuť. Spomínané očakávania môžu byť pre dieťa nebezpečné, pretože ho učia pripisovať úspechy svojim schopnostiam. Takto ho učíme aj to, že zlyhanie je dôsledkom jeho nedostatočných schopností. Napokon môže uveriť, že zlyhalo, lebo je hlúpe a nebude sa už ani pokúšať o zmenu.
Neočakávajte výsledky
Rodičia často očakávajú od detí, že dosiahnu isté výsledky. Deti však nemajú pod kontrolou všetko, čo môže oplyvniť výsledok ich snaženia. Takýto tlak pôsobí na deti desivo. Môžu urobiť, čo je v ich silách, ale nemusia naplniť očakávania rodičov. Takéto očakávania deťom naznačujú, že jediné, čo si ceníme, sú výsledky.
Očakávajte charakterné správanie
Pre deti je užitočné, keď im stanovíme ciele, ktoré vyžadujú charakter. Vďaka nim pochopia, že úspech závisí od ich rozhodnutí. To, čo si zaumienili, závisí od nich samotných. Výkony iných ľudí nerozhodujú o ich úspešnosti. Ciele týkajúce sa charakteru môžu vyzerať napríklad takto: „Zameraj sa na presnosť, aby si na najbližšej písomke dosiahol aspoň o päť bodov viac.“ Alebo: „Chceme, aby si pri písaní slohov pracoval istý čas samostatne, kým poprosíš o pomoc. Pomôžeme ti, keď napíšeš aspoň tri vety.“
Deti sa stotožnia s cieľmi zameranými na charakterové vlastnosti, pretože majú na to, aby ich dosiahli. Keď ich jasne popíšeme, minimalizujeme zmätok. Tieto ciele zároveň zdôrazňujú proces a nielen výsledok. Aj preto sú takéto ciele efektívnejšie než tie, ktoré sa zameriavajú na výkon alebo schopnosti. Keď sa deťom podarí splniť ciele zamerané na charakter, pravdepodobne splnia aj výkonové ciele. Ide o zdravší spôsob dosahovania úspechov. Ak ciele nesplnia, nebudú mať pocit zlyhania, pretože budú chápať, že je v ich moci nabudúce sa rozhodnúť lepšie.
V ďalšom článku si povieme o najvhodnejších stratégiách na ľahšie dosiahnutie zmeny.
Zdroj:Jill Savageová, Kathy Kochová: Dosť bolo dokonalých detí
