„Väčšina rodičov si myslí, že ich takmer dospelé dieťa už ich lásku a prejavy tejto lásky nepotrebuje tak, ako keď bolo malé. Toto jednoducho nie je pravda. Dospievajúce deti stále potrebujú lásku, citové prejavy, uistenia a starostlivosť tak ako predtým. A možno ešte viac.“
- Ross Campbell
Rodičia dospievajúcich detí a tínedžerov sa niekedy sťažujú, že komunikácia s ich potomstvom je náročná a nemožná. Často pozostáva len z množstva príkazov, zákazov a otázok súvisiacich so známkami. Spoliehame sa na samostatnosť starších detí v domnienke, že vzhľadom na svoj vek už nepotrebujú našu prítomnosť, pohladenie, povzbudenie či objatie. Opak je však pravdou. Tínedžeri sa často nachádzajú vo víre pochybností, hľadajú pravdu a správne hodnoty v tomto svete. Ich hľadanie je veľmi ťažké, často nevedia roztriediť množstvo informácií, ktoré sa denne na nich valia zo všetkých možných médií. Ich duša môže ľahko vhupnúť do neistoty. Takýto stav mladých ľudí potom často využívajú tí, ktorí majú s nimi aj nečestné úmysly. Ak dieťa vie, že po dni prežitom v neustálom hľadaní, v spleti konfrontácií a neustálom skúmaní vlastného smerovania môže svoju hlavu a unavené telo zložiť do náručia chápajúcej a empatickej rodiny, je oveľa viac chránené pred tlakmi vonkajšieho sveta.
Ako teda s tínedžermi hovoriť, aby slová dospelých brali vážne, aby v nich videli partnera a nie nepriateľa? Komunikácia možná je. Len platí niekoľko zásad, pri dodržaní ktorých bude oveľa jednoduchšia. Ako na to?
1. Vyhraďte si na komunikáciu dostatočný čas
Viete, čo neznášajú tínedžeri? Keď sa s nimi rozprávate na pol úst, nemáte čas, pozeráte sa na televízor a popri tom ešte večeriate. Každé dieťa chce byť pre svojich rodičov jedinečné a výnimočné, a preto túži po pozornosti. V mnohých rodinách to však vyzerá tak, že seriál je v rebríčku hodnôt vyššie ako vlastné dieťa. A popri tom svet tínedžerov je veľmi bohatý. Toľko by vám toho chceli povedať! Ale akosi nemajú kedy. Výskumy hovoria jasnou rečou. Veľa mladých ľudí je čoraz viac pripútaných k sociálnym sieťam a mobilom ani nie preto, že by to bol ich akýsi rozmar či závislosť, ale skôr z pocitu samoty a nepochopenia. Viete o tom, že veľa slovenských detí zaspáva s mobilom alebo s tabletom v ruke? Prečo sa nevedia od týchto prostriedkov odpútať? Nie je im náhodou aj smutno?
2. Snažte sa svoje deti pochopiť
Potvrďte dieťaťu, že jeho pocity chápete. Použite napríklad tieto slová: Musíš byť veľmi sklamaný, keď… To ťa muselo naozaj naštvať… Niekedy stačí povedať: „No teda!“ Alebo použite súhlasné prikývnutie ako prejav pochopenia, alebo ho jednoducho objímajte.
Kamarátka mi nedávno rozprávala príbeh o svojom synovi. Keď mal desať rokov, vďaka svojmu správaniu sa zaradil do kategórie ťažko zvládnuteľných hyperaktívnych detí. Návštevy u psychológov či u špeciálnych pedagógov nepomáhali. Zúfalstvo sa v celej rodine prehlbovalo. Problémy sa stupňovali a z prostredia školy sa preniesli aj do sporov medzi deťmi v susedstve či na ulici. Raz pozerala z okna na hrajúce sa deti. Strhla sa bitka. Jasne videla, že pôvodcom nebol jej syn, ale susedov. Sused aj ona zbehli na ulicu. Sused hneď začal kričať na jej syna. Inokedy by ho vzala za ruku a pokorne ho odtiahla domov, ale vtedy si ho prvýkrát pred všetkými zastala. A ešte ho na záver objala a povedala, že mu verí, že nebol pôvodcom bitky. Od toho dňa sa akoby zázrakom všetko zmenilo.
Až po rokoch si uvedomila, že stačilo jedno objatie a viera v jeho dobro. Netvrdí, že v určitom čase bol jej syn problémový, ale neskôr, keď sa už aj túžil polepšiť, akoby sa vždy niečo neprávom na neho nalepilo. Ľudia si akoby zvykli pripisovať vinu práve jemu. A ona tomu uverila.
Mnohí, ktorí pracujú s deťmi, často hovoria o tom, že sa stupňuje ich problémové správanie a agresivita. Odborníci už dlhú dobu hľadajú všetky možné i nemožné cesty, ktoré by pomohli deťom nájsť pokoj a vyrovnanosť. Názory sú rôzne. Viaceré výskumy však jednoznačne potvrdzujú, že len skutočný citlivý záujem o dieťa, harmonické rodinné vzťahy, nekonečné úprimné rozhovory a každodenné objatia sú tým najlepším liekom pre malé deti i tínedžerov.
3. Hovorte o svojich pocitoch
Hovorte otvorene o tom, čo cítite, čo prežívate. Ak máte strach, keď prídu neskoro večer domov alebo sa stretávajú s nevhodnými kamarátmi, hovorte o tom. Keď nedodržia pravidlá alebo sľub, nekritizujte ich, ale hovorte o tom, ako to prežívate vy.
4. Hľadajte spoločné riešenia
Skúste sa dohodnúť pri stanovení určitých pravidiel. Keď vám s nimi pomôžu, budú mať väčšiu motiváciu ich dodržiavať. Snažte sa navzájom povedať všetky návrhy, ale kompromisne vyberte tie, ktoré vyhovujú obidvom stranám.
5. Nezabúdajte na pochvalu
Aj vaše veľké dieťa veľmi túži po pochvale. Mnoho rodičov však na pochvaly zabúda. Keď sa hlbšie nad tým zamyslíte, určite vám napadne veľa zaujímavých situácií, keď sa vaše dieťa prejavilo veľmi pozitívne. Skúste mu najčastejšie pripomínať práve tieto situácie. Realita je taká, že naši tínedžeri sú viac trestaní a kritizovaní. Väčšinou za známky a za neskoré príchody domov. Skúste to otočiť, všímajte si viac pozitívne stránky. Možno budete po pár dňoch prekvapení.
A myslite aj na to, že hoci sa tínedžeri veľmi radi stretávajú so svojimi kamarátmi, vždy radi uvítajú výlet, prechádzku, posedenie, dovolenku, návštevu či spoločnú večeru v reštaurácii som svojimi rodičmi. Vždy, keď sa v spomienkach vracajú k najkrajším chvíľam v rodine, spomínajú si aj po rokoch práve na tieto momenty. A nezabúdajte! Svoju odmeranosť, aroganciu a nevšímavosť často len na vás hrajú. Zo všetkého najviac túžia po vašom objatí, láske a úprimnej komunikácii.
Zdroj: Adele Faberová, Elaine Mazlishová: Ako hovoriť, aby nás tínedžeri počúvali // Foto: Shutterstock
