Články: Pre študentov
O projekte

 

Keď dieťa odmieta komunikovať

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: BIgstock
Elektívny mutizmus je špecifický problém, kedy dieťa nedokáže komunikovať so svojím okolím napriek tomu, že nemá poškodené rečové orgány. / Foto: BIgstock

Možno ste sa aj vy niekedy stretli s deťmi, ktoré za určitých podmienok komunikujú a za iných nie. Ak dieťa nemá poškodený centrálny nervový systém a ani rečové orgány a aj napriek tomuto faktu a svojej veľkej snahe nie je schopné komunikovať so svojím okolím, hovoríme o elektívnom mutizme. Ide o stratu reči, ktorá je psychicky podmienená, zvyčajne sa spája s vyhranenými osobnostnými črtami zahŕňajúcimi sociálnu úzkosť, utiahnutosť, precitlivenosť, hanblivosť a silnú rezervovanosť.

Elektívny mutizmus sa zaraďuje medzi poruchy sociálnych vzťahov. V prípade spomínaného tzv. elektívneho mutizmu deti relatívne bez ťažkostí komunikujú v známom, najčastejšie v rodinnom prostredí, len čo sa však dostanú do nového, neznámeho prostredia, ktoré im nie je blízke, rečovú schopnosť strácajú. Nejde teda len o dobrovoľné rozhodnutie dieťaťa jednoducho nekomunikovať s cudzími ľuďmi.

Ak však dieťa pomerne plynulo rozpráva v akomkoľvek prostredí okrem prostredia rodinného, v takomto prípade sa často jedná o problémovú či nefunkčnú rodinu. Zvyčajne sa objavuje pred piatym rokom. Dieťa sa prejavuje ako utiahnuté a kvôli tomu sa niekedy ťažšie rozpozná, skôr až po nástupe do školy. Štatisticky častejšie sa elektívny mutizmus vyskytuje u dievčat. Niektoré príznaky elektívneho mutizmu majú aj deti trpiace autizmom, aspergerovým syndrómom, schizofréniou, mentálnym postihnutím, sociálnou fóbiou, depresiou, poruchou opozičného vzdoru alebo úzkostnou poruchou. V týchto prípadoch sa s mutizmom pracuje, ale nie je vnímaný ako hlavný problém.

 

Možné príčiny a prejavy elektívneho mutizmu sú rôzne:

  • dieťa v určitých situáciách nerozpráva, pretože sa zajakáva alebo ma iné komunikačné problémy,
  • je možné, že čiastočne neovláda jazyk (cudzinec),
  • dieťa nerozpráva preto, že prežilo traumu alebo preto, že je doma alebo v škole
  • vystavené zvlášť nevyhovujúcim podmienkam,
  • dieťa môže byť úzkostné, hanblivé a uzavreté,
  • dieťa môže byť celkovo negativistické a mrzuté,
  • možno máva časté záchvaty zlosti,
  • dieťa možno nemá žiadne problémy s pochopením učenia, zvláda čítanie i písanie, má však problémy vychádzať so spolužiakmi,
  • dieťa možno rozpráva doma alebo v situáciách, kde je zopár známych ľudí, nerozpráva však na verejnosti, s cudzími ľuďmi alebo v škole,
  • obmedzeným spôsobom komunikuje verbálne, pomocou krátkych príhovorov,
  • alebo pomocou svojho tela tak, že do ľudí strká a gestikuluje, napríklad potrasie rukami alebo kývne hlavou.

 

 

Ak sa u dieťaťa elektívny mutizmus objaví, je vysoko pravdepodobné, že nie je jediným členom rodiny trpiacim touto poruchou. Časové trvanie spomínanej poruchy je individuálne, vo všeobecnosti sa však dá povedať, že zanedbanie takéhoto stavu u dieťaťa môže viesť k jej prehĺbeniu, časovému predĺženiu ako aj k následným ťažkostiam pri jej eliminácii. Neodporúča sa neustále nátlakovo nabádať dieťa ku komunikácii, nakoľko výsledný efekt takéhoto prístupu je presne opačný, ako sa pôvodne očakávalo a situáciu obvykle len zhorší. U detí, ktoré trpia elektívnym mutizmom často zisťujeme rezervovanosť, hanblivosť, nesamostatnosť, prílišnú viazanosť na rodiča. Bežné metódy odmeny a trestu, hrozby a prosenia, povzbudenia a chápania nie sú obyčajne efektívne a navyše, po určitom čase, sa problém ešte viac zvýrazní a k spontánnej náprave dochádza len zriedkakedy.

 

Kedy vyhľadať odborníka?

U detí sa vo všeobecnosti často stretávame so situáciami, v rámci ktorých sa nevyhnú kontaktu s cudzími ľuďmi aj v neznámom prostredí mimo domova, ktorí ich nabádajú ku komunikácii. A tak sa pomerne ľahko môže stať, že dieťa nie je schopné odpovedať na otázky. Avšak u dieťaťa so zdravým vývinom sa po istom čase pocit neistoty prirodzene stráca, verbálne prejavy dieťaťa sa stávajú suverénnejšími a smelšími a pomerne plynulá až zvedavá konverzácia na seba obvykle nenechá dlho čakať.

O elektívnom mutizme však môžeme hovoriť zväčša v prípade, ak súvislá mlčanlivosť pretrváva dlhšie ako mesiac po adaptácii na nové prostredie. V takomto prípade sa odporúča návšteva psychológa, ktorý navrhne ďalší individuálny postup. Poruchu je dôležité nezanedbať a podchytiť včas, nakoľko práca s takýmto dieťaťom, ak má samozrejme priniesť pozitívne výsledky, si vyžaduje trpezlivosť a je časovo náročná.

 

Mutistické dieťa v školskom prostredí

Deti so spomínanou poruchou môžu byť často intelektovo na pomerne vysokej úrovni, ak majú snahu a motiváciu, ľahko si osvojujú školské učivo. Ak problém u dieťaťa pretrváva, môže riaditeľ školy, ak má na to vhodné podmienky, po konzultácii s rodičom a splnení podmienok, pristúpiť k integrácii takéhoto dieťaťa ako žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. V školskom prostredí sa odporúča oboznámiť spolužiakov s jeho situáciou, nenútiť dieťa k verbálnej komunikácii a tým pádom k ústnej odpovedi, ale zamerať sa predovšetkým na jeho písomný prejav. Prospech dieťaťa tak môže byť  dobrý, ale faktom zostáva, že jeho sociálny vývin zaostáva. Nevie sa presadiť medzi spolužiakmi, poprosiť niekoho o pomoc, či vybaviť záležitosti každodenného života mimo rodinného prostredia. V škole môže byť taktiež nápomocná pravidelná spolupráca so špeciálnym pedagógom a školským psychológom, ktorý pomôže usmerniť spolužiakov ako aj jeho pedagógov. Práca so žiakom si vyžaduje citlivý prístup, spočiatku môže byť vhodné využívanie uzavretých otázok, na ktoré môže dieťa odpovedať neverbálne - napr. pokývaním hlavy, čo sa tiež považuje za úspešný krok v napredovaní v rámci vzájomnej spolupráce.

 

Pomôcť môže aj grafická hra

Jednou z metód nápravy môže byť  napríklad grafická hra, pri ktorej sedíme oproti dieťaťu a na stole máme hárok papiera. Rodič aj dieťa majú farebné ceruzky. Požiadame dieťa, aby niečo nakreslilo, stačí iba čiarku alebo bodku. Potom so svojou, ale inou farebnou ceruzkou niečo prikreslíme. Takto striedavo kreslíme, pričom provokujeme reakcie dieťaťa tým, že niečo prečiarkneme, uzatvoríme, urobíme hranicu a podobne. Táto technika slúži na vyprovokovanie aktivity negativistického dieťaťa, ale aj na nácvik zvyšovania tolerancie a znášania neúspechu.

 


Zdroje:
Milan Nakonečný: Základy psychologie
Hartl Pavel, Hartlová Helena: Psychologický slovník

Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi, Reč detí
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.