Pevné objatie nie je žiadna novinka, ktorá sa objavila v 20. storočí. Používali ju odpradávna pedagógovia a psychológovia. Napríklad Pestalozzi ju odporúčal pre deti, ktoré trpeli poruchami vzťahov. V bibliografii Miltona Ericksona popisuje Haley, ako známy psychoterapeut radil jednej matke, aby objímala dieťa „ktoré malo viac moci, než mohlo spracovať“ až do doby, než sa od nej nechá osloviť. Martha Welchová zase uplatňovala pevné objatie u autistických detí. Na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia ju prevzala a rozvinula psychologička Jiřina Prekopová, autorka mnohých kníh o výchove, z ktorých niektoré boli preložené až do 16 jazykov a stali sa bestsellermi.
Jiřina Prekopová sa narodila v roku 1929 v Prostějově. Psychológiu vyštudovala v Olomouci. V roku 1970 opustila Českú republiku a dostala se do Nemecka. V Nemecku pracovala s autistami v diagnostickom a terapeutickom centre v Albe. Pracovala tiež na detskej klinike Olgahospital v Stuttgartu. Počas svojho pracovného pôsobenia sa zoznámila s myšlienkou pevného objatia (tzv. Holding therapy), ktorú vypracovala pôvodne pre autistické deti americká psychologička Martha Welch. Tiež využívala poznatky etológa Niko Tinbergena, nositeľa Nobelovej ceny a čerpala aj z práce Berta Hellingera. Metódu pevného objatia neskôr rozpracovala vlastným spôsobom a pevné objatie začala vnímať ako prostriedok obnovy lásky v rodine. Najjednoduchšie vysvetlenie tejto metódy spočíva v tom, že namiesto poriadneho výprasku radí Jiřina Prekopová chytiť dieťa pevne do objatia, pozerať mu do čí a dať mu fyzicky pocítiť, čo sa v nás odohráva. Môžete plakať, smiať sa a dostávať zo seba všetok hnev, ktorý už dlhodobo dusíte. Sledujte, aký priebeh emócií bude mať dieťa a keď sa vy upokojíte, vnímajte, ako bude na dieťa pôsobiť vaša energia. Pustiť sa môžete až vtedy, keď negatívne pocity z vás úplne vyprchali a pocítite ľahkosť na duši. Deti to identifikujú ťažšie, no veľmi dobre to rozpoznáte podľa reči ich tela. Ich postoj už nebude strnulý, uvoľnia sa, tvár sa im upokojí a najmä v očiach už nebude prevládať zlosť, ale budú žiarivo iskrivé a šťastné z uvoľnenia, ktoré nastalo.
Tento prístup Jiřina Prekopová využíva vo svojej psychologickej praxi k uzdraveniu vzťahov v rodinách, a to nielen ako terapeutický prostriedok. Hovorí o ňom ako o životnom štýle.
Niektorí rodičia, ale aj odborníci sú však presvedčení, že táto metóda je nevhodná na výchovu detí. Tvrdia, že je málo vedecky podložená, berie deťom slobodu a fyzicky obmedzuje deti dospelými. Ale aj napriek týmto tvrdeniam, spomínaná metóda sa naďalej používa v mnohých štátoch, podporuje ju množstvo odborníkov a nepovažujú ju za nebezpečnú.
Takmer všetky teórie majú svojich zástancov i odporcov. Najlepšie je, keď si človek s dostupných informácií sám vytvorí vlastný názor a pokúsi sa zo všetkého vybrať to, čo mu najviac vyhovuje. Rovnako by to malo platiť aj pri tejto metóde.
Čo na svoju metódu hovorí samotná autorka? Jiřina Prekopová o svojej práci rozprávala v jednej z relácií Českého rozhlasu.
Terapia pevným objatím sa uplatňovala pri práci s autistickými deťmi
Terapiu pevným objatím na začiatku svojej kariéry používala Jiřina Prekopová pri zmierňovaní prejavov detí s autizmom. Pracovala s deťmi, ktoré sa často dostávali do takých psychických stavov, v ktorých hrýzli, kopali, trieskali predmetmi, kričali, búchali si hlavu o stenu a hádzali sa o zem. Neskôr sa táto metóda začala využívať i pri ďalších poruchách správania. Jiřina Prekopová vysvetľuje, že pri terapii pevným objatím sa rodič učí vyhnúť tomu, aby na dieťaťa kričal, bil ho, nadával mu a podobne. Podstatou terapie je zobrať dieťa do náručia a objať ho. Mnohé z detí reagujú ešte podráždenejšie, ako by sme čakali a je to vyčerpávajúce pre matku aj pre dieťa. Počase sa však adrenalín začne meniť na oxytocín, dieťa nadobúda kontakt s matkou, upokojuje sa a objíma ju tiež. Počiatočný odpor dieťaťa je pochopiteľný. Prežíva odňatie svojej moci, keďže sa musí prispôsobiť láskavému objatiu rodičov. Súčasne aj rodičia majú možnosť vyjadriť svoje pocity voči dieťaťu. Takéto objatie zaháňa strach a robí dieťa prístupným. Prežitie hnevu, nenávisti a strachu v súvislosti s držaním v objatí prináša istotu. Rodičia spolu s dieťaťom prežívajú jeho stav vydesenej uzavretosti a utešujú ho hladkaním, hojdaním a nežnosťou, akoby bolo zase bábätkom. Povzbudzujú ho, aby vykričalo svoje pocity a zlosť a uisťujú ho, že ho budú držať tak dlho, až kým mu nebude lepšie. Prestanú až vtedy, keď je dieťa spokojné a nepociťuje prispôsobenie sa nežnostiam rodičov ako ohrozenie, ale je schopné tieto nežnosti ešte dlho prežívať. Dieťa pozná, že je v bezpečí a milované aj bez toho, aby muselo vládnuť, dokonca sa môže nechať viesť a nechať sa premôcť. Obaja aj s rodičom sú uvoľnení a šťastní, že sa navzájom našli. Prežili spolu obohacujúcu skúsenosť. Spoločne zažili porážku nenávisti a strachu a návrat obojstrannej lásky.
Dieťa potrebuje lásku, pocit bezpečia a hranice
Dieťa môže byť centrum vesmíru, ale musí mať hranice. Musí byť jasná čiara medzi správnym a nesprávnym. Výzvou je nestratiť orientáciu, čo je pre dieťa dobré.
- Jiřina Prekopová
O pevnom objatí Jiřina Prekopová tiež hovorí: „ Ide o to poskytnúť dieťati v jednu chvíľu lásku, pocit bezpečia i hranice. Používanie pevného objatia má zmysel iba v kombinácii s výchovou, ktorá dáva lásku, ale i mantinely. Dieťa musí vedieť, aké sú pravidlá, čo môže a čo nie, rodič nemá byť slabý a nechať so sebou manipulovať. Je to veľmi ťažké, hlavne vymedzovanie hraníc a potom dôslednosť. Mnohí rodičia sa veľmi previňujú na svojich deťoch, keď ich nechajú živoriť bez láskavých slov a dotykov, ktoré ľudská bytosť k svojmu vývoju potrebuje do konca puberty a možno aj po celý život. Terapia pevným objatím uspokojuje detskú potrebu po dotyku, a to práve vtedy, keď mu je ťažko. Čím pevnejšie objímeme, tým hlbšie sa ponoríme do vlastného cítenia i do cítenia druhého. Aby sa ten druhý mohol do mňa vcítiť, musím mu svoj cit ukázať. Aby som sa mohol vcítiť ja do druhého, musí mi vyjaviť svoje city. Len tak sa toku lásky otvoria obe srdcia.“
Kým sa dieťa v náručí upokojí, niekedy to trvá aj hodinu či dlhšie. Počas tejto doby nemusí rodič mlčať, môže dieťaťu hovoriť, ako ho ľúbi a ako si veľmi praje, aby si už napríklad nebúchalo hlavu o zem, že ako toto všetko rodiča trápi a podobne.
Terapia lieči i vzťahy v rodine
Terapia pevným objatím v najširšom slova zmysle slúži k obnove narušených citových vzťahov. Pomáha posilňovať, liečiť a uzdravovať vzťahy a primknutie medzi najbližšími členmi rodiny. Zmyslom pevného objatia je vcítiť sa do druhého na psychickej aj fyzickej úrovni tak, aby došlo k vyjadreniu toho negatívneho, čo tieto vzťahy zaťažuje a narušuje. Je to emocionálny spôsob kultivovaného vyjadrenia agresivity, znovunájdenie citovej väzby a naplnenie systematického poriadku v rodine. Je možné si tak vyjadriť aktuálne aj dlhodobo neriešené pocity, vrátane tých negatívnych, a to spôsobom, ktorý umožní ich vnímanie a uvedomenie v prijateľnej podobe.
V súčasnosti sa terapia pevným objatím nevyužíva len v práci s deťmi, ale aj v partnerských vzťahoch. U dospelých terapia prebieha jednoduchšie. Postavte sa k sebe tvárou v tvár a pevne sa objímte. Nemali by ste byť pokrčení, pretože by ste mali mať prepojené všetky orgány. Mali by ste sa dotýkať bruchom, mali by ste mať blízko seba srdcia a čo je dôležité, mali by ste si pri tom hľadieť do očí.
Kedy a kde môžete terapiu využiť?
Táto terapia sa môže praktikovať pod vedením dobrého terapeuta v každej situácii i v každom veku. Pomocou nej môžete zvládnuť:
- deti v období vzdoru,
- nepokojné a hyperaktívne deti,
- adoptívne deti,
- deti v detských domovoch,
- problémy medzi manželmi,
- problémy medzi deťmi a starnúcimi rodičmi.
Len s láskou prežijeme aj tie najhoršie časy
Rodičia by mali svoje deti milovať bez výhrad.
Len tak sa dieťa naučí milovať seba samého aj so svojimi chybami.
- Jiřina Prekopová
Jiřina Prekopová hovorí, že život je o stretnutí človeka s človekom. Inak by bol každý z nás sám a opustený. Len vo vzájomnom kontakte vieme precítiť a pochopiť iného človeka. Len vtedy vieme viesť a ukončiť konflikt bez toho, aby sme niekomu ublížili. Konflikt sa stáva užitočným, lebo sme sa počas neho dozvedeli niečo o sebe a niečo o človeku, na ktorom nám záleží. Rodičia tak vlastným deťom ukazujú, ako sa konfrontujú a zmierujú. A ukazujú im aj to to, že konflikt nepredstavuje koniec lásky. Potrestanie odňatím lásky je ten najväčší a najbolestnejší trest. Bezpodmienečnú lásku potrebujeme celý život, ale v detstve je pre nás dôležitá ako vzduch na dýchanie.
