Či si to už chceme priznať alebo nie, doba, v ktorej žijeme, nie veľmi praje tolerancii, súcitu, vzájomnej pomoci. Skôr opak je pravdou. Denne sme svedkami rôznych konfliktov, rozbrojov medzi ľuďmi, agresivity či nenávisti. No a v takomto prostredí vyrastajú aj naše deti. Spomínané prvky neadekvátneho správania sa zo sveta dospelých presúvajú aj za brány škôl. Učiteľ často namiesto toho, aby učil, denne rieši množstvo konfliktov, agresivita narastá, znížené známky zo správania vôbec nepomáhajú a čo je najhoršie, z roka na roka pribúda počet žiakov s rôznymi poruchami správania. Staré osvedčené metódy nezaberajú. Človek si často v takejto situácii len povzdychne: „ Tak a čo bude ďalej?“
Keď som v spleti teórií a metód hľadala niečo, čo by aj mňa naštartovalo k inému, k akémusi novému vnímaniu sveta detí, narazila som na metodickú príručku pre pedagógov a rodičov pri výchove detí sebapoznávaním a využitím motivačných rozprávok a tvorivých denníčkov Som kráľom svojho sveta, ktorú napísala učiteľka 1. stupňa Základnej školy v Dubovciach Darina Vranová. Ona sama v príručke píše: „Súčasné deti sa často nesprávajú tak, ako by sme si to my dospelí predstavovali. Niekedy ich nechápeme, inokedy trestáme a v tom najlepšom prípade hľadáme nové výchovné postupy. No nie vždy použijeme také, ktoré by deti pozitívne formovali. Skôr naopak. Kvôli neadekvátnym prístupom sa deti často ešte viac od dospelých vzďaľujú.“
Už Sokrates považoval sebapoznávanie za privilegovaný spôsob zušľachťovania vlastnej duše a dosahovania cnosti. Ďalší mysliteľ Mahéšvaránadu považoval sebapoznávanie za dynamický proces, harmonizovanie seba s prírodou, so sociálnym prostredím a prekonávanie prekážok.
Darinka, kde ste sa vy prvý raz stretli s myšlienkou sebapoznávania?
Pred tromi rokmi som začala intenzívnejšie hľadať zmysel svojho života a popritom som začala čítať motivačnú literatúru. Prvá kniha, ktorá ma zaujala, bola od Louise Hay Život v láske, zdraví a radosti. Táto kniha len naštartovala môj záujem o podobnú literatúru a popri vyhľadávaní podobnej literatúry som objavila aj literatúru na sebapoznávanie. Knihy, ktoré sa týkali sebapoznania ma priťahovali už aj dávno predtým.
Pri akej príležitosti vám napadlo myšlienku sebapoznávania využiť v práci s deťmi?
Začala som sa zaujímať o literatúru, ktorá sa zaoberala súčasnými deťmi a popritom som narazila na knihu Nejen indigové děti od autorky P. M. H. Atwater. Vzadu v odporúčanej literatúre som objavila knihu Tvořivý deník pro děti a jej opis ma zaujal natoľko, že som si ju objednala. So súhlasom pani riaditeľky a rodičov som začala s deťmi pracovať s denníkom raz týždenne na hodinách slovenského jazyka a literatúry.
Čo vás motivovalo napísať príručku spolu s rozprávkami?
Práca do denníka deti veľmi zaujala a pri určitých témach, ktoré sa týkali hnevu, strachu sa mi začali deti dávať rôzne otázky, ktoré sa týkali týchto emócií a dokonca som dostala od nich veľmi zaujímavú otázku, prečo máme myšlienky. Nad touto otázkou som sa hlbšie zamyslela a preto ma napadlo napísať príručku, v ktorej vysvetľujem, ako nám naše myšlienky ovplyvňujú náš vnútorný svet.
Prečo je pre dieťa sebapoznávanie také dôležité?
Dnešné deti sú veľmi pocitové, emočné, vďaka tomuto temperamentu vzniká medzi nimi veľa konfliktov. Ak sa začnú venovať svojmu vnútornému svetu, stanú sa vnímavejšie, pochopia fungovanie vnútorného sveta a pochopia, aké následky môže mať ich správanie aj v ich vnútornom svete, ak nebudú žiť a vyjadrovať sa v súlade s tým, ako sa cítia. Takže emóciu nepopierajú, ale učia sa ju otvorene vyjadriť.
Ako môže dieťaťu sebapoznávanie pomôcť?
Deti sa naučia, že emócie si utvára určitými myšlienkami, naučia sa vziať za ňu zodpovednosť. Sme zvyknutí obviňovať situácie a ostatných ľudí za to, čo sa nám deje. Preto je v spoločnosti toľko nedorozumenia. Zabúdame na to, že ľudí nedokážeme zmeniť, pokiaľ sami nechcú a situáciu, ktorá sa už stala, nevrátime späť. Neberieme zodpovednosť za to, čo cítime, nehľadáme v tom, čo sa nám stalo príležitosti zobrať zodpovednosť za seba a vyrásť na určitej situácii. Sebapoznanie používam aj v otvorených kruhoch, kde sa deti učia otvorene povedať pri konfliktoch, čo sa ich dotklo. Snažia sa otvorene vyjadriť, čo cítia, keď sa k nim iné dieťa nevhodne zachová.
Prečo ste pri sebapoznávaní použili denníky?
V našej spoločnosti je veľmi podceňovaná pocitová stránka. Pritom je veľmi dôležitá rovnako ako racionálna. Od toho, ako sa cítime, sa odvíja naše správanie. Rovnako sme naučili deti, že určité pocity sú zlé. Dieťa je potom zmätené. Pocity sa nedajú oklamať, stále ich cíti, aj keď dospelý mu dáva najavo, že je nevhodné cítiť to, čo cíti. Dieťa sa tak naučí ich neprejavovať, udusí ich, ale ony v ňom ostávajú. Dieťa sa ich naučí báť, vyhýba sa im, neskôr sa nedokáže samo v sebe vyznať, rozhovorom o pocitoch sa vyhýba. Vytvorí si masku, klame, manipuluje, lebo nevie jednať na základe toho, čo cíti, nevie sa otvoriť. Pri práci do denníkov zdôrazňujem deťom, že všetko, čo cítia, je správne, že pocity neoklameme. Takže práca do denníkov je svojím spôsobom liečivá. Deti do neho prijímajú aj vyjadrujú všetko, čo cítia a nepremýšľajú nad tým, či je to správne alebo nesprávne.
Ako súvisia denníky s rozprávkami?
Denníky pomáhajú deťom otvoriť sa, rozprávky im pomôžu pochopiť seba.
O čom sú vaše rozprávky?
V rozprávkach vystupujú traja škriatkovia Súcitko, Odvážlivko, Vďačko, ktorí prichádzajú z rozprávkovej krajiny pomôcť deťom vysvetliť náš vnútorný svet. Popritom deti učia, ako si vytvárame emócie, ako si môžeme prácou s myšlienkami pomôcť a ktoré správanie je pre nás dôležité, keď sa zamyslíme nad následkami a chceme fungovať v súlade so svojimi pocitmi a ostatnými ľuďmi.
V čom tento spôsob práce obohacuje učiteľa?
Učiteľ sa priblíži k deťom a postupne objaví, ako je dôležité sa k deťom priblížiť, objaví v nich jedinečne osobnosti. Deti sa pri práci s denníkom časom osmeľujú a čítajú zápisky pred ostatnými deťmi a učiteľovi, a tak učiteľ objaví ich vnútro. Zdieľanie pocitov vždy ľudí zbližovalo aj zbližuje.
Čo myslíte, prečo pribúda stále viac detí s poruchami správania?
Neviem, učím 23 rokov a nikdy mi nenapadalo nazývať správanie detí nevhodné. Sú malé, nemajú také komunikačné schopnosti ako my, nevedia sa brániť, ak nesúhlasia s dospelým. Nedokážu mu na úrovni dospelého povedať, že určité správanie sa ich dotklo, bolí. Využijú detské zbrane - trucovitosť, odvrávanie. Ja skôr vidím v tom takú ukrytú správu pre nás dospelých, aby sme sa naučili vcítiť sa do toho, čo asi prežívajú a učili sa im rozumieť. Naša spoločnosť obsahuje v sebe veľa netolerancie a ja som človek, ktorý hľadá súvislosti, zmysel a preto si myslím, že tieto „akože poruchy“ nám majú pomôcť pracovať na sebe, naučiť sa vžiť do pocitov detí, to nám pomôže aj v komunikácii s dospelými. Ja v tom vidím príležitosť. Aj slovo nevychovanosť vidím ako manipulatívne. Ako keby sme si ho vytvorili preto, aby nás oprávňovalo dieťaťu ublížiť, ak sa nespráva podľa našich predstáv.
Prečo tradičné metódy na dnešné deti nemajú vplyv?
Pretože používame iba také spôsoby, ktorými chceme, aby deti splnili určitú vec. Ale zabúdame pri tom vnímať, ako sa cítia deti. Deti nám len stále vysielajú ukrytú správu: „Priblížte sa k nám a pomôžeme si takto všetci.“
Mohli by ste uviesť konkrétny prípad z vašej praxe, ako práca s denníkom pomohla žiakom?
Mám v triede introvertné dievčatko, ktoré má doma už štyri denníky, prinieslo mi ich ukázať celé zapísané a je v škole už sebavedomejšie. Ďalšia príhoda bola o tom, ako jedna žiačka napísala slovo so zlostnými slovami na papierik a poslala ho dievčatám, na ktoré sa hnevala. Dievčatá prišli do zborovne a chceli riešenie. Hnev je bolesť. Dievčatku, ktoré napísalo tie slová som vysvetlila, že u nej prebral vládu hnev a poslúchla ubližujúcu myšlienku. Keď hnev opadne, väčšinou nás mrzí, čo sme urobili. Povedala som jej, že môže napísať taký papierik, ale musí ostať pri nej, aby neublížila, takže ho mohla roztrhať a hodiť do koša a potom povedať dievčatám, čo ju bolelo. Dievčatko sa otvorilo a povedalo ostatným, že sa cíti odstrčená. Tým dievčatám som vysvetlila, že to dievčatko tie slová nemyslelo vážne, len cítilo bolesť a v tú chvíľu bol jej kráľom hnev a nedokázalo to dať inak von ako týmto spôsobom. Nechcelo ublížiť, len to nedokázalo otvorene povedať.
Zmenila sa atmosféra vo vašej triede?
Myslím, že sa vzťahy naozaj menia. Konflikty síce sú a budú, lebo je prirodzeným správaním u detí hľadať a vytyčovať ostatným deťom hranice, ale učíme sa vyjadrovať v kruhoch svoje pocity, učíme sa jeden druhému rozumieť. Učíme sa prevziať zodpovednosť za svoje pocity a emócie otvoreným neubližujúcim rozhovorom. Je to na dlho, ale deti si zvykajú na tento spôsob a otvárajú sa. Keď chceme spoločnosť bez odsudzovania, obviňovania, učme deti otvorenosti a neodsudzujme ich za ich prejavy. Sú to len nedorozumenia spôsobené ich inými komunikačnými schopnosťami.
Má sebapoznávanie vplyv na úroveň vedomostí?
Určite má. Deti sa v škole cítia bezpečnejšie, keď sa staráme o vzťahy a to ovplyvňuje aj ich postoj k učeniu. Všimla som si, že sa učia radšej.
Mohli by ste povedať hlavné dôvody, prečo sa pustiť do práce s denníkom?
Objavíme pocitovú stránku, na základe zdieľania zápiskov sa spoznáme s deťmi viac a priblížime sa k nim.
Čo by ste chceli popriať rodičom učiteľom na záver?
Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť. Som učiteľka a viem, že pracovať s ľuďmi je krásna vec, ale výsledky prichádzajú veľmi pomaly a pozvoľne, ale tým sa aj my učíme žiť v prítomnom okamihu a nebyť závislí na očakávaniach, pretože meniť niekoho môžeme jedine svojím vzorom a rešpektom. Zmeny, ktoré sú hlboké a dôležité, sa dejú pomaly. Rýchla zmena neexistuje. Ak chceme niečo rýchlo, ostávame na povrchu. Dieťa sa však učí príkladom a koľko porozumenia doň vložíme, toľko nám vráti .
Prajem vám vo vašej práci veľa nových nápadov, veľa šťastných detí, ale hlavne, nech vaša kniha osloví čo najviac rodičov a učiteľov a pomôže im v každodennej práci s deťmi.
Ďakujem za rozhovor!
