Čoho sa často rodičia boja?

Čoho sa často rodičia boja?
Čoho sa často rodičia boja? / Foto: Bigstock

Každý rodič má občas strach, či dobre vychováva svoje dieťa. Kim Oates, austrálsky pediater, univerzitný profesor a autor kníh o výchove detí, sa dlhé roky pri rozhovoroch s rodičmi zaoberal aj tým, čo ich najviac trápi. Toto sú otázky, ktoré si rodičia v súvislosti s výchovou svojich detí najčastejšie dávajú.

 

Zvládam to dobre?

Všetci rodičia majú strach, či vychovávajú správne a či robia všetko, čo je v ich silách. A paradoxne najčastejšie si túto otázku dávajú tí, ktorým to ide veľmi dobre a nemajú s deťmi takmer žiadne problémy. Niektorí sa trápia aj tým, či sú v očiach tých druhých dokonalými rodičmi. Veľmi túžia po tom, aby si všetci mysleli, že sú tými najdokonalejšími rodičmi a že používajú tie najlepšie výchovné metódy. Kim Oates rázne zdôrazňuje, že nie je vhodné porovnávať sa s inými rodičmi a ich výchovou. Porovnávanie vedie len k závisti a zatrpknutosti. Tiež zdôrazňuje, že najlepším liekom proti porovnávaniu je uvedomenie si skutočnosti, že nemusíte byť dokonalí rodičia, stačí, keď budete dosť dobrí rodičia.

Iní rodičia sa zase boja, že by deťom mohli emocionálne ublížiť, ak si nebudú rodičovské povinnosti plniť bezchybne. Je pravda, že dlho pretrvávajúce negatívne  prístupy ku dieťaťu, by mohli časom vyvolať problémy v správaní, ale občasné zlyhanie neznamená katastrofu. Omnoho viac deťom ubližuje nepriaznivá klíma v domácnosti, kde nie sú stanovené jasné pravidlá, kde deti cítia, že rodičovskú lásku si musia zaslúžiť, kde nemajú príležitosť naučiť sa sebakontrole a kde sa necítia doceňované. Deti, ktoré žijú v rodinách, kde vládne bezpodmienečná láska, rešpekt a jednoznačné vedenie, tieto deti zvládajú život bez väčších problémov.

 

Nepokazím svoje dieťa?

Tieto obavy prevládali hlavne v minulosti, keď prevažoval názor, že deti sa nesmú rozmaznávať. Odborníci v 50.a v 60. rokoch často hovorili rodičom, aby dieťa nechali plakať, kým sa samo nezačne nejako zabávať, keď pociká postieľku, dajte mu na zadok alebo nikdy mu nesmiete prezradiť, že ste ho adoptovali. Predstava, že rýchle utíšenie plačúceho dieťaťa vedie k rozmaznanosti, pretrváva dodnes. Deti je potrebné nakŕmiť, keď sú hladné, upokojiť, keď ich niečo rozrušilo a vytvárať také situácie, aby sa čo najviac smiali a nadväzovali blízky vzťah so svojimi rodičmi. Deti vnímajú svet hlavne podľa toho, ako sa ľudia s nimi rozprávajú, hrajú sa s nimi a konajú. Tiež je dôležitý určitý systém v činnostiach. Keď sú deti staršie, je potrebné stanoviť určité hranice a poskytnúť im čo najviac príležitostí, aby sa učili regulovať svoje správanie.

 

Ako si máme vybrať z takého veľkého množstva rád?

Toľko kníh, prednášok a webov o výchove detí nebolo nikdy viac ako v tejto dobe. Kim Oates zdôrazňuje, že naozaj všetko nemusíte čítať. Je potrebné odlíšiť kvalitu od nekvality a dobré je pridŕžať sa aj rád tých priateľov a príbuzných, ktorí vychovali dobré deti. Dobré rady sú tie, ktoré sa vám zdajú rozumné, na vaše deti majú pozitívny vplyv a do domácnosti prinášajú pohodu. Ak sa vám rady zdajú zvláštne, nedávajú vám zmysel, vnášajú do rodiny napätie a trápite sa kvôli nim, tieto metódy nebudú pre vás tie najsprávnejšie.

 

Ako vysoko nastaviť latku?

Niektorí rodičia sú prísnejší, iní benevolentnejší. Každý si vyberá svoju cestu. Podstatné ale je, aby nič nezachádzalo do extrému. Ako rodičia aj tak dozrievate a vaše metódy sa môžu postupne aj meniť a zlepšovať. Na vysokých očakávaniach nie je nič zlé, pokiaľ sú realistické a nepresahujú schopnosti dieťaťa.  Je normálne veriť v úspechy detí, pokiaľ stojíte nohami na zemi a vychádzate z jeho vrodených dispozícií, veku a úrovne vývoja. Nerealisticky nastavené očakávania môžu u dieťaťa vyvolať chronický pocit zlyhania. Ako si dieťa postupne osvojuje rôzne zručnosti a rodičia primerane jeho snahu oceňujú, získava sebadôveru a reálnu predstavu o svojich schopnostiach. Ak mu chýba povzbudenie, môže stratiť motiváciu.

 

Čo keď ma moje dieťa nebude mať rado?

Niektorí rodičia majú práve z tohto strach. Aj deti sa môžu občas na vás nahnevať. To však neznamená, že vás nemajú rady. Láska, zlosť, sklamanie a smútok môžu paralelne existovať vedľa seba. Veď aj vy predsa milujete svoje dieťa, aj keď sa vám občas javí ako protivné. Ak máte neustály strach, že lásku svojho dieťaťa stratíte, dostávate sa do pozície, že sa mu začnete podvoľovať, dáte mu všetko, po čom zatúži, dovolíte mu robiť to, čo len chce. Ak sa dieťa naučí presadiť svoje tak, že vám pohrozí, že vás nebude mať rado, rozhodne neustupujte. Pokúša sa vás len vydierať.

 

Deti potrebujú lásku, jasne vymedzené hranice, nemenné pravidlá, pozitívnu stimuláciu, rešpekt voči svojim pocitom a starostlivosť. Toto všetko by mali dostávať stále, ale keď sa stane, že to jednoducho nevyjde, určite ich to nepoznačí na celý život. Deti nie sú zase až také krehké, ako by si človek myslel. Prvé roky detstva sú síce obdobím zraniteľnosti, ale tiež pružnosti a prispôsobivosti. pretože sú deti prispôsobivé, dokážu sa poučiť zo skúseností, spamätať sa z problémov a zadaptovať sa.

Nemusíte byť dokonalí rodičia, stačí, keď budete dosť dobrí rodičia. Termín dosť dobrá matka zaviedol anglický pediater Donald Winnicott. Bruno Bettelheim v USA tento pojem rozšíril na dosť dobrý rodič. Nemusíte sa cítiť previnilo, ak nie ste absolútne dokonalí. To vlastne nie je nikto. Deti síce potrebujú pozitívnu a dôslednú výchovu, ale s občasným rodičovským zlyhaním sa deti vyrovnávajú bez problémov.

 


ZDROJ: Kim Oates: Dvadsať rád rodičom
Zdieľať na facebooku