Aj šikovnému žiakovi sa môže stať, že občas dostane horšiu známku. Viete ako v takomto prípade reagovať? Prečítajte si niekoľko jednoduchých odporúčaní.
Niektorým deťom sa to stáva často, iným občas. Niektorým sa to stáva na všetkých predmetoch, iným len na niektorým. Jednoducho, v škole sa to stáva. Vaše dieťa môže dostať zlú známku. Alebo aj viac horších známok. Čo vtedy robiť? Ako dieťaťu môžete pomôcť pri zlepšení školského prospechu?
Vyjadrite primerane svoju nespokojnosť
Samozrejme, nie je vhodné kričať, ale nemali by ste sa tiež tváriť, že vám je to úplne jedno. Svoju nespokojnosť, prekvapenie a nesúhlas so zlou známkou vyjadriť môžete. Ale mali by ste to prejaviť pokojne a s vysvetlením, že sa vám to nepáči a nemalo by sa to opakovať. Nemalo by chýbať povzbudenie a ubezpečenie, že ste tu na to, aby ste dieťaťu pomohli známku si opraviť. A že sa na vás môže s úlohami a preberanou látkou vždy obrátiť. Možno máte tendenciu hneď kričať a ťažko dokážete zvládnuť svoje emócie. Aj keď vás prvotné oznámenie o zlej známke môže nepríjemne prekvapiť, skúste zachovať pokoj a reagovať bez kriku a zbytočných emócií. Dieťa vaša prudká reakcia môže znechutiť a môže tiež narušiť váš spoločný dôverný vzťah. Okrem toho sa krikom nič nevyrieši.
Za zlé známky nedávajte tresty
Každé, aj to najšikovnejšie dieťa, môže dostať horšiu známku, môže si zabudnúť domácu úlohu alebo sa niečo nenaučí. Nemôže za to učiteľka ani rodičia. Je to zodpovednosť dieťaťa, ktoré sa však tejto zodpovednosti a jej následkom v určitom období života iba učí. Dovoľte mu robiť chyby či zabúdať a aj horšia známka a poznámka budú pre neho skúsenosťou. Netrestajte dieťa za známky. Ani vtedy, keď to trvá dlhšiu dobu. Zamyslite sa hlavne nad tým, ako mu môžete pomôcť. Tak, ako nič nevyriešite krikom, nič nevyriešite ani trestami. Môže napríklad povedať toto: „Pomôžem ti. Spolu to dokážeme. Môžem niekoho poprosiť, aby ti učivo vysvetlil.“ Dieťa, ktoré z času na čas prinesie zlú známku, je zvyčajne z tejto situácie sklamané. Ak ešte k tomu priložíte svoj trest, napríklad v podobe zákazu aktivít, krúžkov či kamarátov, celú situáciu iba zhoršíte. Dieťa bude smutné, sklamané, atmosféra doma bude ťaživá a nikomu neprospeje. Čo teda robiť? Motivujte, povzbudzujte, prejavujte pochopenie a podporujte snahu o nápravu. Dieťa musí cítiť, že jeho snaženie má zmysel. Možno potrvá pár dní, kým dostane jednotku. Ale v tomto procese známka nie je až taká dôležitá. Dôležité je, že s učením vôbec začalo. Oceňujte preto snahu a nie známky. Všímajte si aj maličkosti a malé zlepšenia. Dieťa neporovnávajte so súrodencami alebo spolužiakmi. Uvedomte si, že každé dieťa je jedinečné a každé sa učí svojou vlastnou rýchlosťou.
A komunikujte nielen s dieťaťom, ale aj s učiteľom. Otvorená komunikácia pomôže rodičom preniknúť do vzťahu učiteľ – dieťa. Len úprimná spolupráca a rozhovor medzi učiteľmi, rodičmi a deťmi môže priniesť pozitívne ovocie a nasmeruje deti k tomu, že si v určitom období života uvedomia svoju vlastnú zodpovednosť za učenie a tiež to, že v súčasnosti sa učenie stáva celoživotným procesom, na ktorý si jednoducho musia zvyknúť.
Učte sa s dieťaťom
Dôležité je dieťa podporiť a pomôcť mu. Kontrolujte jeho každodennú prípravu do školy, pomôžte mu pri písaní domácich úloh či s pochopením novej látky. Nie je na tom nič zlé, ak mu podáte pomocnú ruku. Vysvetlite mu učivo, ktoré nechápe a s ktorým má problémy, overte si, či danej látke porozumelo, vyskúšajte ho. Nemali by ste však robiť úlohy za neho. Tým môžete celú situáciu iba zhoršiť. Na výsledky, odpovede by malo dieťa prísť samo. Vy máte iba funkciou kontrolóra.
Snažte sa zistiť príčinu zhoršených známok
Ak sa horšie známky stanú akýmsi pravidlom, pokúste sa zistiť príčinu. Je dôležité mať s dieťaťom dôverný vzťah, v ktorom sa bude cítiť bezpečne a bude s vami úprimne komunikovať. V prípade problémov či ťažkostí, sa vám potom ľahšie zdôverí. Môže ísť o problémy s učiteľom, so spolužiakmi, o šikanu, nejakú nespravodlivosť alebo iný problém. Mali by ste problém odhaliť alebo zveriť dieťa do rúk psychológa.
Motivujte dieťa od začiatku školského roka
V júni alebo koncom januára je neskoro, aby ste sa rozčuľovali nad známkami. Na to je potrebné myslieť už v septembri. Ak nechcete dieťaťu asistovať pri každej domácej úlohe a ak sa nechcete rozčuľovať nad každou horšou známkou, stanovte si hneď na začiatku školského roka určité podmienky. Podmienky si dajte vy, ale umožnite aj dieťaťu povedať si svoj názor. Vysvetlite mu, aký zmysel má pre človeka učenie a pomôžte mu vytvoriť také prostredie, aby ste sa pri pohľade na vysvedčenie mohli spoločne radovať z dosiahnutého úspechu. Deťom dospelí niekedy zabudnú povedať, na čo je vlastne učenie dobré, no a deti, ktoré nevidia zmysel učenia, tak nemajú dôvod sa učiť. Vyzdvihnite také schopnosti, ako je vytrvalosť, schopnosť koncentrovať sa, vypracovať detaily, dokončovať veci, učiť sa z chýb a podobne. Presvedčte dieťa, že je kompetentné a má moc rozhodovať o svojom osude. Dieťa má často zlé známky preto, že sa systematicky nepripravuje na vyučovanie, zanedbáva svoje povinnosti, všetko za neho robia rodičia alebo starí rodičia. Veľmi dôležitý je vzťah k povinnostiam, režim a zvyk každý deň si sadnúť k učebnici, mať svoj stôl a na ňom usporiadané veci. Niekedy môže nastať aj taká situácia, že len rodičia túžia po tom, aby dieťa malo dobré známky. Ideálne je, keď samotné dieťa chce dosahovať dobré výsledky. Rodičia aj deti by mali poznať svoje očakávania, a preto je dobré, keď sa o nich dokážu rozumne porozprávať. Nedá sa dôjsť do nejakého cieľa bez toho, aby rodič nepoznal názor dieťaťa a naopak. A to platí hlavne pri starších žiakoch. Tiež je dôležité, aby rodičia povedali dieťaťu, že mu dôverujú, ale zároveň sa dohodnú, ako sa zmení spôsob učenia, ak sa začnú známky výrazne zhoršovať. Vďaka tejto podrobnej komunikácii prevediete dieťa v predstavách celým školským rokom a ono bude presne vedieť, čo sa bude diať v prípade dobrých známok a čo v prípade zhoršeného prospechu. Je naozaj dôležité poznať vzájomné očakakávania. Nie je správne si niečo len myslieť, dôležité je to aj nahlas vysloviť. Správne vedená komunikácia je dôležitá hlavne v puberte. Na otázku, čo bolo dnes v škole, tínedžer zvyčajne odvrkne, že nič. Je to zlá otázka. Komunikácia sa má začať napríklad týmito otázkami: „Čo zaujímavé ste dnes robili na dejepise? Hovoril si niečo nahlas? Ako si sa cítil v škole? Ako sa majú tvoji kamaráti? Ktorá otázka na písomke z matematiky ťa prekvapila?“ Položiť treba konkrétnu a nie všeobecnú otázku. Pochváliť treba každé i malé zlepšenie. Rodič by mal dieťaťu dôverovať, ale zároveň by mal občas preverovať, aké má výsledky. Je neskoro niečo riešiť týždeň pred vysvedčením.
S učiteľmi sa väčšinou dá dohodnúť
Ak má vaše dieťa väčší problém, je dobré požiadať o pomoc učiteľov. Väčšinou vždy pomôžu. Vždy je lepšie, keď dieťa vidí, že rodič mu chce spolu s učiteľkou pomôcť. Keď dieťa niečomu nerozumie, je potrebné mu to ešte raz vysvetliť a učivo precvičovať. Ak sa dieťa takto snaží a objaví sa zlá známka, treba ju vnímať ako signál, že je potrebné niečo sa ešte doučiť. Keď dieťa potom vidí, že sa známka zlepšuje, je to pre neho signál, že učiť sa oplatí. Rodič by mal naučiť svoje dieťa radovať sa aj z horšej známky, nielen z jednotky. Veď ak si opraví päťku na trojku aj to je obrovský úspech. Najhoršie je, keď rodič nadáva na učiteľov pred dieťaťom. V takomto prípade už nemá zmysel, aby dieťa školu navštevovalo ďalej. Lepšie je, keď ho preradíte na inú. Dieťa si už nikdy nebude vážiť človeka, na ktorého nadáva alebo ho ohovára jeho mama alebo otec.
Pri výchove detí sa držte realistických očakávaní
Rodič najlepšie vie a cíti, či sa dieťa snaží v rámci svojich možností a predpokladov, kedy sa ulieva a kedy to už lepšie nemôže byť. Pri výchove detí je najideálnejšie držať sa realistických očakávaní. Predídete tak zbytočnému sklamaniu, smútku alebo hnevu. Nie sú dobré priveľmi vysoké nároky, ale ani zase nízke očakávania. Najideálnejšie je snažiť sa dokonale spoznať svoje dieťa a výchovu a proces učenia prispôsobovať jeho reálnym možnostiam. Dnes je dosť moderné preťažovať deti mnohými aktivitami. Poznám matky, ktoré často neberú ohľad na možnosti a talent svojich detí a jednoducho ich prihlásia na množstvo krúžkov. A tak sa veľa detí bez talentu musí roky venovať hre na hudobný nástroj, spievať, učiť sa aj tri jazyky a popri tom stihnúť nejaký šport, lebo to tak už dnes jednoducho chodí. Niektoré mamičky sa totiž veľmi rady pýšia tým, čo všetko ich dieťa stíha. Realita je však taká, že ak je dieťa preťažené, ničomu sa poriadne nevenuje, je apatické, nechce chodiť na súťaže a čo je najhoršie, nevenuje sa ani základným povinnostiam v škole. Jednou z úloh rodičov teda je aj to, aby nepreťažovali svoje deti a neočakávali nemožné.
Ak majú rodičia aspoň základné znalosti o rozdielnych možnostiach detí v rôznom veku, pomáha im to vytvárať si realistické očakávania, stanovovať jasné pravidlá a hranice, ktoré zamedzujú mnohým konfliktom a napätým situáciám v rodine, pretože zodpovedajú schopnostiam a možnostiam ich dieťaťa. Ak rodič dokáže odhadnúť reálne možnosti, spokojné je dieťa aj on. Najdôležitejšie zo všetkého je, aby rodičia pomohli dieťaťu nájsť to, čo ho v živote naozaj baví a potom sa bude cítiť spokojne celá rodina. Keď sa dieťa venuje niečomu, čo ho naozaj baví a v čom bez väčšej námahy dosahuje úspechy, cíti sa veľmi spokojne. Vtedy sa dokáže podľa svojich možností pripraviť aj na predmety, ktoré ho až tak nebavia, ale urobí to, lebo cíti v živote radosť, ktorá mu na toto všetko dáva silu. Ak dieťa v sebe neobjaví nič, čo by ho v škole tešilo, zatrpkne, prestane sa učiť úplne a tam je potom každá motivácia ťažká.
Obdobie školskej dochádzky by sa malo začať chápať ako obdobie hľadania talentu a nadšenia a nielen ako obdobie zbierania známok. Ak dieťa objaví svoje nadšenie a vášeň pre nejakú vec, vyučovací predmet, činnosť alebo aktivitu, bude u neho prevládať radosť a optimizmus a vďaka týmto pocitom bude vnímať školu pozitívne. Nebude mať problémy s učením ani v neskoršom období.
ZDROJE:
Tereza Beníšková: První třídou bez pláče
Alison Munden, Jon Arcelus: Poruchy pozornosti a hyperaktivita
L. Pekařová: Ako žiť a nezblázniť sa
