Prečo je dôležitý láskavý prístup k sebe samému?

Láskavosť a súcit sú dôležité vlastnosti, ktoré pomáhajú ľuďom byť sociálnymi bytosťami. Pomáhajú im hlavne v tom, aby sa dokázali navzájom prijať, aby sa rešpektovali a tolerovali. V súčasnosti sa však čoraz viac do pozornosti dostáva aj tzv. súcitu k sebe. Tiež má pre ľudí obrovský význam.

Prejavy láskavosti nás môžu utešiť a povzbudiť. Keď vidíme, že niekomu na nás záleží, cítime v srdci vďačnosť. Každý z nás je rád, keď s ním druhí zaobchádzajú láskavo. Láskavý človek sa úprimne zaujíma o radosť a dobro druhých. Svoj záujem prejavuje tým, čo hovorí a čo pre nich robí. Nesnaží sa na druhých urobiť len vonkajší dojem, že je slušný a zdvorilý. Láskavosť znamená niečo viac. Vyviera z hlbokej lásky a súcitu. Láskavosť sa prejavuje hlavne skutkami, ale môžeme ju dávať najavo aj premyslenými a povzbudzujúcimi slovami. Naše láskavé slová môžu iných ľudí povzbudiť a tí sa potom môžu ľahšie vyrovnávať s problémami, ktoré zažívajú. Ak máme súcit s ostatnými ľuďmi, uvedomujeme si, že trpia. Neignorujeme ich, ale máme tendenciu pomôcť im láskavým prístupom. Naše srdce reaguje na ich bolesť a utrpenie. Mať súcit znamená tiež, že k ľuďom pristupujeme s pochopením, porozumením a láskavosťou, keď zlyhajú a lebo urobia chyby. Namiesto toho, aby sme ich posudzovali a hodnotili. Súcit teda nie je ľútosť, ale uvedomenie utrpenia a zlyhania, ktoré je súčasťou našej prirodzenej ľudskej skúsenosti. Nikto z nás nie je dokonalý a akékoľvek zlyhanie je súčasťou rozvoja ľudstva. Bez zlyhania by sme sa neposúvali ďalej. 

Čo  to znamená, keď máme láskavý prístup k sebe samému?

Súcit so sebou znamená byť k sebe vrúcny, keď sa stretneme s bolesťou a osobnými nedostatkami, namiesto toho, aby sme ich ignorovali alebo si ubližovali sebakritikou. Touto problematikou sa ako prvá zaoberala Kristin Neff, ktorá približne  pred dvadsiatimi rokmi vytvorila definíciu sebasúcitu. Okrem výskumu sebasúcitu, spolu s jej kolegom Chrisom Germerom, vyvinula aj osemtýždňový program na výučbu zručností sebasúcitu v každodennom živote. Kristin Neff upozorňuje predovšetkým na to, že sebasúcit je proces obrátenia súcitu dovnútra, teda do seba. Keď už máme rozvinutý sebasúcit a zlyhávame, robíme chyby alebo sa cítime neschopní v nejakej oblasti, sme k sebe skôr láskaví a chápaví než tvrdo sebakritickí. Keď sa v našich životoch objavia výzvy a ťažkosti, dávame si skôr podporu a povzbudenie. Nie sme k sebe chladní, kritickí a odsudzujúci. Výskumy naznačujú, že súcit so sebou samým je jedným z najsilnejších zdrojov zvládania a odolnosti, ktoré máme k dispozícii a radikálne zlepšuje našu duševnú a fyzickú pohodu. Sebasúcit nás motivuje robiť zmeny a dosahovať naše ciele nie preto, že by sme boli nedostatoční, ale preto, že nám na tom záleží a chceme byť šťastní.

Každý z nás máva obdobia, kedy sú jeho dni ťažšie a cítime sa vnútorne zranení. Často takéto dni vnímame ako svoje vlastné utrpenie. A rovnako ako neignorujeme bolesť a utrpenie iných, nemali by sme ignorovať ani svoje utrpenie. Namiesto toho, aby sme sa stiahli sami do seba a hovorili si, že to máme ťažké, môžeme pristupovať k sebe samému so súcitom a láskavým prístupom. 

Namiesto toho, aby sme sa kritizovali za rôzne nedostatky a utvrdzovali sa v negatívnych myšlienkach o sebe, si len uvedomíme túto situáciu. Môžeme sa jej pozrieť do očí a pomenovať ju. A tak, ako by sme chceli poradiť priateľke alebo členovi rodiny, pýtame sa seba samého, čo môžeme v nepríjemnej chvíli urobiť najlepšie pre seba.

Dôležité je najmä prijatie existujúcej situácie

Prijatie je prvým krokom k akejkoľvek zmene. Je to základný pilier budovania sebadôvery. V prvom kroku môžeme urobiť pre seba niečo, čo v nás vyvoláva pozitívne emócie, teda nejakým spôsobom relaxovať. Dať si teplý kúpeľ, ísť na prechádzku, plávať, pustiť si príjemnú hudbu, zavolať priateľke, čítať, pozerať film… Možností je naozaj veľa. V ďalšom kroku je potrebné sa zamyslieť nad zmenou v živote. Ideálne je nasmerovať myseľ iným smerom stanovením si nejakého prijateľného cieľa. Dôležité je, aby sme si stanovili taký cieľ, ktorý vyviera z nášho srdca. Nemalo by to byť niečo, čo očakávajú od nás iní. Nový krok, ktorý chceme urobiť by mal súvisieť s tým, že  nám záleží na sebe a nie na tom, aby sme urobili radosť niekomu inému. Zmena by mala predstavovať krok von z našej komfortnej zóny do neznáma. Väčšinou, ak človek vo svojom živote nič nezmení, tak dosahuje tie isté výsledky ako doteraz. Ak vám život prináša potešenie a ste so všetkým spokojní, netreba nič meniť, ale ak máte pocit, že sa točíte v tom istom kruhu, nič sa nemení, cítite nudu, nespokojnosť, pocit nešťastia alebo prázdnoty, tak treba urobiť zmeny. Väčšina ľudí najradšej robí stále to isté a dlhú dobu zostávajú nešťastní. Ale u niektorých niekedy dozrie chvíľa, keď si povedia, že už ďalej nechcú pokračovať v starých zvykoch a chcú konečne zmeniť život. Niektorí ľudia chcú dokonca zmeniť svoj život od základu. Veľké zmeny v živote sú často tak ďaleko za hranicami zóny komfortu, že skok môže byť priveľký. A tak treba začínať meniť maličkosti. Napríklad môžete namiesto pozerania televízie začať behať, namiesto mäsa jesť zeleninu, namiesto vysedávania na terase,  začať čítať knihy. Takýchto a podobných maličkostí môže byť veľa. Keď to robíme s láskavým prístupom k sebe samému, dokážeme zvládnuť aj tento krok.

Súcit k sebe samému tiež znamená, že sa prijímame takí, akí sme

Možno život nebude vždy taký, aký chceme, po akom tak veľmi túžime a aký sme si vysnívali. Možno sa každú chvíľu opäť stretneme s utrpením, frustráciou, nespravodlivosťou, zlými vzťahmi. Možno urobíme ďalšie chyby, narazíme na svoje obmedzenia alebo nedosiahneme svoje ideály. Je potrebné si uvedomiť, že toto všetko je súčasťou nášho ľudského bytia. Takáto je cesta ľudí na planéte Zem. Všetci sme sem prišli preto, aby sme sa neustále učili, posúvali sa ďalej a stávali sa lepšími ľuďmi. Čím viac otvoríme svoje srdce tejto realite, namiesto neustáleho bojovania proti nej, tým skôr si vybudujeme súcit k sebe samému a aj k iným ľudom. Tiež je dôležité vedieť, že každý človek kráča po svojej vlastnej ceste, je jedinečný a neopakovateľný. Kvôli tomuto je najšťastnejší vtedy, keď môže byť sám sebou a autentický. Preto jedna z tých najhorších vecí spočíva v porovnávaní. Porovnávanie nemá zmysel a odoberá nám obrovské množstvo energie. Kto si už spomínané skutočnosti uvedomil, dokáže sa oslobodiť od spoločenských noriem, vie kráčať za svojim snami, je šťastnejší a dokáže byť k sebe aj láskavý.