Veľa sa hovorí o tom, že naše školy potrebujú radikálnu a progresívnu zmenu. Učitelia si sťažujú na nízke platy i vyhorenosť. Podľa prieskumu Teacher Wellbeing Index Slovakia 2021, až 66% z pedagógov zvažuje, že opustí svoje povolanie. Riaditelia škôl poukazujú zas na nedostačujúce materiálno-technologické vybavenie škôl či absenciu učebníc. Možno paradoxne daný stav a situácia ponúka nádej. Skúsiť robiť veci inak a efektívnejšie. Vyžaduje si to však odvahu k novému. Napríklad slobodnejšie vzdelávanie s akcentom na celostný rozvoj žiaka a jeho potrieb. A navyše. Pandémia ukázala ešte jedno slabé miesto.
Faktom je, že nie vždy sa dokázali pedagógovia adekvátne prispôsobiť zmenám, ktoré na nich kládla pandemická situácia. Veľa rodičov si počas náročných časov dištančného vzdelávania kládlo dve otázky: Kedy sa to skončí? A prečo sa potrebujú ich deti učiť, memorovať toľko nezmyselných a pre život zbytočných informácií?
Ako by mohli vyzerať školy budúcnosti je otázka, s ktorou sa dlhodobejšie zaoberá aj Aneta Chlebničanová, ktorá je riaditeľkou súkromnej Základnej školy u Filipa v Banskej Bystrici. Okrem toho je tiež lektorkou metódy vysoko efektívneho učenia podľa Susan Kovalíkovej. (pozn.red.: Ide o inovačný edukačný program. Integruje v sebe všetky princípy efektívneho učenia– mozgovo kompatibilné zložky učebného prostredia. Napríklad neprítomnosť ohrozenia a podporujúce prostredie, zmysluplný obsah, možnosť výberu, obohatené prostredie, spolupráca, adekvátny čas, okamžitá spätná väzba, dokonalé zvládnutie, cielený pohyb.)
Ako začať vzdelávať deti pre budúcnosť?
V takmer každom vzdelávacom program sa píše, že úlohou pedagógov je vychovávať deti tak, aby boli pripravené na život v budúcnosti. Otázkou ale je, či vôbec vieme už dnes povedať, ako bude vyzerať naša budúcnosť?
Pre riaditeľku ZŠ u Filipa v Banskej Bystrici, A. Chlebničanovú je veľmi dôležité pomôcť dieťaťu k vyššej sebaúctu a sebavedomiu tak, „aby vedelo, v čom je naozaj výnimočné i jedinečné. Aby spoznalo svoje talenty, ktoré nielenže rozvinie, ale objaví aj ďalšie.“ Príprava detí na budúcnosť, počas štúdia na školách tkvie podľa nej napríklad v tom, aby sa pedagógovia stali sprievodcami žiakov. Mali by im pomôcť nájsť balans, pokoj a povzbudiť ich k objaveniu vnútornej sily a potenciálu zdolávať prekážky.
Vízia vzdelávať a viesť týmto spôsobom žiakov na školách v realite naráža na množstvo problémov. Mnoho žiakov, ktorí vychádzajú zo základných štátnych či súkromných základných škôl, častokrát ani nepoznajú svoje nadanie a navyše majú aj nízke sebavedomie. Práve tieto dva prvky by mali byť podľa Chlebničanovej integrálnou súčasťou každého predmetu na školách a do budúcnosti by bolo potrebné to uchopiť aj metodicky.
Každá cesta začína prvým krokom. Kde treba začať, aby sa situácia vo vzdelávaní zmenila a posunula bližšie k potrebám žiakov? Jednou z možností je podľa Chlebničanovej, viesť deti k tomu, aby sa naučili aktívne počúvať, spolupracovať, riešiť konflikty v triede. Učitelia by mohli viac podporovať kreativitu či flexibilitu žiakov.
Realita v praxi je často taká, že viacerí učitelia nevedia integrovať metodiku rozvoja životných zručností do vzdelávacieho obsahu. Aktuálne je to len na úrovni predmetov etiky či triednických hodín. „Akcentuje chýbajúca práca s jedinečnosťou dieťaťa v rámci talentov a rôznych typov inteligencie, ktoré tieto deti majú. Naše školy sa poväčšine zameriavajú len na lingvistickú, prírodovednú a matematicko-logickú inteligenciu.“
Niektorí učitelia už roky volajú po zmene vo vzdelávaní, kde je v centre pozornosti žiak, jeho potreby a rozvoj mäkkých zručností, ale ich hlas ostáva nevypočutý. Aj keď svetielko na konci tunela bliká, a to v podobe novely školského zákona. Ako sa ale reálne pretaví do praxe, ukáže čas. Aktuálne je podľa Chlebničanovej náš školský vzdelávací systém je orientovaný prioritne na výkony a testovanie. „Na niektorých školách je aktuálne zúfalý stav. Je to spôsobené aj tým, že tí učitelia sú nielenže stratení, ale nemajú ani podporu a svet v našich školách akoby zaspal.“
Vzdelávací systém potrebuje upgrade
Čo by mohlo rozviať učiteľom viac ruky a zbúrať bariéry v lepšom vzdelávaní na školách, kde sa zohľadňuje jedinečnosť každého žiaka? Zaťažuje ich skutočne prílišná byrokracia a žiakov zas množstvo zbytočných informácií?
Podľa zakladateľky súkromnej Montessori škôlky vo Zvolene a v Banskej Bystrici Ingrid Kosovej, sú dva tábory škôl a školských zariadení. Pokým na jednej strane istá časť učiteľov žiada vo vzdelávaní viac slobody, druhá skupina škôl a školských zariadení, ktorých je väčšina, je o niečo konzervatívnejšia a chce mať všetko na papieri, „lebo nevedia, čo a ako majú robiť.“
Dá sa vôbec nájsť prienik záujmov? Pomohlo by napríklad dať týmto konzervatívnejším školách a školským zariadeniam, ktoré chcú fungovať ako doposiaľ, napríklad nejaké podporné nástroje, k tomu, aby zvládli zaviesť do vzdelávania aj nové prvky? Napríklad mäkké zručnosti u žiakov alebo prihliadanie na jedinečnosť žiakov?
Riaditeľka ZŠ u Filipa v B. Bystrici A.Chlebničanová si myslí, že je to prirodzená krivka zmeny, kde je dominujúci strach a odmietnutie. Prijať nové si vyžaduje odvahu. „Lebo žiť pod neustálou kontrolou a zrazu mi niekto povie, aby som veci robila inak je ťažké. Bez pomoci, podpory a supervízie to ani nemôže ísť.“
Faktom ale je, že aj keby sa školám možno zvýšila autonómnosť v slobode vzdelávania, nie všetky sú na ňu v našich podmienkach aj pripravené. Princíp step by step, v zmysle pomalých krokov a poukázať pri tom na veci, ktoré fungujú by mohlo byť riešením. „ Problémom je aj to, že každé 4 roky sa príchodom nového ministra i novým vedením Štátneho pedagogického ústavu veci menia,“ doplnila Chlebničanová s tým, že by školstvu veľmi prospela komplexná dlhodobejšia vízia a stratégia.
Navyše, bolo by potrebné podľa Chlebničanovej aj prehodnotiť dlhodobé nastavenie vzdelávacieho systému. Ten aktuálne funguje tak, aby štát mal pod kontrolou celý vzdelávací systém a „uzurpoval si štruktúru organizácie vyučovania, ktorá bola nadiktovaná nejakými autoritami zhora, napríklad Štátnej inšpekcie.“ Rokmi sa takto nastavený systém vzdelávania veľmi nemenil a učitelia sa mu jednoducho prispôsobili.
Ako vyzerá slobodné vzdelávanie v niektorých školách?
Slobodné vzdelávanie v praxi je ešte stále pre mnohých učiteľov neuchopiteľná a abstraktná predstava. Iba humanistická teória vzdelávať deti celostne, v slobode k zodpovednosti nestačí. Ako to funguje v praxi?
Vo svojom jadre slobodné vzdelávanie kladie dôraz na celostné vzdelávanie dieťaťa v jeho špecifickosti a individualite s tým, že sa ráta aj s vytvorením podnetného prostredia.
Dobrým príkladom z praxe, ako sa to dá aj inak, je napríklad súkromná Základná škola u Filipa v Banskej Bystrici. Učitelia sa tam snažia rozvíjať deti celostne a venovať sa im individuálne s prihliadnutím na potreby každého žiaka. Je zaujímavé pozorovať, že pedagógovia nie sú na tejto škole vyhorení. Práca je im poslaním, ktoré ich skutočne napĺňa. V prístupe k žiakom pôsobia rešpektujúco a je cítiť, že svojich zverencov majú radi a rešpektujú osobnosť konkrétneho dieťaťa bez rozdielu. Napríklad deti so špecifickými potrebami, alebo s hendikepom. Na druhej strane sa žiaci cítia zas prijatí a pochopení.
Zaujímavosťou je, že v tejto škole je vytvorený priestor v rámci organizácie vyučovania na osobnostný rozvoj detí. To znamená, že štruktúra vzdelávacieho plánu je nastavená tak, že deti majú každé ráno komunity. Rozprávajú sa tam aj o tom, na čom a ako chcú počas dňa pracovať. Na konci dňa majú zas sumarizáciu a dostanú aj spätnú väzbu. Prijať inovatívnejší spôsob výučby tamojším učiteľom problém nerobí. „Pravdaže im to vysvetlíme, ale pracujeme veľa na integrácii tém. Napríklad keď dieťa ráno príde do školy tak na tabuli nenájde rozvrh hodín na konkrétny deň,“ vysvetľuje Chlebničanová.
Učiteľ žiakov vovedie do témy. Pracovať, študovať alebo bádať môžu samostatne, alebo v skupinách. Na konci dňa si vzájomne vyhodnotia deň a dajú si spätnú väzbu. „Na našej škole chceme pracovať na tom, aby neboli dôležité iba predmety samotné, ale hlavne to, čo a ako sa deti učia. Následne to čo sa naučia teoreticky, si vedia deti odskúšať aj prakticky v reálnom živote. Ak sa neskôr dostanú do vyšších fáz analýzy, syntézy a hodnotenia, je pre nás úspechom.“
Na škole sa učí blokovo, jednotlivé aktivity sa striedajú a školský zvonček počuť nebudete. Deti tak majú čas a priestor plne sa koncentrovať na štúdium či bádanie a nikto ich nevyrušuje zvonením. Samotné deti vedia, že ich pracovný cyklus má svoj začiatok a koniec. „Najväčším úspechom je pre nás, ak žiak rozumie svojmu učeniu. Vie v čom je dobrý a kde má slabiny,“ vysvetľuje riaditeľka.
Zaujímavosťou na tejto škole je aj veľká participácia žiakov na rozhodovaní a plynúcej zodpovednosti v rámci triednych pravidiel. Aj to je spôsob, ako sa učiť riešiť odlišné názory, konflikty, diskutovať o probléme a hľadať aktívne riešenia.
Ako prvá základná škola na Slovensku, tá u Filipa v Banskej Bystrici, zaviedla slovné hodnotenie. Skúsenosť s ním má aj dcéra pani Ingrid. „Moja dcéra chodila na túto škole v čase, keď začali len s experimentálnym overovaním slovného hodnotenia. Bola ôsmačka a mala neistotu sama zo seba, lebo práve tie známky starším deťom chýbali. Boli totiž hodnotení na základe vonkajšieho hodnotenia konkrétnej známky. Do istej miery to bolo nálepkovanie. Napríklad tým, že išlo o jednotkára, alebo dvojkára a práve novým spôsobom hodnotenia akoby tieto deti stratili svoju bezpečnosť a istotu v tom, či sú to naozaj dobré, keď známku zrazu nemali.“
Na systéme známkovania vyrástli mnohé generácie a nie je jednoduché zvyknúť si na nový spôsob slovného, normatívneho hodnotenia. Legislatívne to už možné je. No kým je takéto slovné hodnotenie možné na základných školách, stredné školy nevedia plynule prejsť na nový spôsob hodnotenia aj preto, že stále nemajú nastavené kritéria. Bežne fungujú na kvantitatívnej úrovni- známkach, testovaní a prijímacom konaní. Prechod ku kvalitatívnej forme hodnotenia – teda slovného hodnotenia, ktorého nespornou výhodou je opísanie toho čo dieťa ovláda a kde má zas slabiny, znamená už teraz si bude vyžadovať v prostredí stredných škôl čas. Faktom je, že pre žiaka to má viac prínosov. Je pre neho dobré vedieť v čom je dobrý a na čom má popracovať. Suchopárne hodnotenie známkou na vysvedčení mu nemusí stačiť.
„Najskôr slovné hodnotenie na základných školách, na strednej škole známkovanie a na vysokej škole budú hodnotení písmenami. Paradoxne nič z takéhoto hodnotenia, s výnimkou slovného hodnotenia, v bežnom živote znamenať nebude,“ zamýšľa sa Chlebničanová a dodáva: „My už teraz svojich žiakov pripravuje takýmto spôsobom na budúcnosť. Učíme ich, čo znamená spätná väzba, slovné hodnotenie,“ uzatvára.
Humanistický prístup a rešpektujúca komunikácia. Možno by naozaj stačilo skúsiť urobiť aspoň malý krok k lepšiemu vzdelávaniu na školách a na druhej strane, je to zas veľký krok pre žiakov i spoločnosť. Pozitívnych príkladov z praxe, kde sa dá inšpirovať, je viacero. Netreba zabúdať aj na to, že je veľmi dôležité, čo a ako zasievame do mladej generácie, lebo aj od nich závisí, ako bude vyzerať spoločnosť v budúcnosti. Ruka v ruke so vzdelávaním ide aj výchova. Olga Fierz, Švajčiarka s českým srdcom, ktorá pomáhala hľadať stratené deti v povojnovej Európe, zvykla hovoriť jednu múdrosť. „O všetky deti sa treba starať s láskou, aby z nich vyrástli láskaví ľudia. Práve láska k deťom je zas cestou k porozumeniu medzi národmi.“
Zdroje: youtube.com, eduworld.sk
