S pandémiou žijeme už vyše roka. A robí nám nechcenú spoločnosť v každej oblasti života. Niečo vzala, ale niečo aj dala. Daň zaplatili aj deti. Ostali doma. Nemôžu chodiť do škôlok a škôl. Vnímame skutočne ich potreby a pocity, ktoré vyvolala aj táto pandémia a domáca izolácia? Hostka relácie Klub rodičov, psychologička Dagmar Kopčanová v nej napríklad apelovala na matky s tým, aby pamätali na jednu dôležitú zásadu: Šťastné matky, majú šťastné deti. A dá sa to aj v čase pandémie, ktorá obmedzila naše bežné fungovania.
Ministerstvo školstva tento týždeň informovalo, že už od 12. apríla sa plošne otvára prvý stupeň a materské školy pre deti všetkých rodičov. Spolu s nimi sú aj naďalej otvorené špeciálne školy, stredné zdravotnícke školy, stredné školy v posledných ročníkoch či ďalšie školské zariadenia. Na túto pozitívnu správu netrpezlivo čakalo už mnoho rodičov i učiteľov.
Obrátenou stranou mince je ale fakt, že návrat detí do škôl a škôlok nemusí byť vôbec jednoduchý. Táto situácia môže byť náročná aj pre komunikatívnejšie a otvorenejšie deti. „Môžu za to obmedzenia i fakt, že nemôžu v škole fungovať tak ako predtým,“ myslí si to psychologička Lenka Sokolová a ďalej vysvetľuje: „Napríklad im môžu chýbať hodiny telesnej výchovy či stretávanie sa so žiakmi z iných tried, čo predtým bolo bežné. Celkovo je prijímanie pravidiel procesom, nie je to niečo, čo sa udeje zo dňa na deň. Prijať pomerne obmedzujúce pravidlá v škole môže byť ťažké bez ohľadu na to, o aké deti ide. V niektorých to môže vyvolávať strach a úzkosť, v iných odpor a hnev, niektoré sa novým podmienkam ľahko prispôsobia.“
Na mentálnom zdraví detí záleží
Pandemická situácia sa o niečo zlepšila. Rezort školstva otvára školy aj preto, lebo psychicky stav detí, ktoré museli kvôli pandémii zostať zo dňa na deň doma, nie je dobrý. A práve otázka mentálneho zdravia aj dospelých sa dnes skloňuje často. Je aktuálna aj preto, že je veľa frustrácie z toho, že pandémia trvá pridlho a obmedzuje nás. Navyše, u niektorých ľudí sa už stihli vyčerpať pozitívne obranné mechanizmy. Takýto človek sa už nedokáže motivovať, že vydrží a zabojuje so situáciou. Kedy k tomuto dochádza vysvetľuje pre portál Eduworld detská psychologička Dagmar Kopčanová z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave: „Stane sa tak vtedy, keď sa nazbiera veľa faktorov, ktoré spôsobia frustráciu, prechádza to do neurózy a už si s tým nevieme poradiť. Prejavuje sa to tak, že väčšinou sa ľudia uzatvoria do seba. Nemajú chuť jesť a ani rozprávať. Môžu mať strachy, ktoré sa prejavujú nočnými desmi. Všimneme si, že v správaní dospelého alebo dieťaťa nastala nejaká zmena.“
Na takéto zmeny veľmi citlivo reagujú aj deti. „Rodič, ako dobrý pozorovateľ by si mal pohovoriť s dieťaťom o tom, ako sa cíti, čo sa zmenilo, čo ho trápi,“ poukazuje Kopčanová a upozorňuje na to, aby sme sa vyhli podsúvaniu sugestívnych otázok. Rodič podľa nej vie ľahšie problém či situáciu verbalizovať a dieťa potom len pasívne prikývne. „Nebezpečenstvo je v tom, že ten problém tam možno ani nebol a my ho prinesieme. Ak dieťa trápi situácia okolo pandémie a má možno strach, tak mu to treba vysvetliť aj tak, že život je pestrý. A priniesol nám aj pandémiu, ale my sa nevzdáme, budeme s tým bojovať a spolu to dokážeme.“
Aj deti citlivo reagujú a prežívajú pandémiu
Je to práve vek dieťaťa, ktorý je určujúcim faktorom toho, ako môže vnímať celú pandemickú situáciu. Tá sa pre všetkých šmahom ruky zmenila zo dňa na deň a každý z nás musel čeliť novej realite. Všetky tie predchádzajúce návyky, možnosti sebarealizácie, napríklad možnosti pokračovať v štúdiu, či fungovanie v bežnom živote sa totálne zmenili. Všetci sme sa museli podriadiť diktátu, požiadavkám, ktoré so sebou priniesla táto pandémia. Ako na toto reagujú deti v predškolskom veku objasňuje psychologička Kopčanová takto: „Vo veku okolo troch rokov dieťa nastupuje spravidla do materskej školy, kde má mnoho možností skúmania, objavovania. Hrať rôzne rolové, konštrukčné hry, spoznávať nové prostredie, nových kamarátov a nové pani učiteľky. A pandémiou sa toto všetko akoby tým, že dieťa v tomto čase nútene ostalo doma, vytrhlo ho to z prostredia škôlky, do ktorého len akoby nakuklo. Je pochopiteľné, že mu to chýba. Keď niečo máme a potom nám to niekto vezme, tak sa musíme vyrovnať so stratou. Je to zložitý proces a každé dieťa ho prežíva svojským spôsobom.“
Aktuálne sa 30% detí vrátilo do materských škôl. Už sú so svojimi kamarátmi. No ten zvyšok je ešte stále doma, so svojimi rodičmi. Kopčanová pripúšťa, že v niektorých prípadoch to môžu deti ťažko prežívať. „Ale ak majú napríklad jedného, dvoch súrodencov, tak sa dokážu spolu zahrať. Ak je priestor a dodržiava sa protiepidemiologické opatrenia, tak je vždy dobré, aby dieťa svojich kamarátov mohlo vidieť. Ak sa nedá nikam ísť, tak môže použiť rôzne online platformy ako napríklad Zoom, kde sa môže porozprávať so svojím rovesníkom, alebo mu ukázať novú hračku.“
Proces socializácie, osvojovanie a rozvíjanie sociálnych schopností i vzťahov je pre dieťa v predškolskom veku dôležité. Najskôr sa to učí doma a ďalej viac rozvíja v predškolskom zariadení. Covid to zabrzdil. Napriek tomu je ale dobré vedieť, že dieťa sa v tomto období, napríklad v prostredí škôlky, ešte viac učí rozvíjať schopnosť dokázať niekoho obdarovať, ustúpiť, odpustiť, združovať sa, alebo sa zapojiť do hry. A práve hra je v predškolskom veku mimoriadne dôležitá a rodičia by ju nemali podceňovať. Vytvoriť na ňu dostatočný priestor sa dá aj v domácom prostredí aj napriek aktuálnej situácii. „Hra je príprava na jeho neskoršie ďalšie vzdelávanie a vážnu prácu. Nemali by to riešiť tým, že mu radšej dajú do ruky tablet. Je to veľmi pasívna a jednostranná hra. Nikdy nedá dieťaťu atribúty, ktoré chceme, aby si osvojilo. Napríklad v emočnej alebo sociálnej oblasti. Veľmi dôležité je to práve v predškolskom období. Tam sa kladú základy jeho budúcej osobnosti,“ vymenúva Kopčanová.
Staršie deti často trápi osamelosť a depresie
Ako sme už spomenuli, na pandemickú situáciu zväčša lepšie reagujú mladšie deti. Iné je to ale pri starších deťoch. Psychologička Mária Balážová je presvedčená, že mladšie deti vo veku 4 až 10 rokov sú oveľa úzkostnejšie a viac prežívajú obavy vyplývajúce napríklad aj z tejto pandémie. „Úzkosť sa nemusí u nich prejavovať verbálne, teda nemusia hovoriť, že majú strach, ale môže sa prejavovať v ich správaní. Rodičia si môžu všimnúť, že sú iné, ako ich poznali – nedokážu sa dobre sústrediť, sú podráždenejšie, visia na nich a napríklad pri príchode do škôlky sa nechcú od nich odlúčiť.“
S pocitmi osamelosti a stúpajúcou depresivitou zápasia zas staršie deti. „Pre vývinové obdobie, v ktorom sa nachádzajú, je veľmi dôležité hľadanie vlastnej identity, snaha zapadnúť a byť prijímaní ľuďmi, ktorí sú pre nich dôležití, väčšinou sú to rovesníci a kamaráti. V súčasnej situácii je táto ich potreba sťažená. Prežívajú osamelosť, no zároveň trávia veľa času na sociálnych médiách. Výsledkom je zvláštny stav, keď sú izolovaní doma a nemôžu interagovať, no svet ide ďalej a informácie o pandémií sa nedajú vypnúť. Jedna zo štúdií upozorňuje i na to, že sa významne znížila spokojnosť so životom u mladých ľudí,“ objasnila Balážová.
Je dôležité naučiť deti porozumieť strachu a úzkosti
Nielen dospelých prepadne strach a obavy z covid pandémie. Tento strach cítia aj deti. Otvorenou otázkou podľa psychologičky Lenky Sokolovej je, do akej miery sa deti boja toho, že sa nakazia, a do akej miery je to skôr strach zo sekundárnych dôsledkov toho, že tu s nami pandémia je, že budeme možno opäť zatvorení doma. „Je preto dôležité všímať si prejavy dieťaťa, či práve tie negatívne emócie neprevládajú nad pozitívnymi. Či sa touto témou príliš často a príliš intenzívne dieťa nezaoberá, možno natoľko, že sa nevie tešiť z iných situácií a nedokáže sa koncentrovať na príjemné veci. Druhou vecou je hovoriť o tom, že strach je jednou z emócií, je prirodzený a do určitej miery nás aj chráni. Je dôležité snažiť sa strachu a úzkosti porozumieť. Kedy sa to deje? Za akých okolností? Čo pre to môžem urobiť? Potom sú rôzne relaxačné techniky, knihy či rozprávky, ktoré napomáhajú tomu, aby sa dieťa uvoľnilo a pomenovalo svoje obavy. Ak máme dojem, že to dieťa nedokáže a že mu nevieme ako rodičia pomôcť, tak treba vyhľadať konzultáciu odborníka,“ povedala pre časopis Forbes.
Aj keď to možno vytesňujeme, informácií o koronavíruse je všade veľa a nedá sa tomu vyhnúť. Moderátorka aktuálnej druhej časti diskusnej relácie Klub rodičov Andrea Šprochová prakticky poukázala na to, ako sa dotkla táto skúsenosť jej rodiny. „Manžel sa stretol na pracovisku s kolegyňou, ktorá bola covid pozitívna. Museli sme preto zostať v karanténe. Naša dcéra sa veľmi rozplakala a povedala, že sa bojí toho, že máme covid a že zomrieme. Čo s nami bude?“ Takto opísala emotívnu situáciu Šprochová. Hostka spomínanej diskusie, psychologička Dagmar Kopčanová poznamenala, že na takéto situácie reagujú dievčatá citlivejšie. Za pravdu jej dáva aj psychologička Mária Balážová, lebo práve dievčatá podľa nej prežívajú súčasnú situáciu ťažšie. „Pre dievčatá je sociálne prijatie oveľa dôležitejšie, viac sa pri riešení problémov spoliehajú na hľadanie pomoci vo svojom okolí. Počas Covid situácie sú tým pádom odrezané od svojho najsilnejšieho „zvládacieho“ mechanizmu a ich mentálne zdravie trpí viac.“
Rodinný vplyv a pozitívna nálada sú v rodine veľmi kľúčové
Negatívnych správ okolo pandémie je veľa na každom kroku. Menej sa ale hovorí a píše o tom, ako ich filtrovať a zachovať si odstup. Psychologička Dagmar Kopčanová vysvetlila, že veľmi záleží aj na tom, kedy sa pozerajú správy, kedy sa hovorí o obetiach, alebo kde sa vo veľkom očkuje. Veď aj nás dospelých napokon často zaskočia tie veci, s ktorými sme konfrontovaní. „A tobôž deti, ktoré si to nevedia veľmi predstaviť. Môžeme ich ale ubezpečiť, že robíme všetko preto, aby sme boli zdraví, nedostali covid, že sa chránime a dodržiavame všetky pravidlá. Môžeme sa aj dieťaťa opýtať, či vie ktoré sú to a keď ich vymenuje tak ho ubezpečíme o tom, že sa nemusí báť. Máme zdravý spôsob života, dobrú stravu a snažíme sa napríklad aj cvičiť.“ Veľkú úlohu podľa nej robí aj pozitívna nálada v rodine a optimizmus. Dodáva silu, energiu a nádej. V boji s pandémiou a informáciami, je teda veľmi dôležitý rodinný vplyv a nálada v rodine. „Ak by sme na situáciu pozerali pesimisticky, je tam prítomná beznádej, smútok a depresia,“ vysvetlila.
Aby doma nebolo dusno
Na pleciach rodičov je toho v tomto čase toho viac, než v čase pred pandémiou. Home-office, domácnosť a ešte aj vzdelávanie detí doma. Často rodič dieťa doslova musí uháňať, aby si urobilo svoje úlohy. A keď sú v rodine aj menšie deti, dá to zabrať zachovať si nadhľad a rozvahu. Niekedy je to síce nadľudský výkon, ale rodič by si mal držať na uzde svoje emócie aj preto, aby doma nebolo zbytočne dusno. Dieťa si totiž môže vysvetliť situáciu po svojom a cítiť sa vinné za celú situáciu. Prečo sa to stáva, vysvetľuje psychologička Dagmar Kopčanová: „Deti si zvyknúť dosť často osvojiť takýto pocit zo vzniknutej situácie. Tým, že si mnohé veci nevedia dostatočne vysvetliť a nechcú toho rodiča zaťažovať a pridávať mu ešte na ďalších situáciách, keď vidia, že ten rodič tie starosti má, tak potom sa uzavrú do seba a riešia to v sebe, alebo si to kompenzujú napríklad tak, že svoje starosti dieťa rozpráva svojim hračkám. Je dosť veľa detí, ktoré keď vidia nejaký konflikt, alebo keď počujú krik svojho rodiča, alebo pani učiteľky, tak sa zľaknú. Veľmi citlivo totiž všetko prežívajú. Veľmi to preosievajú cez tú svoju emočnú sféru. Treba im pomôcť aby to tak nevnímali, vysvetliť im to dostatočne.“ Aj v tomto prípade platí jednoduchá premisa. Keď je v pohode rodič, bude aj dieťa. Aby sme mohli vydávať, potrebujeme aj načerpať. Mať v rovnováhe telo, ducha i dušu. Aby medzi nimi panoval súlad. A aby tomu tak bolo, netreba zabúdať na dobitie svojich bateriek. Nie je to luxus, ale nevyhnutnosť v rámci kvalitnej duševnej prevencie. Iba tak sa zachová pokoj a harmónia v rodine.
V rodinách môže pomôcť režim a nastavenie pravidiel
Vyhnúť sa zbytočne vypätým situáciám a stresu doma je možné. Pomôcť by mohol aj režim dňa. Jednoducho si dobre rozplánovať a zorganizovať deň. Okrem toho, že je to na papieri a už to nemusíme držať v hlave, dá to viac svetla a pohody do celého dňa. Svoje miesto v ňom má práca, oddych i zábava. A výhovorky, že nemáme čas neobstoja. Nemať čas iba znamená, že sme si ho zle zorganizovali. Platí zásada, že čím menšie deti máme, tým pevnejší by mal byť takýto režim. Dôležitá je trpezlivosť. Psychologička Lenka Sokolová vystríha pred úskaliami: „Je možné, že deti na režim nebudú naskakovať automaticky a prirodzene, takže musíme byť trpezliví a v neposlednom rade komunikovať. Rozprávať sa s nimi, ak vidíme, že niečo nechcú robiť, odmietajú to, majú s tým spojené negatívne emócie, nervozitu, hnev… Netreba voliť direktívny prístup a príkazy, skôr pátrať po príčine, prečo sa dieťa takto cíti.“
Trochu komplikovanejšiu situáciu môžu mať neúplné rodiny. Napríklad matka samo živiteľka, ktorá sa stará napríklad o tri deti. Pomoc sa jej určite zíde. Myslí si to Kopčanová. „Spravidla aj tie staršie deti môžu pomáhať tej matke. V tomto smere ich vôbec nemusíme ľutovať. Lebo to dieťa, ktoré je vtiahnuté do pomoci napríklad v domácnosti či v opatere súrodenca, tak si vytvára ďalšie vlastnosti pre svoj ďalší život. Získalo ďalšiu zručnosť, ktoré môže využiť vo svojom živote.“
Jasný plán aktivít , hry a povinností deťom podľa Kopčanovej prospeje. A ťažiť z tejto skúsenosti a nadobudnutej zručnosti budú aj v neskoršom živote. Napríklad v škole. „Bez tých plánov a poriadku by sme nemohli dobre existovať. Nemusí to byť prísne vojensky. Napríklad už je toľko hodín a už si mal mať takú a takú aktivitu. Mali by sme rešpektovať, ak dieťa obchádza choroba, alebo sa zle vyspalo. Kladiem dôraz nato, aby rodič svoje dieťa dostatočne pozoroval a uisťoval ich, že je tu pre ne.“
Všetci sa prispôsobujeme. Niekto ľahšie, iní bojuje
Hoci sa postupne začínajú veľmi opatrne uvoľňovať opatrenia a vyzerá to tak, že sa pomaly vrátia aj deti do škôl, covidu sa úplne nezbavíme. Aj preto by sme sa mali nastaviť tak, ako túto situáciu jednoducho vydržať a vedeli dostatočne namotivovať aj naše deti. Otvorene treba povedať, že je to beh na dlhé trate. Do času kým nebudeme dostatočne imúnni voči vírusu a nebude dostatočná zaočkovať, nezostáva nám nič iné ako vydržať pokým sa vrátim späť života pred pandémiou.
V tejto súvislosti Kopčanová poukázala na adaptáciu a prispôsobenie sa, ktoré treba dieťaťu vhodne tlmočiť. Ako? „Napríklad tak, že už keď sa narodilo, už vtedy sa muselo prispôsobiť. Tá adaptácia sa bude ťahať celým jeho životom. Niekedy to budú nejaké prekážky, napríklad frustrácia. A jednoducho to dieťaťu vysvetliť, že prispôsobovať sa situáciám, adaptovať sa bude celý život a robíme to aj my dospelí. Napríklad môže poslúžiť príklad mravčeka, ktorý chcel ísť s nákladom svojou cestou. Objavila sa na nej prekážka tak musel nájsť nový spôsob ako sa situácii prispôsobiť a dokázal to. Všetci sa prispôsobujeme. Je to vlastnosť každého živého organizmu. Niektorí to prispôsobovanie zvládajú ľahšie, iní ťažšie.“
Tak či onak, majme na pamäti, že v živote nič netrvá večne. A práve tá premenlivosť života je paradoxne jeho jedinou istotou. Zachovať chladnú hlavu, odstup a nadhľad je rada hodná zlata. Obzvlášť v týchto dňoch.
