Články: Pre študentov
O projekte

 

Psychologička o sebakontrole detí: Hnev je potrebný, ale ešte dôležitejšie je, ako sa k nemu postavíme

Jana Antalová
Autor článku
Foto: Bigstock
Psychologička Michaela Vargová hovorí, že hnev má v našom živote aj pozitívnu funkciu, no dôležité je naučiť sa ho ovládať. / Foto: Bigstock

Cieľom každého rodiča je spokojnosť dieťaťa. Ak deti postupne naučíme pracovať so svojimi emóciami, s veľkou pravdepodobnosťou sa nám ho podarí naplniť. Na tejto ceste nás určite stretne frustrácia i hnev a tie sa môžu rýchlo zmeniť na vzdor, neúctu, emočný záchvat a agresivitu. Ako vnímavo a citlivo pristupovať k deťom, aby sme zvládli ich emočné výbuchy? Ako dieťaťu pomôcť znovu nájsť vnútorný pokoj a životnú energiu, ktoré sú predpokladom emočného zdravia?

Odpovede, ako si s detským hnevom poradiť, nám prezradila psychologička Mgr. Michaela Vargová, ktorá pôsobí v Bratislave a venuje sa najmä práci s deťmi a rodinami.

 

Aj hnev môže byť konštruktívny

Emócie sú neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Prežívame ich dokonca aj počas spánku, vo chvíľach, keď sa nám niečo sníva. Jednoducho sú stále „s nami“. Rozlišujeme štyri základné- hnev, strach, smútok a radosť. Z nich sú namiešané ďalšie emočné odtiene a ich tisíce kombinácií. Hnev je silná emócia, ktorej sa mnohí ľudia snažia vyhnúť. Jeho účinky sú rozhodujúce pre náš pocit šťastia. Podľa psychologičky Vargovej  je „hnev fyziologickou reakciou organizmu, kedy sa vyplavuje adrenalín, rozširujú sa cievy, prichádza príliv energie. Dieťa môže táto silná reakcia zaskočiť a často zo začiatku nerozumie, čo sa vlastne deje. Preto sa najprv potrebuje naučiť rozoznať, že teraz sa hnevá. Potom sa môže učiť pochopiť, prečo sa hnevá a nakoniec sa môže naučiť, ako s hnevom naložiť. Znie to jednoducho, no v skutočnosti je i pre mnohých dospelých ťažké pripustiť si, že sa hnevajú, porozumieť pravej príčine hnevu a namiesto jeho potlačenia, hnev konštruktívne využiť.“


Mať kontrolu nad svojím hnevom je voľba

Nie sme len nevinné obete svojich emócií, ktoré preberú kontrolu nad naším telom. To platí nielen vo svete dospelých. Ako však tejto zručnosti naučiť dieťa? Podľa psychologičky „majú emócie veľký potenciál, sú nepostrádateľnou súčasťou nášho života. Je však pravdou, že ak sme sa emócie nenaučili zvládať ešte v detstve, môže nám to aj počas dospelosti narobiť mnoho nepríjemností. Rovnako potom ťažko naučíme pracovať s emóciami svoje deti. Ale vždy sa to dá zmeniť. Prvým krokom je uvedomiť si situáciu. S hnevom u detí sa začíname častejšie stretávať v takzvanom období vzdoru, ktoré je u väčšiny detí najvýraznejšie medzi 2. a 5. rokom života. Vtedy sa dieťa vymedzuje od ostatných. Každé dieťa je jedinečné, v niečom vyniká, v niečom sa mu možno darí horšie. Každé má inú mieru frustračnej tolerancie - koľko frustrácie dokáže zvládnuť a tú si postupne zvyšuje. Preto sa nedá presne povedať, ako veľmi by sa malo hnevať. Platí však, že ak sa nám opakujú situácie, pri ktorých sme skúsili všetko čo sme vedeli, situácie, v ktorých sa necítime dobre my ako rodičia a ani naše dieťa, niečo je potrebné zmeniť. Niekedy stačí málo, inokedy je to náročnejšia cesta. Kedykoľvek sa však môžeme obrátiť na odborníka- psychológa, psychoterapeuta. Tým nič nepokazíme.“


Nechajte dieťa zažiť svoj hnev

Dieťa často nevie vyjadriť svoje emočné zážitky verbálne a to je často rodičovská úloha, pomôcť mu s tým. Ako to však zvládnuť? Všetky emócie majú svoj zmysel a cieľ. Vďaka nim sa vyrovnávame s napätím, nadobúdame rovnováhu. Hnev ako emócia nebýva medzi rodičmi veľmi obľúbený, no je veľmi dôležitý. Dieťa sa prostredníctvom hnevu vymedzuje voči ostatným, uvedomuje si svoje ja, svoje potreby, túžby, komunikuje svoje hranice. Ak vieme emócie zvládať, môžeme ich využívať vo svoj prospech, naopak, ak s nimi nevieme narábať naozaj môžu viesť k nepríjemnostiam,“ vysvetľuje Vargová.  Preto je potrebné zastaviť sa a porozumieť emočným mechanizmom. Čo sa u dieťaťa vlastne odohráva?

 

Vyhľadávanie spúšťačov hnevu

Pochopením procesuálnemu priebehu hnevu  môžete vytvoriť pozitívnejší pohľad na túto emóciu. Hnev a zúrivosť nie je to isté, pretože zúrivosť je nezvládnuteľný hnev. Ak je hnev efektívne vyjadrený, môže dokonca zlepšiť medziľudský vzťah. Jeho dôležitou úlohou je poskytnutie kľúču k emocionálnemu stavu dieťaťa. A to je pre rodiča nesmierne dôležitá informácia. Hnevu vždy predchádzajú ďalšie emócie ako je smútok, beznádej, neistota, žiarlivosť, nepokoj, strach, prehliadanie, sklamanie, nenaplnené potreby, prepracovanie, či vyčerpanie. „Hnev prirodzenou reakciou na frustráciu, to znamená, na situácie, kedy dieťa,  samozrejme aj dospelý, nemôže dostať to, čo by chcelo, kedy nie je možné vyhovieť jeho želaniu, kedy nie je naplnená jeho potreba alebo kedy situácia neprebieha podľa jeho predstáv. Je jednou z nutných fáz, ktorými prechádzame, keď sa vyrovnávame so smútkom, aby sme ho vedeli spracovať a prijať,“ tvrdí Vargová.

Podľa psychologičky môže byť hnev tiež dôsledkom toho, ako k dieťaťu pristupujeme, ako sa k nemu správame a ako s ním hovoríme. Je rozdiel či ho berieme ako rovnocenného partnera, či rešpektujeme jeho názor a či mu dávame na výber, alebo či sa staviame do nadradenej pozície, kedy ohrozujeme jeho sebaúctu. Pri výchove používame často rôzne neefektívne štýly ako zľahčovanie, kritika, či obviňovanie, a pritom sú tak vmiešané do každodenného rodinného života, že si ich nemusíme ani všimnúť.

 

Poznatky z emočnej psychológie sa riadia tromi zásadami:

  • Máme právo prežívať to, čo prežívame.
  • Keď sme v emóciách, logika nefunguje.
  • Emócie sú „nákazlivé“.

 

Máš právo cítiť sa tak, ako sa cítiš

Keď sa nachádzame v strede nejakej emócie, nie sme schopní ju jednoducho nemať alebo prežívať hneď inú, výmenou za tú prvú. Preto je potrebné nechať ju odznieť. Účinná a rešpektujúca zručnosť pri situáciách, kedy je v negatívnych emóciách druhý človek, je prijatie jeho pocitov. „V prvom rade by sme mali myslieť na to, že priania dieťaťa nemusia byť vždy naplnené, splniteľné, ale mali by byť uznané aj s emóciou, ktorá ich sprevádza. V realite nemusí prebiehať všetko podľa detských predstáv, ale deti majú právo si to priať. A my by sme to mali vedieť pochopiť a dať to dieťaťu najavo. Nechať dieťa zažiť, že je v poriadku, že sa hnevá, pretože všetky emócie sú v poriadku, namiesto toho, aby sme mu dali pocítiť, že keď sa hnevá tak nás to obťažuje. Malo by cítiť, že aj keď sa hnevá, alebo keď je smutné, šťastné, je stále ľúbené a my sme tu pre neho. To platí v každom veku, objasňuje Vargová.

 

Vytvorte pravidlá hnevu

Zručnosti spracovania a modifikovania hnevu sú rovnako dôležité ako všetky ostatné životné zručnosti. Zúrivý hnev môže byť výbušný, čo môže spôsobiť, že osoba je agresívna alebo násilná. Dieťaťu môžeme ako rodičia ponúknuť citové rodinné zázemie, kde si môže natrénovať emocionálne manévre. Veď kde inde, ako v bezpečí domova, by sa to malo naučiť? A kto iný ako uvedomelí a láskaví rodičia mu v tom môžu pomôcť?

Psychologička vysvetľuje, ako je možné korigovať výbuchy hnevu: „Určite nie sú vhodné výroky typu „Nehnevaj sa.“, „Dobré deti sa nehnevajú.“, „Pozri, všetci sa na teba pozerajú, nebudeš mať žiadnych kamarátov.“ „Čo sa rozčuľuješ za také hlúposti, to ti stojí za to?!“, „Keď sa hneváš, choď sa upokojiť vedľa, a potom môžeš prísť naspäť.“ Nie je v nich totiž porozumenie, ale skôr vyhrážky a hodnotenie dieťaťa ako toho, kto nie je v poriadku. A to práve nevedie k zvládaniu situácie. Hnev môže byť veľmi konštruktívnou emóciou, vďaka ktorej sa dieťa vymedzuje voči okoliu, konfrontuje sa s nespravodlivosťou. Hovorí o dieťati a jeho potrebách. Ak sa však hnev nenaučíme zvládať, ale ho napríklad potláčame, môžeme siahať po násilí, ktoré je namierené voči ostatným. Ak sa dieťa správa násilne, tieto prejavy potrebujeme zastaviť a ponúknuť dieťaťu vhodnejšiu alternatívu.“ radí Vargová.

Empatickou reakciou rodičia môže signalizovať posolstvo: „Ty si ten, čo s tým vie niečo urobiť.“ Ponúkam ti moju podporu. Neúčinné spôsoby komunikácie, ktoré používame, keď sme sami v emóciách sú: vyčítanie, kritizovanie, lamentácia, vyhrážky a krik. Tieto výchovné spôsoby neprispievajú k rozvoju schopnosti rozpoznávať, zvládať a využívať vlastné emócie. Ich ďalším spoločným znakom je nadradený vzťah, ktorý sa prejavuje predovšetkým hodnotením. Pokiaľ niekto naše emócie zľahčuje, alebo dokonca odsudzuje, vyvoláva to ďalšie negatívne emócie- pocity viny, zahanbenosť a zlosť. „Emócie sú nákazlivé a preto je dôležité aby sme hlavne my dospelí boli v kľude a zachovali si chladnú hlavu. Potom môžeme dieťaťu opisovať, čo sa s ním deje (hnevá sa), čo je príčinou (niekto iný si zobral hračku, čo chcelo skôr) a čo s tým môže urobiť (môže si vybrať inú hračku, počkať, vyjadriť hnev skákaním atď.). V silnej emócii by sme sa však mali vyhnúť prílišnému vysvetľovaniu, dieťa nie je schopné to vnímať, je emóciou zaplavené. Niektoré dieťa sa potrebuje objať, iné byť samé, ďalšie vybiť energiu, mali by sme im byť k dispozícii a reagovať individuálne podľa špecifických potrieb. Až keď sa dieťa upokojí, príde na rad vysvetľovanie. Je tiež dôležité mať na pamäti, že deti sa učia napodobňovaním a byť im v prístupe k hnevu príkladom. Rovnako by sme mali myslieť na okolnosti, pri ktorých je pre dieťa ťažšie si s hnevom poradiť - je hladné, je unavené, je preťažené množstvom silných podnetov v okolí (hluk, obrazy, ...), nudí sa... a  snažiť sa ich minimalizovať,“ upozorňuje Vargová.

 

Aké detstvo, taká dospelosť

„Naučiť sa zvládať emócie nie je náročné len pre deti, ale aj pre rodičov. Preto je fajn, ak si ako rodičia položíme otázku, ako my sami zvládame svoj hnev, aký máme k hnevu postoj. Ako prežívame, keď sa dieťa hnevá. Vieme si zachovať chladnú hlavu a zostať v kľude? Prežívame tieto situácie tak, že vieme dieťaťu pomôcť alebo skôr nastupuje pocit bezmocnosti? Vieme mať nad situáciou nadhľad?“ pýta sa odborníčka. Vždy keď opravujeme a modifikujeme správanie detí, malo by byť rodičovským cieľom naučiť ich na vlastnom príklade, ako sa s hnevom dá pracovať. Odpozerané taktiky od mamy, či otca vašou najlepšou vizitkou. Deti sa o mechanizme hnevu ďaleko lepšie naučia od rodičov, ktorí dávajú svoj hnev primerane najavo, než od rodičov, ktorí sú stále milí, mierni a svoj hnev potlačujú. Hoci je dôležité chrániť vaše dieťa pred mnohými problémami sveta dospelých, je zdravé ukázať, ako zvládate rozhnevané emócie vy. Byť dieťaťu príkladom v snahe o emočnú vyrovnanosti sa zdá sa byť najlepším východiskom.


Čítajte viac o téme: Hnev, Emocionálna inteligencia
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.