Rodičia majú často predsavzatia, čomu všetkému sa chcú vo výchove vyhnúť. Neskôr však s hrôzou zisťujú, že vo vypätých situáciách používajú to isté, čo im vadilo ako deťom: komandovanie, kritika, vyhrážanie a krik. Čo sú najčastejšie zlozvyky, ktorým sa radia odborníci vyhnúť?
Možno nie je vždy ľahké presne vedieť, čo majú rodičia robiť, ale môžete začať tým, že identifikujete to, čomu by ste sa mali vyhnúť. Niekedy sa príliš snažíme presne dokázať ako, kde a prečo sme mali pravdu. Tento prístup však prinesie zatrpknutosť a sklamanie. Aký pohľad skrýva posolstvo, ktoré často vyjde z úst rodičov, bez toho aby sme si uvedomovali ich dopad na dlhodobú sebaúctu detí?
Výchova detí je doslova vysoká škola života. Ak vo výchove prevažuje príkazový a zákazový štýl komunikácie, taký obraz si bude dieťa vytvárať o sebe samom, o tom aký je človek, ako ho vidia druhí, aký k nemu majú mať vzťah a aký vzťah by mal mať on k nim. Odborníci načrtli niektoré z najčastejších tzv.: „generačných fráz“, „vžité pravidlá“, ktoré rodičia používajú pri výchovnom procese a považujú sa za zdedené. Hovorí sa, že to čo milujeme, často kritizujeme najsilnejšie. Preto máme tendenciu nekriticky skúšať rovnakú výchovu v našich rodinných vzťahoch. Niekedy si uvedomíme, že naše postoje, reakcie a metódy nápadne pripomínajú výchovu našich rodičov na nás. Kľúčovú úlohu zohráva empatická spomienka a každý zvyk sa však môže rozplynúť uvedomením si jeho dôsledkov. Všetci rodičia sa tak môžu učiť z minulosti a zároveň začleniť nové stratégie, spolu s vlastnými nápadmi, na posilnenie dobrého správania a hodnôt vo výchove svojho potomstva.
Čomu sa radia odborníci pri výchove vyhnúť?
1. Príkaz zastavenia prebiehajúcej emócie: „Okamžite prestaň!“, „Neplač!“ a „Netrucuj!“
Myslieť si, že keď povieme deťom, čo robiť nemajú, budú automaticky vedieť, čo majú robiť. To je však jeden z výchovných mýtov. Deti sa učia, ako zaobchádzať so svojimi pocitmi nielen tým, že sa riadia rodičovským príkladom, ale aj tým, že dostávajú spätnú väzbu na svoje správanie. Vďaka ranému formovaniu si veľmi skoro zafixujú, čo je vhodné a čo nie. To potom ovplyvňuje ich emocionálny život aj v dospelosti, čo môže viesť k stupňovaniu problémov, príp. až ku chorobe, či depresii.
Každý z nás má nejaké stratégie, ako jednať s druhými, keď sa nachádzajú v negatívnych emóciách. Často, ale veľmi nefungujú, aj keď sa veľmi snažíme. Dieťa sa hnevá a plače tým viac, čím mu čoraz dôraznejšie vysvetľujeme a opakujeme, aby neplakalo. Rodičia to nemajú radi a reagujú odmietavo: „Prestaň, nie je to také zlé; nefňukaj toľko, keď neprestaneš, pôjdeš do svojej izby; netvár sa tak, nemám ťa rád, keď sa tak tváriš.“ Dieťa sa naučí, že takýto pocit je nevhodný a nesmie ho dávať najavo, čiže sa naučí túto emóciu potláčať zo strachu, že bude odmietnuté alebo potrestané. Potláčanie znamená zoslabenie alebo neutralizovanie vlastného emočného stavu, a tak zostane so svojím smútkom samo a nenaučí sa ani iné alternatívne stratégie, ako sa vyrovnať so sklamaním. Emócie a chovanie je nutné rozlišovať. Prijatie negatívnej detskej emócie neznamená súhlas s jeho negatívnym správaním, ale prijatie skutočnosti, že v danej situácii má dieťa právo na svoje emócie, ktoré samo ešte nevie spracovať. Je dôležité povzbudiť ich aby vyjadrili svoje pocity a účinne sa s nimi vyrovnali.
2. Nie je jedno ako čo hovoríme: „Poď už, ponáhľaj sa, zase ti to dlho trvá!“
Kritika zameraná na chyby. Tieto spôsoby komunikácie sú veľmi rozšírené. Aj keď ich rodičia používajú a nechcú tým deťom ubližovať. Naskočia však často úplne automaticky a podvedome si nimi chceme uľaviť od vlastných emócií a dosiahnuť to, čo sa správne má diať.
Klasická výzva pri odchode z domova: „Poď už! Rýchlo!“ môže dieťa interpretovať tak, že je nešikovné a bude sa neustále dopúšťať chýb. Rodičovský tón hlasu a to ako to hovoríme, spojené s výrazom tváre môže spôsobiť, že sa dieťa začne cítiť vinné, najmä ak zaostáva, pretože sa niečo snaží urobiť samé. Skryté posolstvo príkazov, zákazov a hrozieb nevnímame len zo slov, ale taktiež z tzv.: mimozmyslových prejavov ako je tón hlasu, mimika, gestikulácia a celkové chovanie. Rešpektovať deti znamená vedome opustiť mocenský a manipulatívny prístup vo výchove. Keď trvá dlhšie obúvať sa pred odchodom z domu dospelému, komandujeme ho? A prečo deti áno?
Čo hovoríme, je často menej dôležité, než to, ako to hovoríme. Kritika iných je však účinná iba vtedy, ak sa vysloví s láskou a ochotou pomôcť. Ani v živote nás dospelých to nie je predsa iné. Sami na sebe dobre poznáme tie silné nátlaky od okolia, v práci, či medziľudských vzťahoch, keď nás niekto núti robiť veci v zrýchlenom režime. U detí to má za následok negatívne ovplyvňovanie ich sebadôvery. Dieťa sa bude cítiť nešikovne a nebude to robiť rýchlejšie. Ako sa hovorí, jedno dobré slovo hreje po celú zimu. A to isté platí aj vo svete dospelých. Najväčší dar, ktorý môžeme dať dieťaťu je ten, že mu budeme veriť. Aby malo dieťa zo seba dobrý pocit, musí byť úspešné vo svojich vlastných očiach, nie iba v očiach svojich rodičov.
Debbie Glaseerová americká psychologička tvrdí: „Keď sú deti pochválené za ich snahu, nie za ich výsledky, budú mať zo seba lepší pocit, aj keď nedosiahnu úspech. Rozdiel medzi chválou za snahu a za výsledky sa môže zdať jemný. Avšak ak sa zameriame na snahu a nie na výsledok, tento typ chvály môže podstatne posilniť to, ako budú deti hodnotiť samé seba a s akou pravdepodobnosťou sa zotavia z neúspechu a budú sa o úspech pokúšať znova.“
3. Negatívne hodnotenie osobnosti: „Nebuď zlý(á)!“
Na vytváranie sebaobrazu dieťaťa majú negatívny vplyv vety, ktoré predstavujú zaškatuľkovanie. A nálepka sa môže rýchlo stať opakovaním skutočnou „diagnózou“. Každému z rodičov toto označenie už vypadlo, pretože sme ho počúvali aj my, keď sme boli deťmi: „Ty si lakomý, sebecký... ; Je technický antitalent, počítačový maniak, lenivec, čo nemusí neurobí...“
Použitím konkrétnej negatívnej nálepky, sme dieťaťu prisúdili negatívnu vlastnosť. Tým sa dostávame na tenký ľad stotožnenia sa dieťaťa s predloženou vlastnosťou. Detské správanie sa dokonca môže začať prejavovať podľa týchto paušálnych označení. Jednoducho týmto výpovediam o sebe uveria: „Veď to predsa hovoria rodičia, prečo by ma klamali, asi je to pravda o mne.“ Zbaviť sa nálepky od dospelých je pre dieťa veľmi náročné. Keď sa dieťa zachová inak, aby ukázalo, že to s ním snáď nie je tak zlé, najskôr si vypočuje ironické: „To sa snáď stal zázrak, kde to zapísať?“ Alebo prejavy nedôvery: “Naozaj si to urobil sám, alebo ti s tým niekto pomohol?“
Podobne ako varovania aj prorokovania zamerané do budúcnosti dieťaťa: „Ty sa tú kombinatoriku nikdy nenaučíš ; Keď budeš tak dlho sedieť za počítačom zhlúpneš...“ Cieľom rodičovských slov možno je, aby sa dieťa začalo správať rozumnejšie. Negatívne emócie z týchto prognóz im však zabránia, aby sa správalo lepšie. Negatívne emócie utvrdzujú dieťa v predstave vlastnej neschopnosti. A okrem iného tu pristupuje riziko tzv.: „sebanaplňujúceho sa Pygmalionovho efektu“: „Človek, ktorý je pevne presvedčený o pravdivosti čohokoľvek, sa inštinktívne správa takým spôsobom, že to, v čo verí, sa nakoniec splní.“ To, čo dieťa o sebe počuje, vytvára jeho predstavu o sebe samom a podľa toho sa aj správa.
4. Postoj odmietnutia: „Nechaj ma samého!“
Táto veta patrí do sveta dospelých, nie do detského sveta, plného bezpečia a porozumenia. Vaše dieťa si toto vyslovené želanie môže ľahko interpretovať vo svojom myslení, ktoré je názorné a intuitívne, že ho od seba jednoducho odbíjate a nechcete s ním byť. Cíti sa nechcené, vinné a nemilované. Skúste byť konkrétnejší, aby dieťa pochopilo, že ste naozaj zaneprázdnení, ale napriek tomu chcete mať na nich čas, len momentálne sa to nedá. Napr.: „Teraz musím dokončiť túto prácu a potom, keď to dokončím, si môžeme kresliť, čítať, hrať sa...“ alebo “Teraz urobím poriadok v obývačke, aby sme mohli ísť čím skôr von.“ Je však dôležité slovo aj dodržať.
5. Dešpekt: „Prečo nemôžeš byť ako tvoj súrodenec?“
V tejto poznámke chýba efektívne posolstvo a mala by byť zakázaná. Porovnávanie a použitie kritického referenčného rámca nie je produktívny spôsob, ako sa dopracovať k rodičovským očakávaniam. Deti často chápu pochvalu svojho súrodenca ako útok na ne samotné. Automaticky si vo svojej hlavičke predstavia: „Môj brat/ sestra je lepší. Ja nie. Ja nie som tak dobrá (á).“ Výchovne efektívnejšie je si pochvalu a podobné ocenenie nechať len pre uši jedného dieťaťa. Každé dieťa je individuálne a má svoje tempo. Kritickým porovnávaním so súrodencom, susedom, kamarátom, či s niekým z rodiny tým rodič významne ovplyvňuje dieťa v zdravom vývoji vlastnej sebahodnoty. Miesto toho, aby ste sa koncentrovali na veci, ktoré deti nedokážu, zamerajte sa na to, čo dokážu. Miesto toho, aby ste dávali rovnakú lásku všetkým súrodencom, dajte im najavo, že každé milujete špecifickým spôsobom. Chváliť všetkých rovnako, znamená nechváliť nikoho. Miesto toho, aby ste dávali rovnakú lásku všetkým súrodencom, dajte im najavo, že každé milujete špecifickým spôsobom.
6. Lamentovanie a citové vydieranie: „Ja kvôli tebe...“
Na vytváranie sebaobrazu dieťaťa môžu mať negatívny vplyv aj takéto označenie: „Ty ma raz utrápiš; Zase ma z teba rozbolela hlava; Strpčuješ mi život; Ja sa z teba zbláznim; Raz z vás dostanem infarkt; Keď neprestaneš, budeš mať na svedomí...“ Tieto typy viet vzbudzujú, nielen u detí, ale aj vo svete dospelých, pocity viny. Patria medzi manipulatívne komunikačné stratégie. Nevyprodukujú skutočný súcit a empatiu, ako sa zdá byť ich cieľom. Takto zvolené nešťastné slová, si dieťa preloží ako obvinenie a má pocit, že je manipulované k výčitkám svedomia. Deti by k pocitom viny ale nemali byť nútené. Takýto pocit, by mal prichádzať u detí samovoľne „zvnútra.“ Vonkajší navodený pocit viny má svoje veľké riziká. Čo v prípade, ak rodič skutočne ochorie, alebo zinfarktuje?
Spomeňte si na výchovu vašich rodičov na vás. Čo sa vám ako dieťaťu nepáčilo? Vybavte si rané spomienky na detstvo. Ako na vás vplývali výchovné stratégie vašich rodičov? Ak si ich identifikujete, môžeme s nimi pracovať ďalej a to „stratégiou prijatia alebo odmietnutia.“ Pretože rozhodnutie predchádza zlyhaniam. V predškolskom veku sú pre dieťa neustále veľmi dôležité pozitívne zážitky, pretože dávajú základ vzorcom správania, ktoré dieťa využíva počas celého svojho života. Každý rodič túži po tom, aby detstvo jeho detí bolo naplnené príjemnými spomienkami na hlboké a zmysluplne trávené dni.
7. Predávanie horúceho železa: „Počkaj, keď príde otec (mama) domov!“
Odovzdávanie „horúcej situácie“ na plecia druhého rodiča sa pre nás môže zdať ako prázdna hrozba s úspešnými výsledkami. V skutočnosti ťaháte za kratší koniec. Rodinní psychológovia tvrdia, že rodičia musia ostať pred svojimi deťmi rovní. Z dlhodobého hľadiska však jeden rodič predstavuje „disciplinárne konanie“ a dieťaťu tak ponúkate pozíciu trestanca, sudcu a kata. Je to však nevýhodná pozícia pre všetkých v rodine. Naznačujete tým deťom, že nemáte žiadnu výchovnú silu, pretože ju dávate druhému rodičovi. Aktuálnu situáciu riešte radšej na mieste- bez vyhrážok o zlom rodičovi, ktorý po príchode domov nastolí poriadok trestom, či pokarhaním. Často rodičia očakávajú, že ich budú deti rešpektovať, no sami im veľa rešpektu nepreukazujú. Základný spôsob ako učiť dieťa rešpektu, je chovať sa k nemu s rešpektom. Hranice sú vo výchove nutné, ale kľúčový je aj spôsob, ako ich vytvárame.
8. Toxická veta: „Sám si na vine“
Veta, ktorá funguje pre detské ušká ako zaklínadlo! Rodičia by ho vo výchovnom slovníku mali mať preškrtnuté červeným učiteľským perom. Pri častom opakovaní bude dieťa hľadať chybu v sebe pri každom svojom konaní, strach pred neúspechom a vyprodukujete v ňom neschopnosť čeliť výzvam.
Existujú rešpektujúce a pritom účinné spôsoby, ako sprostredkovať deťom potrebné hranice správania. Ich účinnosť spočíva v tom, že budujú morálku, ktorá sa opiera o zvnútornené hodnoty. Podľa nich budú deti zvažovať svoje správanie aj vtedy, keď na blízku nebude žiadna „kontrola“.
Rodičia by deti nemali učiť, čo si majú myslieť, ale ako majú myslieť. Použitím pozitívnej povzbudivej frázy: „Dobrá práca. Môžem ti s tým pomôcť, ak chceš,“ tak dosiahnete zrýchlenie procesu a budovanie detskej sebaúcty. Kde inde si dieťa môže natrénovať svoje zručnosti, ak nie v bezpečnom území svojej rodiny? Deti sa učia príkladom, podľa hesla: „Povedz mi to a ja to zabudnem. Nauč ma to a možno si to zapamätám. Zapoj ma do toho a naučím sa to.“
