Bolesť po rozchode partnerov je veľká nielen pre dospelých, ale aj pre deti. Ako túto životnú fázu prežívajú deti? Ako im pomôcť prijať novú rodinnú realitu? Podľa PhDr. Juliány Kordovanovej, detskej klinickej psychologičky a psychoterapeutky, aj keď rodičia nežijú v spoločnej domácnosti, dokážu plnohodnotne uspokojovať potreby dieťaťa, a to nemusí vykazovať žiadne rozdiely oproti deťom v tradičnej rodine. Absolútnym základom je dostatok lásky, ktorou budú svojho potomka po tejto udalosti zahŕňať. Aj tá najväčšia rana, ktorú prinesie život, sa dokáže sceliť a rozplynúť v bezpečnom, láskavom a prívetivom domove.
Prispôsobenie sa novej životnej fáze býva pre mnohé deti náročný proces. Každá bolesť po čase stratí na svojej intenzite. Aj keď sa manželom nepodarilo zvládnuť partnerské spolužitie, nemalo by to znamenať, že budú zlyhávať ako rodičia. Vo fáze novej orientácie sa bolestné emočné stavy stávajú zriedkavejšie a menej intenzívne. Rozvod je stresujúca životná udalosť, ale pokračujúci bojový a konfliktný vzťah rodičov, spôsobuje mnoho deštruktívnych stôp v psychike detí.
Čo deti prežívajú? V prvom rade šok a stratu. V predstave sa vráťte do detsva a vnímajte túto situáciu cez svojich rodičov. Asi nič príjemné. Hnev v sprievode so smútkom je prirodzeným javom rodinnej zmeny. Znepokojiť by vás mala intenzívna zlosť, ktorá sa prejavuje denne, narúša priebeh domácnosti, vzťahy s kamarátmi vášho potomka, či prudké zhoršenie školského prospechu. Alebo naopak extrémne zablokovanie sa, uzavretie sa do seba.
Deti nevedia ešte ovládať svoje pocity a citové pretlaky. Obvykle reagujú smútkom, strachom, sebaobviňovaním, hanbou, pocitom strachu z odmietnutia lásky. Výnimočná nie je ani ľútosť a bytostný strach o rodiča, ktorý opustil spoločnú domácnosť. Často sú zmietané vnútorným konfliktom nad otázkou, ktorému z rodičov majú prejavovať loajalitu. Pocity opustenosti a osamelosti. Naďalej si v sebe pestujú si v sebe falošnú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia. Všezahrňujúci pocit viny za veci, za ktoré v skutočnosti nemôžu.
Dospievajúci človek sa môže náhle správať veľmi neisto, alebo naopak vstupuje do vzťahu, ktorý je neprimeraný jeho veku. Naviac môžu pociťovať úzkosti z budúcnosti a svojich potencionálnych partnerstiev. Novej situácii sa však prispôsobujú ľahšie, pretože racionálnym nadhľadom dokážu nazrieť do útrob partnerského vťahu. U niektorých detí sa citové dôsledky straty jedného z rodičov môžu dostaviť až neskôr, keď začínajú budovať svoje vlastné vzťahy. „Ťažkosti sa môžu objaviť aj s nástupom puberty. Dospievajúci potrebuje kvalitný a nasledovaniahodný vzor rovnakého pohlavia a ak taký nenájde doma, môže si nájsť nevhodný mimo domu. Napr. vodcov partií s protispoločenským správaním. V puberte je preto výhodnejšie, ak je sólo rodičom rodič rovnakého pohlavia.“ tvrdí Kordovanová.
Po rozchode, alebo počas rozvodu, by ste sa mali snažiť o jednu zásadnú vec: Domov musí byť pre deti základňa a bezpečie, aj keď už nežijete všetci pod jednou strechou. Svojmu dieťaťu zaistite, čo najlepšie domáce prostredie, ktoré mu bude dodávať istotu a podporu, na pozadí pevnej citovej väzby. Zapojte do vašej rodiny príbuznych a skutočných priateľov a nebojte sa požiadať o ich citovú podporu, alebo o pomoc s prípravou na vyučovanie, krúžky, či o prácu s počítačovými programmi. „Veľa závisí od kvality starostlivosti, ktorej sa deťom dostáva. Jeden rodič dokáže takisto plnohodnotne uspokojovať emočné aj biologické potreby dieťaťa. Ak má na naň čas, stará sa o neho a venuje sa mu. Je dobré, ak má sólo rodič okolo seba širšiu sieť rodiny a nie je od sveta úplne izolovaný. Takto vychovávané deti nevykazujú žiadne rozdiely oproti deťom vychovávaným v úplných rodinách.“
Čím väčšiu citovú vyrovnanosť budete schopní svojmu dieťaťu preukazovať, tým sa vaša rodina ľahšie z tejto udalosti otrasie. Mnoho single rodičov si kladie vnútornú otázku, či dokáže plnohodnotne sceliť rodinu. „V predškolskom veku dieťa potrebuje vzor rovnakého pohlavia. Absenciu rodiča rovnakého pohlavia môže plnohodnotne zastúpiť aj starý rodič či iný príbuzný, ktorý sa s dieťaťom častejšie stretáva. V predškolskom veku ide najmä o chlapcov vychovávaných výlučne mamami. Ak z nejakého dôvodu vychováva deti sólo otec, môže sa stať, že sa skôr sústredí na praktické veci ohľadom chodu domácnosti a starostlivosti o deti a nebude dostatočne napĺňať ich emočné potreby. Ak sa tak bude diať dlhodobo a ani medzi blízkymi príbuznými sa nenájde nikto, kto by sa správal dostatočne matersky, môže absencia emočne vrelých a intenzívnych vzťahov viesť k emočným poruchám takto vychovávaných detí,“ radí Kordovanová. „Často však nie je na výber. Sólo rodičmi sú častejšie matky ako otcovia a pohlavie detí je aké je, zmeniť sa nedá. Základom sú emočne vrelé a priateľské vzťahy medzi deťmi a rodičom a jeho senzitivita voči potrebám svojich detí,“ dodáva.
Nevťahujte deti do konfliktnej rodinnej situácie, neočierňujte partnera v očiach vašich potomkov a umožnite im kontakt s bývalým partnerom. Rozchod rodičov je pre dieťa v prvom rade šok, aj keď bolo často prítomné pri konfliktných situáciach. Nehovorte mu o dospeláckych problémoch (napr. o nevere, či dôvodoch na hádky rodičov), tie do jeho sveta nepatria. Keďže si deti berú za vlastnú vinu rozpad rodiny, ubezpečte ich, že problém nevznikol ich pričinením. Načúvajte ich pocitom, nenechajte ich však čakať na zázrak, ak snaha o zachovanie manželstva nemá zmysel. Väčšina detí sa s novou životnou fázou vysporiada lepšie, ak im ostane nedotknutým ich tzv. operačný systém. Teda dôverne známi učitelia, priatelia a príbuzní. Ak vám to situácia dovolí, nemenťe trvalé bydlisko a miesto školského zariadenia, či spoločný okruh známych a priateľov. Nevnucujte im predstavu, že je bežné, že si rodičia proste prestanú rozumieť. Nerozdeľujte súrodencov medzi otca a matku. Dieťa tak stratí posledný bezpečný piliér a spojenca. A najdôležitejšie na záver, pokiaľ sa u detí objavia problémy, buďťe zhovievaví.
Ak sa vyskytnú vyššie uvedené problémy, určite navštívte odborníka a nechajte si individuálne poradiť, ako situáciu vo vašej rodine zlepšiť.
