Články: Pre študentov
O projekte

 

Klinická psychologička M. Chmelíčková: Dieťa potrebuje v ranom detstve dôverný vzťah s matkou, inak bude trpieť nedostatkom sebadôvery

Eliška Herinková
Autor článku
Foto: Bigstock
Počas prvých rokov života dochádza u dieťaťa k najdramatickejším zmenám a matka je pri tomto procese veľmi dôležitá. / Foto: Bigstock

Počas prvých rokov života dochádza u dieťaťa k najdramatickejším zmenám a matka je pri tomto procese veľmi dôležitá. Ak mu matka nedokáže poskytnúť to, čo potrebuje, v dospelosti si môže nedostatok sebadôvery kompenzovať rôznymi nezdravými spôsobmi.


Mirka Chmelíčková je klinická psychologička a psychoanalytická psychoterapeutka z Českej spoločnosti pre psychoanalytickú psychoterapiu. V jednom z programov na Rádiu Wave rozprávala o ranom vývine dieťaťa, o tom, čo dieťa potrebuje, ale aj o tom, čo sa stane, ak dieťa všetko potrebné do života nedostane.

 

Raný vývin dieťaťa prináša dramatické zmeny

Za obdobie raného vývinu u dieťaťa považujeme obdobie od narodenia do veku troch rokov, neskôr sa už jedná o predškolský vek.

„Toto obdobie je jedno veľké dobrodružstvo. Nikdy potom sa už toľko dramatických zmien nedeje,“ hovorí klinická psychologička.

Malé dieťa sa učí sať materské mlieko, nadviazať kontakt s rodičmi, na konci troch rokov je schopné zmeny a je súčasťou pevných rodinných vzťahov. Dieťa má v sebe pevne uložený materský objekt. Dokáže odísť na kolobežke, ale vráti sa naspäť. Bežne sa háda so súrodencami, pobije sa o hračku, má emócie. Počas tohto raného obdobia sa jedná o veľký vývojový krok.

Ak sa niečo počas tohto obdobia neodohrá správne, ukáže sa to v dospelosti. „Na základe vývinovej teórie Erika Eriksona je prvý rok života o tom, aby si dieťa vytvorilo základnú dôveru v okolitý svet ako protiváhu k obrovskej neistote. Pokiaľ si dieťa túto dôveru nevytvorí, v dospelosti bojuje s problémom pri nadväzovaní dôverných vzťahov s blízkymi, s okolím, problémami v práci a partnerstve,“ vysvetľuje psychoterapeutka. Bežný život je pre neho náročný, trpí úzkosťou, pocitom strachu a ohrozenia.

 

Dieťa potrebuje spoznať čistú lásku

Každé dieťa potrebuje na vytvorenie väzby určité podmienky. Kľúčom je prvý vzťah s bezpečným objektom, čiže milujúcou matkou. „Takýto vzťah je pre dieťa úplne nevyhnutný, aby mohlo dôverovať a spoľahnúť sa aj na všetkých ostatných ľudí,“ približuje Mirka Chmelíčková.

Matka nemusí byť dokonalá, ani supermama. Je dôležité, aby mala svoje dieťa rada a robila, čo môže a snažila sa.

„Prvý kontakt neprebieha len hneď po narodení, ale počas celého prvého roka, kedy sa vytvára intímna, jedinečná a neopakovateľná väzba medzi matkou a dieťaťom. Dieťa sa pozerá maminke do očí a nastáva zrkadlenie - matka sa na svoje dieťa pozerá s nadšením a vysiela mu myšlienku: mám ťa rada, si môj najväčší poklad na svete a nič nie je dôležitejšie ako ty. Dieťa to vidí a získava pocit, že je milované,“ vysvetľuje M. Chmelíčková.

Avšak nie vždy tento proces prebehne tak, ako má. Dieťa nenadobudne vždy pocit, že je cenené.

 

Foto: Bigstock

 

Keď sa vzťah nevyvinie, človek má problémy celý život

„Ak sa proces nepodarí, dá sa povedať, že týchto ľudí potom stretávame na terapii,“ objasňuje psychoterapeutka. Majú krehké sebavedomie, krehkú narcistickú rovnováhu. Podľa M. Chmelíčkovej takýto človek v dospelosti neverí tomu, že je dosť dobrý, nedokáže si úplne veriť.

„Často s tým bojuje práve tak, že túto svoju nedôveru prebíja. Snaží sa byť úplne super dokonalý, super výkonný, super krásny, super krásne oblečený.  Stále potrebuje to zrkadlenie – obdivné pohľady každého okolo. Ak ich nemá, tak sa trápi a nie je mu dobre. Na to, aby obdiv svojho okolia získal, dokáže vyvinúť neuveriteľné úsilie,“ opisuje psychologička.

Matky robia, čo môžu, avšak niekedy ani sama matka nedostala to, čo ako dieťa potrebovala a nevie, ako sa zrkadlenie robí. Taktiež môže upadnúť do depresie, prechádzať si žiaľom alebo stratou. „V tom prípade to nadšenie, ktoré dieťa potrebuje, matka v očiach nemá. Má tam smútok a nie je dostatočne psychologicky pre dieťa prítomná,“ hovorí o mamách M. Chmelíčková.

Alebo mame sa nemusí dariť vytvorenie podporného a bezpečného prostredia, akejsi trvalej náruče, kde má dieťa pocit bezpečia, bezpodmienečnú lásku a verí tomu, že má na svoje okolie vplyv. „Dieťa potrebuje uveriť, že je to, ktoré spôsobuje zmeny okolo seba. Hýbe svetom okolo seba a matkou. Potom má nádej že to, čo bude v živote robiť, bude mať zmysel,“ hovorí klinická psychologička.

 

Keď matka nechá dieťa v jasliach, dieťa nevie, či sa vráti

Ak matka nedostane to, čo dostať má, nemusia jej tieto prirodzené schopnosti ísť. Nejde iba o ten primárny vzťah matka a dieťa, ale aj o situácie, kedy matka s dieťaťom nie je, napríklad v prvom, ale aj v druhom roku života, kedy sa u dieťaťa deje veľa zmien. „Dieťa sa svojej mamičke približuje a vzďaľuje, potrebuje však uistenie, že jeho priblíženie bude opäť vítané a nič zlé sa nestane, ak sa vzdiali. Je to malý zápas o autonómiu,“ objasňuje M. Chmelíčková.

V Čechách sa veľa hovorilo o legislatíve, kedy by sa do jaslí prijímali už dvojročné deti, avšak v tomto veku dieťa nemá ešte vytvorenú objektovú stálosť. To znamená, že ak dieťaťu matka zmizne z dohľadu, nie je si isté, že sa zase vráti. U dieťaťa napríklad vo veku okolo 8 mesiacov môže dôjsť aj k anaklitickej depresii. To je reakcia dieťaťa, ak je dieťa napríklad v nemocnici samé a nemá kontakt s maminkou alebo osobu, ktorá sa o neho stará. Príde depresia, dieťa je zúfalé, upadne do veľkého smútku až apatie. Trvá dlho než sa vzchopí a adaptuje sa len preto, lebo nemá na výber.

 

Žiadna opatrovateľka nedokáže nahradiť matku

Pestúnka nedokáže dieťa nadojčiť, a teda v tomto vzťahu nemôže vzniknúť základná intímna väzba. Ak mama chodí do práce, je podstatné, ako si dokáže vyčleniť na dieťa čas po práci. Často si však musí doslova vybojovať čas s dieťaťom so svojimi rodinnými príslušníkmi. Nie všetko je však čiernobiele. Ak má opatrovateľka vysokú mieru empatie a dokáže ju prejaviť, je to pre dieťa dobré. Pestúnky by sa však nemali meniť niekoľko krát za rok, ale úplne minimálne, aby sa dieťa dokázalo k niekomu pripútať a vytvoriť si stály dôverný vzťah.

 

Terapia v dospelosti môže trvať aj roky

Keď príde pacient na terapiu s deficitom z raného detstva, nepovie presne s čím má problém, ale terapeut to dokáže rozpoznať, keďže pacient mu neverí a necíti sa bezpečne. Prvé mesiace až roky sa na terapii vytvára bezpečný terapeutický vzťah. „Terapeut zastáva úlohu podporného materského objektu, snaží sa pacientovi pomôcť, aby sa cítil bezpečne a mohol prijať dôverný vzťah. Až potom sa pacient môže sústrediť na to, kto je a na svoje emócie. Potrebuje sa spoznať a mať odvahu byť sám sebou,“ objasňuje psychoterapeutka.

Zvrátiť to, čo dieťa nedostalo v detstve a nemá na čom stavať, nie je jednoduchý proces. Terapia je dlhodobý proces a môže, podľa M. Chmelíčkovej, trvať dva roky, ale aj päť či osem rokov.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Detskí psychológovia
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.