Téma jasličiek pre deti do troch rokov rozdeľuje odbornú i širokú verejnosť na dva tábory, tvrdo obhajujúce svoje pozície. Podporovať ich, alebo ich zatratiť? Každá strana predkladá výsledky prieskumov a štatistík a mnohí odborníci sa podpisujú pod zásadné vyhlásenia, ako napríklad, že jasličky deťom spôsobujú viaceré traumy. Kde je teda ukrytá pravda?
Minulý týždeň odštartoval búrlivú diskusiu rozhovor na portáli Aktualne.cz, s českým pedagógom a psychológom, Marekom Hermanom, ktorý pôsobí na Palackého univerzite v Olomouci a špecializuje sa na výchovu malých detí. V uvedenom interview obhajoval spísanie petície „Dvouleté děti do školky nepatří“, ktorá si získava sympatie verejnosti v Česku a žiadal politikov, aby zrušili nárok na miesto v škôlke pre deti od dvoch rokov. Tvrdí, že ak rodičia dajú do škôlky dieťa mladšie ako tri roky, urobia chybu a spôsobia mu celoživotné následky.
Takýto názor nie je žiadnou novinkou. Pred pár rokmi uverejnili na portáli Times článok so šokujúcim titulkom, že deti v jasličkách sú ohrozené mentálnymi ochoreniami. Autor tohto výroku, švédsky sociológ Jonas Himmelstrand pre portál Times, vyhlásil, že deti mladšie ako tri roky, by nemali chodiť do jasličiek, pretože on drží v rukách dôkazy, že tie deti, ktoré v takýchto zariadeniach trávili množstvo času, trpeli neskôr mentálnymi zdravotnými ťažkosťami a mali problémy v škole. Poukázal na to, že dnešní tínedžeri, ktorí chodili ako batoľatá do jasieľ, neskôr trpeli psychickými problémami, ako napríklad úzkostnými stavmi, ich výsledky v škole boli veľmi slabé, mimo školy boli nezvládnuteľní a nebezpečne podliehali vplyvu a tlaku svojich rovesníkov.
Výchovu a vzdelávanie detí v jasličkách nazval „švédskou utópiou“, z ktorej zostal len mýtus. Varoval, že hoci sa švédska rodinná politika navonok zdá dokonalá, je to len nenaplnený sen. „Švédske deti trpia psychickými ochoreniami, v krajine sa rúca vzdelávací systém a disciplína v školách je jedna z najhorších spomedzi krajín OECD,“ povedal. Podľa jeho slov sa počet detí s psychickými ochoreniami strojnásobil od 80. rokov minulého storočia, kedy sa začala tzv. revolúcia vo výchove detí. Vystríhal tvorcov rodinnej politiky, že ak chce niekto napodobňovať cestu švédskeho prístupu, ktorá je o zvyšovaní pomeru detí na učiteľa a narastaní hodín, ktoré trávia deti v jasličkách, nerieši, ale ničí budúcnosť detí. Kultúra sa podľa jeho slov nedá preniesť z generácie na generáciu, keď sú deti ponechané na seba, aby sa samy vychovávali. V jasličkách sa kladú základy šikanovania, tínedžerských gangov promiskuity a znevažovania kultúry.
S tvrdením, že jasličky pre deti do troch rokov môžu negatívne pôsobiť na drobcov, sa pred časom stotožnil aj Steve Biddulph, terapeut a autor svetovo najpopulárnejších kníh o rodičovstve. Vo svojej knihe Raising Babies, tvrdí, že rodičia takto ohrozujú mentálne zdravie detí, deti sa stávajú agresívnejšie, trpia depresiami, sú antisociálne a nie sú schopné neskôr v živote vybudovať a udržať si blízke vzťahy.
V rozhovore pre britský portál Telgraph uviedol na podporu svojich tvrdení dve vedecké štúdie. Prvá bola štúdia z Veľkej Británie, ktorá sledovala život 3 000 detí od bábätiek a preukázala, že v mozgu batoliat sa počas prvých dvoch rokov vytvárajú nové štruktúry ako reakcia na lásku a nežnú opateru. Ak bábätko nezažije takúto intenzívnu lásku v ten pravý čas, spomínané štruktúry mu v mozgu vôbec nevzniknú.
Druhá bola spoza oceánu. V Amerike preukázali vedci z Národného inštitútu detského zdravia a rozvoja, ako vplýva dĺžka času stráveného v jasličkách na deti. V štúdii, ktorá monitorovala 1000 detí, uviedli, že ak boli batoľatá v jasličkách 30 hodín týždenne, až trojnásobne viac z nich (17 %) malo problémy v správaní, kým pri pobyte menej ako 10 hodín, toto percento kleslo na 6.
Aj detská psychologička Penelope Leach, autorka britského výskumu Rodiny, deti a starostlivosť o deti, vo svojich záveroch tvrdí, že deti z jasličiek sú agresívnejšie v porovnaní s deťmi, ktoré mali starostlivosť jednej osoby. Jasličkové deti sa navyše uzatvárajú do seba, sú poddajné a smutné. Pre Guardian uviedla, že z rôznych výskumov po celom svete vyplýva, že čím menej času trávia deti do troch rokov v skupinovej opatere, tým lepšie. Jej štúdia jednoznačne potvrdila, že najideálnejšia je starostlivosť doma, s rodičom. Na druhom mieste sú opatrovateľky, babky a dedkovia a potom vzdialenejšia rodina.
Situácia nie je čierno biela
Na protiľahlom brehu v oceáne vedeckých názorov stoja iné výskumy dokazujúce, že jasličky môžu mať svoj prínos. Výsledky projektu Effective Provision of Pre-School Education, ktorý sledoval 3000 detí od roku 1996 a je najrozsiahlejšou štúdiou v Európe ohľadne vplyvu jaslí na vývoj dieťaťa hovoria o tom, že deti navštevujúce zariadenie mladšie ako 2 roky si na základnej škole vytvárajú lepšie vzťahy.
V Nórsku, kde sú jasličky dotované a dosahujú vysokú úroveň kvality, ich navštevuje väčšina detí, v roku 2009 to bolo až 79 % jeden až dvojročných. Štúdia, ktorú pred pár rokmi realizovali pod záštitou Nórskeho inštitútu verejného zdravia, preukázala, že vzťah medzi časom stráveným v jasličkách a vznikom problémov v správaní, je zanedbateľný.
Svoje stanovisko k tejto polarizujúcej téme zaujala aj slovenská psychologička Petra Arslan Šinková, spoluautorka knihy o výchove Testujme a rozvíjajme svoje dieťa (Od novorodenca do 6 rokov), ktorá sama prevádzkuje materskú školu v Bratislave. Podľa nej je dieťaťu v akomkoľvek veku najlepšie pri mame. Dieťa má pri nej pocit istoty a bezpečia, lásky, mama napĺňa jeho potreby. Odborníčka hovorí, že väčšina dvojročných detí ešte nemá potrebu socializovať sa s rovesníkmi. Jedným dychom však pripomína, že toto sú všeobecné tvrdenia a na každé dieťa je potrebné pozerať sa individuálne. Číslo tri vo veku detí nie je žiadne magické číslo, po ktorého dovŕšení je dieťa, akoby šibnutím čarovného prútika, zrazu schopné bezproblémovo sa odpútať od matky. Pri separácii totiž nerozhoduje fyzický vek dieťaťa, ale jeho vek mentálny a emocionálna zrelosť. „Poznám veľa detí vo veku okolo dvoch rokov, ktoré sú pripravené byť v škôlke, či v jasliach. Tešia sa z prítomnosti iných detí, napodobňujú ich a prebiehajú medzi nimi aj prvé spoločné hry,“ vysvetľuje odborníčka.
To, že kvalita jasličiek hrá jednu z kľúčových úloh, priznáva v spomínanom rozhovore pre portál Aktuálne.cz aj M. Herman. Hovorí, že rodič v spolupráci s riaditeľkou dokáže spoznať, či je dieťa pripravené alebo nie. „Ak maminka odíde a deti vyvádzajú, začnú sa zrazu pocikávať a majú nočné desy, tak dieťa ukazuje, že je nespokojné. Áno, nakoniec to nejako zvládne, ale môže mať celoživotné následky. Poznáte to podľa toho, ako dieťa ide do škôlky, ako sa správa, keď mama odíde. Ak stuhne, je samo a hrá sa samo, tak to nie je dobre“. P. Arslan Šinková dodáva, že pokiaľ dieťa nie je emocionálne pripravené byť bez matky, môže mať negatívne prejavy, ako napríklad vyššie uvedené známky agresivity, úzkosti a antisociálneho správania v akomkoľvek veku. Psychologička ďalej zdôrazňuje, že významnú úlohu zohráva jemnocitná učiteľka. „Láskavá a trpezlivá učiteľka sa stáva ich náhradnou vzťahovou osobou. Poláska ich a objíme, keď to potrebujú. Dá sa to však zabezpečiť len vtedy, pokiaľ učiteľka nemá na starosti veľa detí. Dokáže správanie detí vhodným a veku primeraným spôsobom usmerniť.“ Napríklad pri malých deťoch je dôležité rešpektovanie vlastníctva. Nie je správne viesť ich k tomu, aby za každú cenu požičali svoju hračku. Dieťaťu je namiesto toho vhodné povedať, že sú hračky, ktoré sú jeho z domu, tie nemusí požičať. Škôlkarské hračky sa požičiavajú, keď sa s nimi dohrá. Dieťa môže vybrať hračky, ktoré požičia a ktoré nie.
Dať, či nedať dieťa do jasličiek je otázka, ktorá nedá spávať mnohým rodičom. Ako sa rozhodnúť tak, aby bol drobec spokojný a šťastný a rodičia tiež, bez pocitov viny? P. Arslan Šinková hovorí, že ideálne by bolo, keby sa každá matka mohla slobodne rozhodnúť, do kedy zostane s dieťaťom doma. Bez ohľadu na financie, bez ohľadu na tlak okolia, ale s ohľadom na svoje vlastné potreby a potreby dieťaťa. „Zbytočne zostane mama doma s dieťaťom, ak má byť nervózna, alebo ak dieťa vyhľadáva rovesníkov a z pobytu v škôlke profituje. A ak dá dieťa matka do škôlky, lebo musí, nech nepodlieha pocitu viny, ale ten, čas, ktorý trávi s dieťaťom po škôlke, nech s ním strávi plnohodnotne a láskyplne sa mu venuje,“ dodáva pschologička.
