Mnohé deti zostávajú až do školského veku v posteli rodičov. Niektorým to vôbec neprekáža, ale sú aj takí, ktorí by boli radšej, ak by sa deti v pravý čas odobrali do svojich izbičiek. Prečo sa to deje a ako deťom pomôcť zvládnuť úzkostné stavy zo spánku osamote?
Čeliť vlastným strachom osamote je pre mnohé deti v ranom detstve niečo nepredstaviteľné. Úzkosť, ktorú večer prežívajú, nedokážu racionálne vysvetliť, no je tu a jediné, čo im pomáha, sú rodičia v bezprostrednej blízkosti. Tí ich zväčša príjmu do svojej spálne v nádeji, že pôjde o krátku epizódu ich života. Stále bežnejšie však býva, že tu deti zostanú celé roky. Meri Wallace LCSW, americká odborníčka na výchovu a detská terapeutka, je presvedčená, že deti rodičov počas noci nepotrebujú. Jediné, čo potrebujú, je dostatočný oddych a práve spánok osamote im ho dokáže zabezpečiť.
Aj rodičia potrebujú mať svoje súkromie a mnohí by po nejakom čase privítali, aby sa život dostal opäť do normálu. Sú však aj takí, ktorí sa v spaní s deťmi zacyklili – spálňu im okupujú školopovinné deti a rodičia nevedia, ako z toho von, aby im neublížili. Práve pre nich pripravili odporúčania psychológovia Susan a David O´Grady programom Dobrú noc obavám. Je určený pre deti vo veku 6 – 12 rokov a má ich pripraviť na samostatný spánok.
Prečo deti nechcú spať samy?
Tento problém je u detí veľmi bežný, nezávisle od toho, či majú 7, 9 alebo 12 rokov. Ako deti rastú, spolu s nimi rastie aj ich predstavivosť, vrátane schopnosti predstaviť si rôzne potenciálne nebezpečenstvá. Takéto predstavy môžu vyústiť do uvedomenia si skutočnosti, ako veľmi sú vo svete zraniteľné. A práve v spánku si vôbec nie sú vedomé toho, čo sa okolo nich deje. Problém mohol vzniknúť bezprostredne potom, ako si dieťa pozrelo strašidelný film, videlo niečo zlé v správach, mali ste autonehodu alebo počulo reálny tragický príbeh niekoho, koho osobne pozná. Rodič o tom ani nemusí vedieť, no dieťa tieto prijaté informácie nemusí vedieť spracovať a tam sa všetko začne. Racionálna diskusia v takých chvíľach nepomáha a prirodzeným detským riešením problémov je vždy hľadať ochranu rodičov. Mozog dospelého človeka je iný ako detský mozog. Stále sa riadi základnými inštinktmi. A ten mu v noci, počas neistoty, šepká, že musí prežiť. Dieťa preto len prirodzene hľadá rýchle riešenia a tie nachádza v rodičovskej spálni.
V minulosti deti vždy spávali s rodičmi alebo v ich blízkosti. Bolo prirodzené, lebo potrebovali skutočne ochranu. Takto mali deti väčšiu šancu na prežitie a pred tisíckami rokov im v noci hrozilo reálne nebezpečenstvo. No detský mozog takto funguje stále, hoci je tento ich prirodzený inštinkt v dnešnej dobe väčšinou nesprávny a žiadne reálne nebezpečenstvo už deťom nehrozí. Ale ak má dieťa možnosť výberu, vždy bude hľadať náruč a ochranu rodičov.
Vo veľmi výnimočných prípadoch môže mať podľa odborníkov úzkosť dieťaťa pôvod aj vo všeobecnej neistote, úzkosti či dokonca až depresii, avšak takéto prípady sú veľmi zriedkavé. Väčšinou je to znakom závislosti dieťaťa na rodičoch, ktorí ho dokážu ľahko upokojiť. Psychológovia Susan a David O´Grady však upozorňujú, že schopnosť upokojiť sa samostatne nutne potrebujeme všetci. A tá sa nedá získať len tak, ale učíme sa ju práve skúsenosťami. Dokázať sa spoľahnúť sám na seba je niečo, čo deti potrebujú trénovať. Stres v škole, hádky doma, obavy zo zlyhania, strach z filmov a správ, to všetko je to, čo dnes vyvoláva u detí úzkosť a môže podporovať závislosť na rodičoch. Psychológovia tvrdia, že „premena úzkostných nocí v model chronickej závislosti je daná hlavne tým, ako rodičia v týchto chvíľach reagujú.“ Podobný názor má aj terapeutka Meri Wallace, ktorá upozorňuje, že táto dôležitá zručnosť pomáha dieťaťu cítiť, že aj keď je samo, je v bezpečí a každé dieťa by ju malo v správny čas mať.
Prečo nechávame spať deti vo svojej posteli?
Psychológovia pripúšťajú, že mnoho rodičov sa v tejto téme cíti neisto a sami majú problém so separáciou. Susan a David O´Grady vysvetľujú, že rodičia prichádzajú najčastejšie s dvoma typmi odpovedí, no často je to aj kombinácia oboch.
Chcú, aby sa ich dieťa cítilo v bezpečí. Nedokážu uniesť predstavu, že ich dieťa je vystrašené a obávajú sa, že ak prinútia spať dieťa samo, ak nie je pripravené, emocionálne alebo psychicky mu ublížia. Nakoniec si to odôvodnia tak, že spoločný spánok je aj tak prirodzený.
Potom sú takí rodičia, ktorí tvrdia, že chcú, aby ich dieťa spalo samo, ale už nevedia, čo viac by preň mohli urobiť. Snažili sa dieťa uisťovať, vysvetľovať, ale ich dieťa je stále v noci rozrušené a nevie sa upokojiť. Jednoducho to už vzdali.
Problém vidia v tom, že rodičia nedôverujú svojim deťom, že dokážu tieto situácie zvládnuť. Veria, že tento strach je na ich plecia priveľa a nedokážu pevne nastavovať dieťaťu hranice. Deti by však mali vedieť, že spánok osamote tiež patrí k tomu, že rastú a je správne postaviť sa svojim strachom.
Aká je úloha rodičov?
Rodičia sú tí, ktorí dokážu zmierniť strach a neistotu dieťaťa. Ich úlohou je byť dieťaťu oporou, ale pomôcť mu vyvinúť aj jeho vlastnú schopnosť bojovať so svojím strachom. Deti, ktoré sa to včas naučia, sú odolnejšie, sebavedomejšie a schopnejšie, tvrdia Susan a David O´Grady.
Ako teda viesť dieťa k tomu, aby bolo schopné časom spávať samo? Dôležité sú podľa psychológov pri tom aj podmienky, ktoré podporujú lepší spánok a nastavenie dieťaťa.
Nepodceňujte večernú rutinu
Večerná rutina by mala upokojiť každého. Je to relaxačný záver dňa, ktorý by mal trvať 20 až 30 minút a netýka sa len malých bábätiek. Doprajte si dostatok času, aby ste sa nikam neponáhľali. Už samotná pravidelnosť bude pre dieťa upokojujúca. Všímajte si, čo robí dieťa pred spaním. Má obľúbené hračky, s ktorými spí? Napráva si špeciálne vankúš? Skúste si všimnúť aj drobné detaily, ako napríklad tón hlasu. Vaším cieľom je, aby malo dieťa pocit, že sa nachádza na najbezpečnejšom mieste na svete. Vytvorte pozitívne asociácie so spánkom a posteľou, aby sa dieťa cítilo pohodlne a bezpečne.
- Dbajte na to, aby dieťa išlo vždy do postele v rovnakú hodinu.
- Všetko, čo dieťa potrebuje urobiť pred spánkom, by malo byť hotové. Hračky, úlohy do školy na svojom mieste, zuby umyté.
- Dôsledne choďte po jednotlivých krokoch pred spánkom - kúpeľ, oblečenie si pyžama, umytie zubov, príprava oblečenia na druhý deň, pripravená školská taška.
- Majte nejaký čas na svoje dieťa a rozprávajte sa spolu o tom, čo sa stalo počas dňa, aké sú plány na zajtra, prípadne si spolu niečo prečítajte.
- Objatie, pusa na dobrú noc a odchod rodiča.
Aktivity, ktoré vaše dieťa vykonáva predtým, než ide od postele, by mali byť relaxujúce a nie stimulujúce. Snažte sa vyhnúť hádkam, konfliktom, elektronickým hrám či diskusii o problémoch.
Dajte deťom pravidlá
Aj keď to deti nikdy nepriznajú, potrebujú pravidlá, pretože tie im dávajú pocit bezpečia. Jasne ich teda dieťaťu odkomunikujte, aby vedelo, čo od neho očakávate, čo je dovolené a čo nie. Toto sú pravidlá, ktoré psychológovia odporúčajú v programe Dobrú noc obavám:
- Dieťa musí zostať v posteli celú noc. Nie je dovolené z postele vstávať.
- Dieťa musí zaspávať samo. Môžete byť pri ňom, môžete pri ňom sedieť, ale nemôžete pri ňom ležať.
- Zhasnuté svetlá a žiadny plač. Dieťa na vás nesmie volať, ani si vás žiadať mimo pravidelných časov na kontrolu. Môžete dieťaťu poskytnúť uistenie objatím, ale len vtedy, ak je dieťa v posteli.
- Kontrola každých 10 minút. Môžete sa s dieťaťom dohodnúť na pravidle, že sa každých 10 minút vrátite do izby skontrolovať a uistiť ho, že ste tam stále, až pokým nezaspí. Nehovorte s ním viac ako 2 minúty, toľko krát, koľko je to potrebné, až pokiaľ nezaspí. Do izby sa vraciate podľa hodín, nie na zavolanie dieťaťa.
Je dôležité, aby ste neboli v izbe, keď dieťa zaspí. Tento moment musí dieťa zažiť samé. Snažte sa vyhnúť konverzáciám o pravidlách, strachu a neférovosti, ktoré by trvali dlhšiu dobu. Toto už nie je čas na debatu. Nehnevajte sa na dieťa za to, že si vyžaduje vašu prítomnosť a hovorte s ním láskavým tónom. V priebehu niekoľkých nocí by si dieťa malo zvyknúť na spánok osamote. Pokiaľ je to nutné, natiahnite tieto kroky na dlhšiu dobu a zostávajte bližšie pri dieťati, keď zaspáva, ale postupne sa vzďaľujte.
Vďaka týmto pravidlám a návyku upokojiť sa samé, bude podľa psychológov dieťa schopné zaspať vo vlastnej posteli aj pokiaľ sa zobudí uprostred noci. Všetko je podľa nich o zvyku a dôvere v seba samé, ktorú si dieťa musí vybudovať.
Ak ide o veľmi úzkostné dieťa, psychológovia odporúčajú, že strachu treba začať čeliť postupne. Znamená to, že rodič zostane v miestnosti, kde dieťa zaspáva. V priebehu niekoľkých dní však odporúčajú rodičovi vzďaľovať sa do vedľajšej miestnosti, potom do vzdialenejšej, až opustí túto zónu do svojej spálne.
Využite systém odmien, vyhnite sa trestom
Odmena vám pomôže dieťa motivovať, trest docieli pravý opak. Snažte sa dieťa pochváliť slovne, vezmite ho do kina, alebo si naplánujte rodinnú aktivitu. Avšak snažte sa, aby odmeny neboli priveľké, inak by ich dieťa mohlo začať vnímať ako úplatky. Ak dieťa nesplní pravidlá, netrestajte ho, len mu ukážte, že s tým nesúhlasíte.
Odborníci z organizácie Anxiety Disorders Association of British Columbia, ktorá sa zaoberá rôznymi problémami v súvislosti s úzkosťou ľudí, odporúčajú, aby ste s dieťaťom absolvovali tzv. Rebrík strachu. Je to spôsob, ktorý dieťa postuplne strachu vystavuje a môže mu separáciu uľahčiť.
Napr. v situácii, kedy by dieťa chcelo prespať u svojho kamaráta, môžete postupovať podľa týchto krokov:
- Zavolajte kamaráta na návštevu k vám domov a dovoľte, aby s vaším dieťaťom strávil celý deň.
- Pozvite kamaráta na prespanie k vám domov.
- Pozvite prespať domov dvoch kamarátov.
- Choďte s dieťaťom ku kamarátovi na návštevu za účelom hrania, ale vy návštevu strávte v inej miestnosti ako dieťa.
- Pošlite dieťa na hraciu návštevu ku kamarátovi bez vás.
- Dieťa odchádza k priateľovi na prespanie bez vás. Ak prežíva úzkosť, môže vám raz zavolať.
- Najbližšie prespanie by už malo byť bez telefonátu.
Nie ste aj vy súčasť pretrvávajúceho problému?
Je možné, že nielen vaše dieťa, ale aj vy máte svoj podiel na probléme, s ktorým teraz bojujete. Rodičia sa často, hoci nepriamo, snažia vyhnúť tomu, aby dieťa zaťažovali. Avšak zvážte, či náhodou nehrá svoju rolu aj vaša rozpoltenosť, náklonnosť, pocit viny, vlastná rodičovská úzkosť alebo či sa týmto spôsobom nevyhýbate svojmu partnerovi.
Zorganizujte si doma malé rodinné stretnutie, kde si prejdete, čo je problémom a ako ho riešiť. Zadajte si cieľ, nastavte pravidlá, a dajte si malú jednoduchú odmenu. Ak sa dieťa bojí, porozprávajte sa s ním o tom, čoho sa vlastne bojí. Snažte sa s dieťaťom sympatizovať a presunúť jeho pozornosť na niečo pozitívnejšie. Nesnažte sa problému vyhýbať a zľahčovať ho, naopak ho akceptujte. Využite humor a meditáciu. Počas toho, ako sa dieťa bude učiť spať samé, môžu sa vyskytnúť viaceré problémy. Ak sa však situácia nezlepší ani po troch či štyroch týždňoch alebo vaše dieťa má aj iné problémy, mali by ste zvážiť pomoc psychológa.
