To, aké zážitky máme z detstva, ovplyvňuje do veľkej miery náš život v dospelosti. Z detstva si prenášame veľa vecí, ktoré nás formujú a aj keď sme ich prežívali ako deti, stále nám vyskakujú ako aktuálne. Ktoré zážitky sú pre nás tie najkľúčovejšie a najviac nás ovplyvňujú?
Prečo potrebujeme mať v živote zmysel?
Podľa prieskumu spoločnosti Gallup realizovanom na 2000 študentoch vysokých škôl autori zistili, že až 80% z nich si myslí, že pre ich život je potrebný zmysel. Napriek tejto skutočnosti sa však zmysel v práci a v živote podarí nájsť menej ako polovici z nich.
Nie je prekvapením, že mladí ľudia potrebujú vo veciach vidieť zmysel. Je to nesmierne dôležité pre to, aby zostali motivovaní a zameraní na cieľ. Počas dospievania a v dospelosti sa zmysel života formuje skúmaním vlastných hodnôt a poznávaním seba samého. Výskum však naznačuje, že niektoré základy vznikajú už v ranom detstve. To znamená, že pozitívne, ale aj negatívne udalosti z detstva majú, respektíve môžu mať, dopad na to, ako sa deťom darí, keď sa stanú tínedžermi a tiež neskôr v dospelosti.
Detské spomienky
Nedávna štúdia odborníkov z Psychological Association potvrdila, že tí dospelí, ktorí si častejšie spomínajú na svoje vzťahy z detstva, majú v dospelosti lepšie mentálne zdravie - menej depresií a lepšie fyzické zdravie zároveň. Deti si pamätajú od troch rokov, odkedy sa im začína tvoriť hipokampus. Od tohto momentu sa im v pamäti ukladajú informácie, ktoré si nejakým spôsobom organizujú. V dospelosti potom tieto uložené, zapamätané obsahy používajú spôsobom, ktorý je v danej chvíli pre nich relevantný. Autor W. J. Chopik, PhD. hovorí, že práve spôsob, akým si spomienky z detstva zorganizujeme, je nesmierne dôležitý. Ak si správne vybavíme pozitívne informácie, náš život bude zdravší a budeme šťastnejší. Naopak, ak si budeme častejšie vybavovať negatívne emócie, náš život bude mať nepriaznivý rozmer.
Existujú zistenia, ktoré priamo hovoria o tom, že negatívne skúsenosti z raného detstva môžu brániť nášmu rozvoju a to aj o niekoľko desiatok rokov neskôr. Psychológ P. Hill a jeho kolegovia študovali približne 3800 dospelých vo veku 20 až 75 rokov. Participanti uvádzali najrôznejšie nepríjemné zážitky a spomienky, ktoré z detstva mali. Či už išlo o fyzické alebo psychické týranie, zdravotné znevýhodnenie či napríklad smrť jedného z rodičov. Autori si po čase uvedomili, že ľudia, ktorí častejšie v prítomnosti hovorili o negatívnych zážitkoch z detstva, nevideli vo svojom živote taký jasný zmysel. V tomto ohľade je dôležité si uvedomiť, že hoci títo jednotlivci v ranom detstve zažili veľa nepríjemného, nepredurčuje ich to na to, že ich život bude aj v dospelosti sprevádzaný zlými zážitkami. Ide skôr o to, že tieto spomienky a udalosti môžu byť rizikovým faktorom, ktorý ich dospelosť môže ovplyvniť. Opakom je podľa Hilla postavenie sa mnohých dospelých k svojmu nepriaznivému životu s odhodlaním. Napriek tomu, že to v detstve nemali ľahké, našli v dospelosti motiváciu a chuť pomáhať, rozvíjať sa a zlepšovať seba a svet navôkol.
Hill a jeho kolegovia rozpracovali aj ďalšie aspekty, ktoré môžu vnímanie zmyslu života ovplyvniť. Ďalším z nich je konflikt.
Konflikty medzi deťmi a rodičmi
Autori zistili, že aj konflikty medzi rodičmi a deťmi, ktoré pochádzajú z detstva, môžu s vnímaním zmyslu života súvisieť. V ďalšej svojej práci zameranej na tento aspekt skúmali viac ako tisíc detí vo veku šesť až dvanásť rokov vo vzťahu k ich matkám a otcom. Ukázalo sa, že deti, ktoré mali v ranom detstve konflikty a problematický vzťah so svojimi rodičmi, opisovali v skorej dospelosti častejšie prežívanie stresu a väčšiu nespokojnosť. Zo štúdie vyplýva, že pokiaľ majú deti časté konflikty, narúša to ich energiu a nadšenie zo života, tým klesá pravdepodobnosť, že v dospelosti budú aktívni ľudia a budú život vnímať s elánom a zmysluplne.
V rámci tejto témy hovorili psychológovia aj o otázke vzťahovej väzby medzi deťmi a rodičmi. Zistili, že pokiaľ mali deti bezpečnú väzbu so svojimi rodičmi, ich vývin v puberte prebiehal plynulejšie. Nemali problémy so separáciou a individuáciou. To znamená, že vnímali svoj život ako niečo, čo majú vo svojich rukách a na čom vedia pracovať svojpomocne. Ak zažili v detstve disharmonickú vzťahovú väzbu, ich proces individuácie bol komplikovanejší a v menšej miere boli sebastační aj v budúcnosti.
Nezabúdajte aj na prírodu
Ukázalo sa tiež, že aj vzťah k prírode a spomienky na ňu majú dopad na to, nakoľko zmysluplný vnímame náš život. Vedci R. Ishida a M. Okada skúmali 70 žiakov z univerzity v Japonsku vo veku 18 až 35 rokov. Participanti mali za úlohu vyplniť dotazník, ktorý sa týkal zážitkov z ich raného detstva. Pozoruhodné bolo, že sa mali vyjadriť aj o ich vzťahu k prírode a k tomu, aké mali s prírodou spojené spomienky. Výsledok ukázal, že cieľavedomejší študenti mali tendenciu mať silnejšie a krajšie spomienky na prírodu z ich detstva ako tí menej cieľavedomí. Autori ale zdôrazňujú, že ich výskum je potrebné doplniť a rozšíriť. V prírode totiž všeobecne platí, že sa ľudia cítia viac pokorní a vnímajú v nej hĺbku a zmysel, majú čas sa pozastaviť. A tieto aspekty teda vedia následne jednoduchšie preniesť do každodenného života.
Zmysel života je dobré budovať už od malička
Všetky zmienené výskumy dokazujú, že detstvo má priamy vplyv na to, ako fungujeme v dospelosti. Je preto dobrým odporúčaním viesť deti k tomu, aby si začali uvedomovať zmysel svojho života čím skôr. Niektorí rodičia vedú svoje deti k tomu, že ich zapájajú do rôznych aktivít, čím u nich prebúdzajú vnímanie ľudskosti, pomoci ostatným a podobne. Vďaka vedeniu rodičov budú deti vnímať svoj život ako zmysluplný a plnohodnotný a budú sa tak vyvíjať najlepšie, ako sa môžu.
