To, aké zážitky máme z detstva, ovplyvňuje do veľkej miery náš život v dospelosti. Z detstva si prenášame veľa vecí, ktoré nás formujú a aj keď sme ich prežívali ako deti, stále nám vyskakujú ako aktuálne. Ktoré zážitky sú pre nás tie najkľúčovejšie a najviac nás ovplyvňujú?
Podľa prieskumu spoločnosti Gallup realizovanom na 2000 študentoch vysokých škôl autori zistili, že až 80% z nich si myslí, že pre ich život je potrebný zmysel. Napriek tejto skutočnosti sa však zmysel v práci a v živote podarí nájsť menej ako polovici z nich.
Nie je prekvapením, že mladí ľudia potrebujú vo veciach vidieť zmysel. Je to nesmierne dôležité pre to, aby zostali motivovaní a zameraní na cieľ. Počas dospievania a v dospelosti sa zmysel života formuje skúmaním vlastných hodnôt a poznávaním seba samého. Výskum však naznačuje, že niektoré základy vznikajú už v ranom detstve. To znamená, že pozitívne, ale aj negatívne udalosti z detstva majú, respektíve môžu mať, dopad na to, ako sa deťom darí, keď sa stanú tínedžermi a tiež neskôr v dospelosti.
Nedávna štúdia odborníkov z Psychological Association potvrdila, že tí dospelí, ktorí si častejšie spomínajú na svoje vzťahy z detstva, majú v dospelosti lepšie mentálne zdravie - menej depresií a lepšie fyzické zdravie zároveň. Deti si pamätajú od troch rokov, odkedy sa im začína tvoriť hipokampus. Od tohto momentu sa im v pamäti ukladajú informácie, ktoré si nejakým spôsobom organizujú. V dospelosti potom tieto uložené, zapamätané obsahy používajú spôsobom, ktorý je v danej chvíli pre nich relevantný. Autor W. J. Chopik, PhD. hovorí, že práve spôsob, akým si spomienky z detstva zorganizujeme, je nesmierne dôležitý. Ak si správne vybavíme pozitívne informácie, náš život bude zdravší a budeme šťastnejší. Naopak, ak si budeme častejšie vybavovať negatívne emócie, náš život bude mať nepriaznivý rozmer.
Existujú zistenia, ktoré priamo hovoria o tom, že negatívne skúsenosti z raného detstva môžu brániť nášmu rozvoju a to aj o niekoľko desiatok rokov neskôr. Psychológ P. Hill a jeho kolegovia študovali približne 3800 dospelých vo veku 20 až 75 rokov. Participanti uvádzali najrôznejšie nepríjemné zážitky a spomienky, ktoré z detstva mali. Či už išlo o fyzické alebo psychické týranie, zdravotné znevýhodnenie či napríklad smrť jedného z rodičov. Autori si po čase uvedomili, že ľudia, ktorí častejšie v prítomnosti hovorili o negatívnych zážitkoch z detstva, nevideli vo svojom živote taký jasný zmysel. V tomto ohľade je dôležité si uvedomiť, že hoci títo jednotlivci v ranom detstve zažili veľa nepríjemného, nepredurčuje ich to na to, že ich život bude aj v dospelosti sprevádzaný zlými zážitkami. Ide skôr o to, že tieto spomienky a udalosti môžu byť rizikovým faktorom, ktorý ich dospelosť môže ovplyvniť. Opakom je podľa Hilla postavenie sa mnohých dospelých k svojmu nepriaznivému životu s odhodlaním. Napriek tomu, že to v detstve nemali ľahké, našli v dospelosti motiváciu a chuť pomáhať, rozvíjať sa a zlepšovať seba a svet navôkol.
Hill a jeho kolegovia rozpracovali aj ďalšie aspekty, ktoré môžu vnímanie zmyslu života ovplyvniť. Ďalším z nich je konflikt.
Autori zistili, že aj konflikty medzi rodičmi a deťmi, ktoré pochádzajú z detstva, môžu s vnímaním zmyslu života súvisieť. V ďalšej svojej práci zameranej na tento aspekt skúmali viac ako tisíc detí vo veku šesť až dvanásť rokov vo vzťahu k ich matkám a otcom. Ukázalo sa, že deti, ktoré mali v ranom detstve konflikty a problematický vzťah so svojimi rodičmi, opisovali v skorej dospelosti častejšie prežívanie stresu a väčšiu nespokojnosť. Zo štúdie vyplýva, že pokiaľ majú deti časté konflikty, narúša to ich energiu a nadšenie zo života, tým klesá pravdepodobnosť, že v dospelosti budú aktívni ľudia a budú život vnímať s elánom a zmysluplne.
V rámci tejto témy hovorili psychológovia aj o otázke vzťahovej väzby medzi deťmi a rodičmi. Zistili, že pokiaľ mali deti bezpečnú väzbu so svojimi rodičmi, ich vývin v puberte prebiehal plynulejšie. Nemali problémy so separáciou a individuáciou. To znamená, že vnímali svoj život ako niečo, čo majú vo svojich rukách a na čom vedia pracovať svojpomocne. Ak zažili v detstve disharmonickú vzťahovú väzbu, ich proces individuácie bol komplikovanejší a v menšej miere boli sebastační aj v budúcnosti.
Ukázalo sa tiež, že aj vzťah k prírode a spomienky na ňu majú dopad na to, nakoľko zmysluplný vnímame náš život. Vedci R. Ishida a M. Okada skúmali 70 žiakov z univerzity v Japonsku vo veku 18 až 35 rokov. Participanti mali za úlohu vyplniť dotazník, ktorý sa týkal zážitkov z ich raného detstva. Pozoruhodné bolo, že sa mali vyjadriť aj o ich vzťahu k prírode a k tomu, aké mali s prírodou spojené spomienky. Výsledok ukázal, že cieľavedomejší študenti mali tendenciu mať silnejšie a krajšie spomienky na prírodu z ich detstva ako tí menej cieľavedomí. Autori ale zdôrazňujú, že ich výskum je potrebné doplniť a rozšíriť. V prírode totiž všeobecne platí, že sa ľudia cítia viac pokorní a vnímajú v nej hĺbku a zmysel, majú čas sa pozastaviť. A tieto aspekty teda vedia následne jednoduchšie preniesť do každodenného života.
Všetky zmienené výskumy dokazujú, že detstvo má priamy vplyv na to, ako fungujeme v dospelosti. Je preto dobrým odporúčaním viesť deti k tomu, aby si začali uvedomovať zmysel svojho života čím skôr. Niektorí rodičia vedú svoje deti k tomu, že ich zapájajú do rôznych aktivít, čím u nich prebúdzajú vnímanie ľudskosti, pomoci ostatným a podobne. Vďaka vedeniu rodičov budú deti vnímať svoj život ako zmysluplný a plnohodnotný a budú sa tak vyvíjať najlepšie, ako sa môžu.
