Keď v bežnom živote hovoríme o morálke, automaticky myslíme na svet dospelých. Výskumy však ukazujú, že morálne uvažujú už aj malé deti. Čo rokmi zistili vedci o morálnom usudzovaní detí?
Morálka detí podľa Piageta
Ako prvý o morálnom usudzovaní detí hovoril psychológ Jean Piaget (1896-1980), autor najznámejšej kognitívno-vývinovej teórie. Základným predpokladom jeho kognitívno-vývinovej teórie je tvrdenie, že morálny vývin u detí ide ruka v ruke s vývinom kognitívnym, osobnostným a emocionálnym. Detské uvažovanie o morálke teda narastá spolu s ich vekom. Každé dieťa prechádza podľa švajčiarskeho psychológa 4 štádiami. Sú nimi senzomotorické štádium, predoperačné štádium, štádium konkrétnych operácií a ako posledné je štádium formálnych operácií.
Pri štúdiu morálneho usudzovania u detí využíval Piaget rôzne príbehy. Jedným z nich bol aj príbeh s dvoma deťmi (dieťa A a B). Podstata príbehu spočívala v spôsobenej škode a nazeraniu dieťaťa na danú škodu. Dieťa A omylom prudšie otvorilo dvere a tým pádom náhodne zhodilo pätnásť pohárov, ktoré boli uložené na poličke. Dieťa B zhodilo taktiež pohár, avšak iba jeden a vtedy, keď sa jeho mama nepozerala a ono sa načahovalo po keksíky na vyvýšenej poličke. Keď Piaget položil deťom otázku, ktoré z detí spravilo väčšiu škodu a zachovalo sa horšie, väčšina detí povedala, že dieťa A. Dôvodom bol fakt, že toto dieťa zhodilo viac pohárov (15). Je nám však zrejmé, že úmysel dieťaťa A bol lepší ako dieťaťa B. Nechcelo oklamať svoju mamu, nechcelo porušiť pravidlo nejedenia keksíkov pred obedom a pod., jednoducho len prudšie otvorilo dvere a stala sa nehoda. Práve preto Piaget po istom čase zbierania údajov od detí vyhlásil, že deti nie sú schopné posudzovať morálku na základe úmyslov druhých ľudí. Sústredia sa na výsledok, nie na úmysel či zámer.
Podľa Kohlberga sú rozhodujúce odmeny a tresty
Nasledovník Jeana Piageta – Lawrence Kohlberg, poňal morálny vývin a usudzovanie o morálke u detí trošku inak. Jeho teóriu morálneho vývinu predstavovali tri štádiá: predkonvenčná morálka, konvenčná morálka, postkonvečná morálka.
Kohlberg prezentoval deťom morálne dilemy na základe ktorých sa snažil zistiť, ako deti premýšľajú nad dobrom a zlom, nad tým, čo je správne a čo nesprávne. Psychológ zistil, že deti vo veku 2 - 10 rokov rozmýšľajú o aspekte dobra a zla v závislosti od odmien a trestov. Ak niečo prináša trest, je to zlé. Najznámejšou morálnou dilemou, ktorá bola deťom prezentovaná, je morálna dilema o Heinzovi (Heinzova dilema):
V Európe žila žena, ktorá bola na pokraji smrti, pretože trpela rakovinou. Len jeden jediný liek ju dokázal vyliečiť a zachrániť. Bola to látka, ktorú miestny farmaceut vymyslel pred pár dňami. Manžel chorej ženy, Heinz, šiel za každým s prosbou požičania peňazí. Niečo aj získal, avšak celková čiastka bola len polovicou z ceny, ktorá bola za liek potrebná. Heinz šiel aj priamo za miestnym farmaceutom, povedal mu, že jeho manželka umiera a daný liek potrebuje ako soľ. Heinz farmaceutovi navrhol, či nemôže za liek zaplatiť neskôr alebo či nemôže urobiť výnimku a predať mu ho lacnejšie. Farmaceut však Heinzove požiadavky zamietol. Heinz bol tak zúfalý že sa na druhý deň vlámal do lekárne a ukradol liek pre svoju manželku. Otázka znie: Mohol to Heinz spraviť? Prečo áno/nie?
Kohlberg poukazoval na to, že väčšina detí zareagovala v zmysle, že Heinz nemal liek ukradnúť. Keď sa ich opýtal prečo, odpovedali, že nemal liek ukradnúť, pretože ho mohli chytiť a mohol byť potrestaný. Reakcie podobné uvedenej dostával Kohlberg aj na iné z jeho morálnych dilem, čo v podstate podporovalo jeho teóriu, že deti sa pri usudzovaní o morálke riadia vonkajšími vplyvmi (tresty, autority, a pod.).
Deti predsa len zaujímajú úmysly
Zaujímavé zistenia však prinášajú nové výskumy, ktoré teórie Piageta i Kohlberga označujú za zavádzajúce. Štúdie poukazujú na fakt, že pokiaľ výskumníci zdôrazňujú zámery postáv počas celého príbehu, napríklad s pomocou obrázkov alebo hračiek pre lepšie pochopenie, deti sú vtedy schopné zapracovať úmysly postáv do svojich morálnych úsudkov. Jedným z dôvodov, prečo je dôležité zdôrazňovanie úmyslov postáv je fakt, že je pre deti ťažké spomenúť si na každý detail príbehu, ktorý zahŕňa aj spomínané úmysly. Ak výskumník dieťa nevyzýva k tomu, aby si spomenulo na zámery správania danej postavy, postavia svoje úsudky o morálke na výsledkoch, výsledných činoch postáv.
Avšak nakoľko, keď hovoríme o morálke, zavážia úmysly a výsledné správanie/výstupy? Zamyslime sa nad tzv. knobe effect. Výskumníci, ktorí pracovali aj s deťmi aj s dospelými tvrdia, že usudzovanie o úmysloch sa môže meniť v závislosti od výsledku konania. Vo všeobecnosti teda platí, že naše usudzovanie a presvedčenia o úmysloch druhých ľudí závisia od toho, či je ich konanie koniec koncov dobré alebo zlé. Ak človek urobí niečo, čo vedie k zlému výsledku, máme tendenciu posudzovať to tak, že to tak ten človek chcel a plánoval urobiť. To platí pre dospelých, ale aj pre deti.
V jednej zo štúdií boli 3 – 5-ročným deťom rozprávané príbehy, kde jedna z postáv konala dobre a druhá naopak, zle:
V jednom dome žije chlapec menom Andy. Vo vedľajšom dobe žije dievča menom Janine. Andy chová doma žaby. Andy žaby miluje, avšak Janine ich neznáša. Teraz počúvajte veľmi pozorne. Andy vie, že Janine neznáša žaby a že by bola naozaj smutná a vystrašená, keby nejakú uvidela. Andy to však neberie vážne. Je mu jedno, že bude Janine smutná. Andy sa rozhodol, že prinesie žabu k Janinmu domu napriek všetkému.
Výskumníci sa pýtali detí, či Andy zamýšľal to, že spraví Janine smutnú. 4 - 5-ročné deti odpovedali prevažne áno. Výskumníci povedali deťom však aj iný príbeh. V ňom priniesol Andy žabu do Janinho domu preto, pretože vedel, že ich má rada, avšak bolo mu jedno, či sa Janine poteší alebo nie. V tomto prípade deti odpovedali častejšie že Andy nemal v pláne spraviť Janine šťastnú.
Morálka „vedľajších účinkov“
Prečo teda hodnotia deti a dospelí činy, ktoré majú zlé vedľajšie účinky, ako úmyselné? Odpoveďou je porušenie noriem. Filozof Richard Holton (2010) tvrdí, že naše myšlienky o úmysloch iných sú ovplyvnené tým, či skutok porušuje ale dodržiava normu. Pokiaľ je norma porušená, čin považujeme za úmyselný. Avšak keď norma porušená nie je, akciu ako zámernú nehodnotíme.
Keď to zhrnieme, najnovšie výskumy naznačujú, že je detské morálne usudzovanie omnoho zložitejšie, ako sa najprv predpokladalo. Úlohy, ktoré používali na zisťovanie úrovne morálneho usudzovania výskumníci ako Kohlber či Piaget, boli príliš komplikované a deti nemali dostatočne rozvinuté kapacity, aby úlohám porozumeli. Novšie výskumy však kladú otázky jasným a zrozumiteľným spôsobom, čo vedie k tomu, že deti posudzujú činy rovnako ako dospelý. Ich morálne usudzovanie a posudzovanie toho, čo je dobré a čo zlé je teda založené nielen na zámeroch osôb, ale aj na výsledkoch ich činov. Deti sú teda rovnakí moralisti ako dospelí.
Zdroje:Piaget, J. C., Inhereldová, B. (2001). Psychologie dítěte. Praha: Vydavateľstvo Portál. Gvozdic, K., Moutier, S., Dupoux, E., Buon, M. (2016). Priming Childrens use of intentions in moral judgement with metacognitive training. Frontiers in psychology, 7. Holton, R. (2010). Norms and the Knobe effect. Analysis. Leslie, A. M., Knobe, J., Cohen, A. (2006). Acting intentionally and the side-effect: Theory of mind and moral judgment. Psychological science, 17(5), 421-427.
