Články: Pre študentov
O projekte


 
 
Reklama

Rodičia verzus učitelia. Tento boj nemôže vyhrať nikto

Darina Vranová
Autor článku
Bigstock
 / Bigstock

 

Som učiteľka a zároveň rodič, a preto sa ma táto téma citlivo dotýka. Všimla som si jednu zaujímavú vec.  Ak sa na internete objaví článok, v ktorom sa poukazuje na chyby u rodičov, je veľmi zdieľaný zo strany niektorých učiteľov. V diskusiách sa nedajú prehliadnuť ich namierené prsty a kritické a útočné poznámky na adresu rodičov. Ak sa zasa objavia na internete články, ktoré  poukazujú  na chyby v školskom systéme, nachádzam  tam  takisto útočné poznámky na adresu učiteľov. Táto situácia vo mne evokuje predstavu bojujúcich ľudí na potápajúcej sa lodi. Náš školský systém je totiž potápajúcou sa loďou, nefunguje optimálne pre všetkých, ktorí sú jeho súčasťou: učiteľov, rodičov a deti. My, ktorí sme jeho súčasťou, medzi  sebou vzájomne niekedy bojujeme.  Odsudzovaním, ktoré sa deje za chrbtom tej druhej strany alebo útočnými rozhovormi,  ktoré sa už dejú priamo medzi deťmi a učiteľmi alebo učiteľmi a rodičmi.  Ak tam prichádza k vzájomnému nepochopeniu, v oboch stranách narastá zatrpknutosť a hnev voči osobe na druhej strane. Bojujeme medzi sebou na lodi - v systéme, ktorý má problémy a chyby hľadáme vždy v tej druhej strane namiesto toho, aby sme hľadali  tie skutočné dôvody. Na potápajúcej lodi sú to rôzne  nefungujúce súčiastky, motory, spôsoby riadenia lode či nepriaznivé podmienky počasia  atď., ktoré spôsobujú problémy na lodi a jej potápanie sa. V školskom systéme nefungujú: niektoré metódy, vzájomné rešpektovanie pocitov, potrieb, názorov u detí, učiteľov, rodičov, hľadanie vzájomnej efektívnej komunikácie, väčšia voľnosť pri zasahovaní učiteľov do vytvárania osnov atď.

To všetko si spôsobujeme odsudzovaním a útočnou komunikáciou. Absolútny nedostatok vzájomného bezpečia vo vzájomných vzťahoch. Nedostatok bezpečia znamená nedôveru a tá je už dôvodom vzniku vzájomných útokov.

Pozeráme na druhú stranu príliš jednostranne, používame nátlak, odsudzujeme sa.

Ako som písala, som matkou impulzívneho dieťaťa, takže na rodičovských združeniach som si užila aj výčitky. Ak mám však opísať svoje pocity, cítila som, že sa narušujú hranice mojej dôstojnosti. Zamýšľala som sa do hĺbky nad výčitkami, ktorých  riešenia ja ako rodič v skutočnosti nemám v rukách. Ide o výčitky, ktoré sa voči rodičom používajú v hojnej miere. Nemá záujem, odvráva, nedáva pozor na hodine, neučí sa. Svoje dieťa poznám od malička a ako malé dieťa ho vnímali dokonca aj pani učiteľky v materskej škole ako veľmi bystré dieťa. V dvoch rokoch vedelo vymenovať všetky odtiene farieb, pred príchodom do školy počítalo do sto. V škole však jeho záujem opadol, pretože strácalo vnútornú motiváciu. Ja ako rodič jeho vnútornú motiváciu ovplyvniť nemôžem. Môžem ho nútiť, aby napĺňal predstavy ľudí alebo systému, ale jeho nadšenie a záujem bude vyvierať z jeho vnútra. Inšpirácia u detí vychádza predsa z toho, ako je v metódach zohľadňovaný ich vek, špecifiká ich potrieb, rešpektovanie ich pocitov a názorov a rozvíjanie efektívnej , rešpektujúcej a citlivej komunikácie. Veď sú súčasťou školského systému a pôsobia svojím záujmom či nezáujmom na jeho ovplyvňovanie. Ak vidíme nadšenie v očiach detí a ich chuť pracovať, je to pre nás informáciou, že ideme správnym smerom. Ak vidíme nudu, nezáujem, malo by to byť pre nás informáciou, že ideme zlým smerom. Nemôžeme vynechať pocity, potreby a názory detí pri rozhodovaní, ktorým smerom by sa mal vyvíjať školský systém. Deti  sú dôležitou súčasťou školského systému. Sú klientmi  školského  systému. Lenže zatiaľ čo každá firma  mimo školského systému berie vážne svojich klientov, my v školskom systéme ich často tlačíme do našich predstáv s tým, že ignorujeme ich nezáujem, ktorý je spätnou informáciou, že školský systém dobrý nie je.

Často sa stretávam s názormi, že základ je v rodine. Už som písala v predchádzajúcom blogu, že rodičia môžu mať za sebou boľavé skúsenosti, na základe čoho sú vo výchove detí neistí. Základ je síce v rodine, ale rodina je súčasťou väčšieho celku- spoločnosti, v ktorej žije. Ak aj v rodine rodičia vštepujú určité hodnoty, dieťa  ktoré sa stane dospelým, príde do reality a stretáva sa s negatívnymi javmi v spoločnosti, ktorým sa buď prispôsobí, alebo bude s nimi bojovať, čoho následkami sú výpovede z práce a iné bolestivé zážitky . Jeho viera v hodnoty  či už pri prispôsobení sa alebo pri boji utrpí boľavú ranu. Takže ak hľadáme chyby iba v rodine, sme len v strede, ale neprešli sme si celou pravdou. Ten celok už môžeme doplniť len negatívnymi javmi v spoločnosti. Hľadáme chyby , ktoré vznikli ako dôsledky vplyvu našej spoločnosti. Teraz tu vzniká logická otázka. Kto mení negatívne javy? Dieťa naučené slepo poslúchať  či silné dieťa, ktoré si zachovalo svoju integritu, a preto cíti aj zodpovednosť za to, čo sa deje?

 

Ďalej ako chybu vidím v našej spoločnosti postoj, že ako autority si myslíme, že vždy máme pravdu. Používame niekedy tlak, kritiku a výčitky smerom k deťom alebo rodičom. Tieto spôsoby komunikácie však patria k útočným a úplne logicky vyvolávajú pocity sebaobrany u tej druhej strany, na základe čoho ten druhý  zaútočí alebo bude menej komunikovať. Deti odvrknú alebo sa zatnú.  Útoky  učitelia aj rodičia považujú za aroganciu. Ide však o druh neefektívnej komunikácie. Je smutné, ak nepochopenie od učiteľov  ubližuje  najmä tým „iným“ deťom a rodičom, ktorí majú tie „iné“ deti či už impulzívnejšie alebo s diagnostikovanými poruchami. Rodič však nemá dosah na to, čo robí dieťa v škole, a preto výčitky, kritiku a tlak považuje za nekonštruktívnu komunikáciu a bráni sa. Dieťa reaguje na konkrétnu situáciu podľa toho, ako sa cíti. Impulzívne dieťa bude reagovať ničivejšie a malo by sa učiť sebaovládaniu s pomocou učiteľov, aj spolužiakov, priamo v rôznych situáciách. Ak sa učíme pracovať na nejakých svojich postojoch, upevňujeme si ich v konkrétnych situáciách. Až nedorozumenia ukážu, ako na tom sme. Impulzívne deti by mali dostať aj sebapoznávacie vedomosti týkajúce sa logiky sebaovládania. Mali by spoznať spôsoby efektívnej komunikácie a dostávať ocenenie, keď sa budú snažiť v kolektívoch svoje správanie korigovať. Musia sa však cítiť bezpečne a prijímané, aby mali motiváciu korigovať svoje správanie. V prostredí, kde sú odsudzované a necítia sa prijímané a v bezpečí, budú logicky reagovať sebaobranne- útočne voči všetkým. Vzájomné rozhovory rodičov a  učiteľov by sa preto mali niesť v duchu rešpektujúcej komunikácie, v ktorej si učitelia na základe rozhovorov  s rodičmi doplnia informácie, ktoré pomôžu pri lepšom pochopení dieťaťa a tým následne pri pomoci dieťaťu. Medzi rodičmi a učiteľmi by mala byť otázka, na ktorú by spoločne hľadali odpoveď: „Čo môžeme urobiť spoločne pre dieťa, aby bolo viac motivované, aby sa v škole cítilo prijímané a v bezpečí?“ Pretože ak dieťa odvráva a nemá záujem, chyba v žiadnom prípade nemôže byť iba na jeho strane. Chýba tam vnútorná motivácia a snaha o pochopenie jeho pocitov, názorov a konania. Ak sa aj dieťa prostredníctvom tlaku prispôsobí a bude iba memorovať bez radosti z učenia,  aby nám urobilo radosť, zbavujeme ho  istoty v tom, aby používalo neskôr svoju intuíciu v tom, čo je potrebné pre jeho osobnosť aj  s ohľadom na jeho potreby a schopnosti. Rovnako nerozvíjame jeho integritu, vďaka ktorej sa bude neskôr uvoľnene a otvorene prejavovať a zaujímať postoje s ohľadom na svoju sebaúctu a úctu k ostatným. Rovnako pridávame v spoločnosti neprimeranú hodnotu známkam, pretože ich číselné vyjadrenie nemôže obsiahnuť bohatstvo vnútorného života mladého človeka.

 

Som učiteľka a viem, že učitelia zažívajú veľa stresujúcich situácií. Majú v triedach neprimerane veľké množstvo detí, ktoré zvládnuť je časovo aj psychicky náročné. Učím na neplnoorganizovanej škole. Mám menší počet detí v triede a keď vidím, ako to s nimi šije na stoličkách, som rada, keď ich pošlem na koberec, kde robia projekty, spoločne premýšľajú nad riešením rôznych úloh či nedorozumení alebo pracujú s „krabičkovými“ úlohami podľa vlastného výberu. Máme tam určitý pracovný hluk, ktorý nikomu nevadí. Toto zrejme nie je možné v triede s veľkým počtom detí, a preto dávam klobúk dolu pred každou učiteľkou a učiteľom, ktorí dokážu aj v týchto podmienkach inšpirovať, vnútorne motivovať a viesť s rešpektom a láskou aj väčší počet detí. Naozaj sa pred nimi skláňam. Veľmi citlivá je u učiteľov problematika „iných detí“ impulzívnych, hyperaktívnych či s rôznymi diagnostikovanými poruchami.  Tieto deti znamenajú väčšie množstvo práce u vyťažených učiteľov, ktorí majú strach z toho, či napĺňajú osnovy a či deti, ktoré pripravujú, prejdú testami s dobrými výsledkami. „Iné deti“ znamenajú pre nich určité nepohodlie pri väčšom množstve detí v triede a neistotu, ako s nimi pracovať. Ďalej na učiteľov pôsobí stresujúco zlé finančné ohodnotenie, slabá úcta k ich postaveniu v spoločnosti, mobbing, bossing, napĺňanie osnov, v ktorých nevidia veľký zmysel a pocit chýbajúcej väčšej voľnosti pri vytváraní ich prístupov pri práci s deťmi.

Aj rodičia aj učitelia majú toľko svojich „boľačiek“ a napriek tomu niekedy stoja proti sebe či už osobne alebo na diskusiách na internete.

 

Učitelia nemôžu rodičom vyčítať veci, ktoré majú v rukách oni: inšpiráciu, vzbudenie záujmu, rešpekt k dieťaťu, pochopenie jeho pocitov a potrieb v škole, pochopenie rôznych nedorozumení medzi deťmi v škole, ktoré samozrejme neobsahujú šikanovanie. Rodičia zasa môžu zohľadniť to, že učitelia majú povolanie veľmi náročné po psychickej stránke.  Situácia, ktorá  v školstve je, sa učiteľov boľavo dotýka, pretože nízkym finančným ohodnotením bojujú o holé prežitie a takisto pracovať v triedach s toľkým množstvom rôznych osobností je psychicky náročné. Musia sa snažiť vyvolať nielen záujem, musia mať výsledky a tiež sa učia vychádzať so žiakmi v svojej triede, čo zasa predpokladá určité psychologické danosti, ktoré nie každý má.

Sme spoločne na pomyselnej lodi – v školskom systéme. Môžeme si vybrať.  Buď budeme nachádzať vzájomnú citlivú a rešpektujúcu komunikáciu, v ktorej budeme vzájomne zohľadňovať pocity, potreby a názory detí, rodičov aj učiteľov a tým zlepšíme fungovanie  školského systému alebo budeme stále nachádzať na sebe iba chyby, vyhýbať sa komunikácii, ignorovať pocity, potreby a názory všetkých strán- detí, rodičov a tým budeme potápať ten náš školský systém ďalej.


Čítajte viac o téme: Učiteľ a rodič
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
 




Podobné články

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.