Problematické správanie u detí sa vyskytuje vtedy, keď dospelí strácajú kontakt s ich vnútorným svetom. Keď sú už staršie, môžu byť pre dospelých ľudí vo svojej blízkosti úplne neznáme. Preto je veľmi potrebné už od ranného detstva svojho dieťaťa nestratiť kontakt s jeho vnútorným svetom- s jeho skutočnými pocitmi, potrebami a názormi.
Nie každý pocit dieťaťa je pre nás príjemný, ale byť v kontakte so všetkými jeho pocitmi je dôležité, pretože vďaka tomu vieme o svojich deťoch veľmi dôležitú vec. Vieme, čo prežívajú. Od vnútorného prežívania sa vždy odvíja vonkajšie konanie, a preto vždy rozumieme ich správaniu. Rozumieme negatívnemu správaniu detí, pretože vieme, prečo sú nahnevané, smutné, ustráchané. Ak sa deti môžu pred nami otvárať, učíme ich žiť oveľa ľahšie a slobodnejšie. Pocity budú brať ako logickú súčasť života a ak ich zdieľame spoločne s nimi, budú nás vždy považovať za blízkych ľudí, ktorým budú dôverovať a ktorým sa budú rady zverovať. Ak sme k nim ústretoví, budú ústretové aj ony a nemôžeme ich stratiť. Ústretovosť plodí ústretovosť, odstup tvorí odstup.
No čo také detské vzdorovanie? Dieťa sa narodí a vníma svet okolo seba. Vníma však nielen to, čo vidí, počuje, čoho sa dotkne, ale aj seba. Niekedy sa stráca v sebe, ak jeho potreby narazia na odpor dospelých. Odrazu cíti emócie, ktorými dáva najavo, že nerozumie. Nerozumie tomu, prečo určité veci nemôže mať či robiť. Nastúpi hnev, ktorý je len prejavom nepochopenia situácie detskými očami a určitej bezmocnosti, pretože dieťa nemôže o sebe rozhodovať. Tieto emócie sú základom detského vzdorovania. Práve vtedy deti nepotrebujú odsudzovanie, ale vysvetlenie a úľavu od emócie, ktorá je pre ne nepríjemná. V nepríjemných chvíľach je potrebná opora dospelého človeka, ktorý si dieťa privinie, dovolí mu vyplakať sa, prípadne mu potvrdí pocity, ktoré dieťa prežíva. Viem, že tieto emócie sú pre nás dospelých nepríjemné, ale toto časové obdobie nebude trvať do nekonečna a keď budú deti cítiť našu lásku, budú viac a viac chápať aj naše finančné alebo iné hranice, ktoré im budeme dávať z rôznych dôvodov. Ak im vtedy vytvárame oporu, keď sa strácajú v sebe, učíme sa nestratiť vzájomný vzťah.
Rovnako je dôležité, aby aj dospelý vyjadroval svoje pocity, ak majú byť dôležitou súčasťou nášho života a prejavom blízkosti, ktorá je zárukou, že dieťa nestratíme. Okolitý vnútorný svet dospelých môže dieťa vnímať len vtedy, ak ho pred ním otvárajú a vyjadrujú. Samozrejme nie formou odsudzovania ostatných a obáv či úzkostí, ktoré nedokáže dieťa spracovať, tie musíme riešiť my. Dieťa môže vedieť, že aj my máme svoje emócie, ktorých vznik nepriraďujeme nikomu, ale len sebe. Je správne dieťaťu povedať, že cítime smútok, hnev, únavu, prezradiť určité očakávania, priznať si svoje chyby. Dieťa potrebuje vnímať aj prežívanie dospelých, aby sa orientovalo vo vzťahoch.
Ak majú deti problematické správanie, dospelí v ich blízkosti stratili s nimi kontakt, sú im vzdialené, neboli im oporou vtedy, keď sa učili vyznať vo vonkajšom aj vnútornom svete, vyrastali samy so strachom pre ne v neznámom svete či vonkajšom alebo vnútornom. Strach a nedôvera vytvára potrebu prežitia za každú cenu či už prostredníctvom existencie v problematických partiách, alebo prostredníctvom rôznych závislostí, alebo prostredníctvom provokujúceho správania k dospelým ľuďom.
V školách už od vzdialenej minulosti pretrváva postoj, ktorý uprednostňuje výkony pred vytváraním blízkosti. Sú učitelia, ktorí sa snažia vytvárať blízkosť, ale potreba systému založená na súťaživosti, známkovaní, porovnávaní im toto neuľahčuje. Ich pozornosť sa kvôli tomu zameria skôr na to, aby deti boli podľa predstáv, ktoré sa v systéme ordinujú a ich snaha potom kolíše medzi empatiou a napätím, ak dieťa nenapĺňa predstavy.
V škole však platí ohľadom problematického správania to isté. Ak sa nezaujímame o vnútorný svet detí, vytvárame iba odstup, ktorý tvorí ešte väčší odstup. Deti sa v súťaživom prostredí učia prežiť. Ak sa snažíme prežiť v nejakom prostredí, naše správanie je poznačené neistotou a nedôverou k ľuďom, čo je základom problematických vzťahov typu- KTO Z KOHO. Deti sa snažia o ovládnutie svojho priestoru voči učiteľom a učitelia voči deťom. Napriek tomu, že ide o spoločný priestor. Deti sa však učia lepšie tam, kde sa neboja, kde nemusia bojovať o svoje „miesto na slnku“, kde sa cítia prijímané, kde je rešpektované ich právo na chyby, pocity aj emócie, kde môžu byť samy sebou.
Mám skúsenosti so zaťatými deťmi, pri ktorých ako kolektív používame spoločný prístup: Ak rozhodne väčšina o niečom, potrebujú sa aj tieto zaťaté deti prispôsobiť a ak vzdorujú, nechať ich, kým im emócia neprejde a ak aj príde k určitému „výbuchu“, čo je logické, pretože tieto deti potláčajú, čo cítia, pochopiť ich, neprovokovať a ďalej brať ako kamarátov. Aj tieto deti musia vedieť, že sa môžu uvoľniť a prejaviť podľa toho, ako sa cítia, aby sa v kolektíve začali cítiť bezpečne a aby ich chvíle zaťatosti ubúdali.
Mám skúsenosti s impulzívnymi deťmi, ktorých emócie pôsobia niekedy odstrašujúco, ale učíme sa tomu, že emócie sú ako mraky na oblohe, na chvíľu zastrú slniečko- našu podstatu, ktorá je pokojná a keď im dovolíme „prehrmieť“, tieto impulzívne deti sa upokoja s a sú naďalej dobrými kamarátmi. S deťmi si vysvetľujeme, že hnev je ako prikrývka, ktorá nás prikryje a ak ju/ho (hnev) máme „stiahnuť“ z kamaráta, treba ja- výroky, ktoré používame na vyjadrenie hnevu premeniť na vety v tvare „ty“:
Vadí mi. ...Vadí ti? Hnevá ma, ...Hnevá ťa?
Problematické správanie detí je vyjadrením toho, že niekde dospelí na spoločnej ceste stratili kontakt s ich vnútorným svetom. Nepostrehli nepríjemné pocity, s ktorými si deti nevedeli rady a s ktorými sa nemali komu zveriť. Nesnažili sa spoznať ich skutočnú osobnosť a tvarovali ich do svojich predstáv a tak sa ich skutočná osobnosť cíti veľmi osamotene. Ľudský tvor nemôže žiť osamotene, vždy bude inklinovať k ostatným ľuďom. Tie deti, ktoré sa budú cítiť sklamané a neisté odstupom, budú s dospelými bojovať, pretože ich vnútorný svet je poznačený neistotou a nedôverou. Nestratiť dieťa znamená neodsudzovať, prijímať jeho všetky pocity a emócie, napĺňať potreby po blízkosti, zdieľaní všetkého, čo ma na srdci, vymieňať si s ním názory- proste byť mu neustále nablízku napriek všetkému a najmä vtedy, keď nebude podľa predstáv.
Možno z neho vyrastie silná osobnosť, ktorá vďaka svojej silnej vôli zostať sama sebou, bude vzorom pre mnohých. ODSTUP TVORÍ ODSTUP, VZDIALENOSŤ, BOJE. ÚSTRETOVOSŤ TVORÍ ÚSTRETOVOSŤ, BLÍZKOSŤ, VZŤAHY.
Druhý človek je pre nás „problémom“, ak je pre nás už neznámym, ak nevieme, „čo“, „kedy“ a v „ktorých momentoch“ ovplyvnilo jeho správanie negatívnym smerom a namiesto pochopenia sa ho snažíme zatlačiť do svojej predstavy, ktorá je mu zjavne nepohodlná.
Foto: Bigstock
