V rodičovstve je dôležité vedieť si zachovať nadhľad. Máte ho?

Foto: Pexels
Vedieť sa pozerieť na veci s nadhľadom je dôležité / Foto: Pexels

Počas rodičovstva prichádza viacero ťažkých chvíľ. Náročné situácie zvyknú bývať práve tie, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú. Strácame pri nich nadhľad, pripúšťame si ich k telu. Narastá v nás pocit napätia, ktorý sa mení na smútok či hnev.

 

Petra sa chystala na výlet so svojou štvorročnou dcérou Emkou. Všetko dopredu pripravila, pobalila cestovnú tašku a nachystala zásoby jedla na cestu. Očakávala, že Emka sa bude tešiť a pomôže jej s balením. Dcéra sa ale po celý čas príprav hrala s legom. Ani na opätovné výzvy mamy sa nezačala obliekať či niečo baliť. Petra v sebe dlho tlmila hnev, ale nakoniec vybuchla. Povedala Emke, že ak nechce ísť na výlet, nemusí. Ona pôjde kľudne sama. Dcéra sa po týchto slovách rozplakala a v hneve povedala mame, že je zlá. Mame to vzápätí prišlo ľúto a rozplakala sa tiež. Čo sa vlastne stalo? 

 

Udiali sa dva rôzne príbehy. Petra mala od Emky isté očakávania, ktoré nesplnila, a zobrala si to osobne. Z jej uhla pohľadu situácia vyzerala tak, že ak sa dcéra nechystala, asi nechcela ísť na výlet. Mama bola nahnevaná a cítila sa ukrivdene. Mala pocit, že sa snaží robiť pre dcéru maximum a dieťa si nič z toho neváži. 

 

Druhý príbeh sa udial vo svete malej Emky. Dieťa čas vníma ináč než mama. Dcéra mala pocit, že času je stále dosť. Ešte chvíľu sa chcela hrať a mamu behajúcu okolo seba ani nevnímala. Dôležitá bola tá lego postavička, ktorá sa vozila v autíčku. Vo chvíli, keď na ňu mama skríkla, mala pocit, že mama ju nechápe. Veď jej bolo tak dobre, keď sa hrala. A nerobila predsa nič zlé. Aj ona má pocit ukrivdenosti. Pre ňu je hra dôležitejšia než oblečenie. 

 

Namiesto vzájomného porozumenia je tu pocit nepochopenia a smútku na oboch stranách. Je viacero príčin, prečo sa takéto situácie stávajú.

 

Iný uhol pohľadu 

Udalosti okolo seba vnímame z našej perspektívy. V našom príbehu to mama vníma tak, že ona sa snaží a dcéra nie. Nevníma, ako to vidí dcéra. Na základe svojho pohľadu, svojho videnia celej situácie, si formuje príbeh, záver a následne koná.

 

Rôzne videnie situácií je podobné rôznym výhľadom z jedného a toho istého kopca. Podľa toho, kde stojíme, taký výhľad vidíme. Sme na kopci a kamarát pred nami hovorí, či vidíme ten krásny modrý dom. My nič také ale nevidíme. Keď sa však posunieme o meter doprava, tam, kde stojí kamarát, zrazu ho už uvidíme aj my. Museli sme sa ale posunúť, zmeniť uhol, z ktorého sa okolo seba pozeráme. Takto je to aj s udalosťami, ktoré sa dejú okolo nás každý deň a vznikajú z nich nedorozumenia. Ak sa na veci pozeráme inak, hoci ide o tú istú situáciu, vidíme ju rozdielne. Niekedy sa na veci musíme pozrieť očami iných, z ich uhla pohladu, aby sme pochopili, ako vidia danú vec oni a ako sa pritom asi cítia.

 

Berieme si veci osobne

V opísanom príklade matky s dcérou mala mama pocit, že dcéra na ňu neberie ohľad. Že sa hrá s legom, hoci sa má chystať. Cíti sa ukrivdená. Dcéra to ale nerobí matke naschvál. Z jej pohľadu to nie je nič osobné. Len sa chce hrať. 

 

Niekedy zbytočne berieme osobne veci, ktoré osobné nie sú. Ak dieťaťu nechutí naše jedlo, nie je to preto, že si neváži, že sme pre neho varili. Možno len práve nie je hladné. Ak nám dieťa povie, že chce, aby mu radšej čítala babka, možno len s babkou túži tráviť viac času. Ak dieťa plače v obchode, neznamená to, že nás chce zahanbiť pred ostatnými. Možno je len unavené. Ak skúsime zo situácií, ktoré sa okolo nás dejú, vynechať seba, príbeh zrazu môže vyzerať úplne inak.

 

Don Miguel Ruiz v knihe Štyri dohody píše: „Neberte si nič osobne. Nič, čo druhí robia, nerobia kvôli vám. To, čo druhí hovoria a robia, je projekciou ich vlastnej reality. Keď si beriete veci osobne, robíte veci, ktoré nechcete robiť, hovoríte slová, ktoré nechcete povedať, pretože vás ovládajú emócie. Keď máte o situácii jasný úsudok, je jednoduchšie robiť rozhodnutia.“  

 

Zážitky z minulosti

To, ako vnímame udalosti okolo seba ovplyvňujú aj naše zážitky a spomienky. Možno máme na základe nášho detstva väčšiu túžbu po ocenení, pochvale. Možno potrebujeme mať pocit, že máme udalosti pod kontrolou. Zmeny nás zneisťujú a vyvolávajú v nás stres. 

 

Niekedy sa stáva, že deti karháme za tie isté veci, za ktoré sme boli v detstve karhaní rodičmi my. Hoci sme to neznášali, karháme za to isté teraz naše deti. Otázka je, či je to niečo, čo je pre nás naozaj dôležité, alebo to len máme naučené a robíme to akosi automaticky. 

 

Ak si chceme zachovať chladnú hlavu a neutopiť sa v kotli rozbúrených emócií, môžeme vyskúšať viaceré stratégie.

 

  • Skúsiť sa na udalosti okolo seba pozrieť nie zo svojho pohľadu, ale z pohľadu toho druhého.

  • Ak sa nás dotýka, čo druhý robí alebo hovorí - konfrontujme ho s naším uhlom pohľadu. Povedzme mu, ako sa cítime. Bez zlosti a bez emócie. Aby druhý človek poznal pohľad z našej strany, pretože pravdepodobne ju vníma ináč.  

  • Nepripúšťať si osobne udalosti od dieťaťa, a ani od ľudí okolo nás - na rodinnej oslave, v obchode či na ulici. Pod stresom konáme ináč, než by sme bežne konali. A to nás neskôr môže mrzieť. 

  • Skúsiť sa upokojiť. Zamyslieť sa, čo ma vlastne hnevá, prečo sa to deje a prečo mi na tom záleží. Klásť si otázky. „Ako inak si môžem vysvetliť túto situáciu? Akú potrebu sa mi ten druhý pokúša vyjadriť?“

  • Nastaviť si vlastný obranný štít. Je na našom rozhodnutí, ako sa chceme cítiť. Či sa chceme cítiť ukrivdene alebo či tieto pocity dokážeme zastaviť.

  • Urobiť si zoznam situácii, ktoré si zvykneme brať osobne a ktoré sa nás najviac dotýkajú (najviac nás rozčuľujú, rozosmutňujú, atď). Vieme, že tieto situácie sú pre nás dôležité. Zamyslime sa prečo, ako ich riešiť ináč a čo by nám pomohlo. Povedzme o tom aj blízkym okolo seba.

  • Starajme sa o seba a o svoje vnútorné ja. Ujasnime si svoje silné stránky a čo nám pomáha v náročných chvíľach. Snažme sa byť vyspatí, mať čas nielen na svoju prácu a rodinu, ale aj sami pre seba. Na kamarátov a svoje záľuby. Nie je to jednoduché, ale pomôže nám to zaplniť našu nádobu spokojnosti, z ktorej neskôr budeme môcť čerpať. 

  • Pamätať si, že emócie sú nakazlivé - nenechať sa nakaziť emóciami iných. S triezvym úsudkom a nadhľadom sa aj náročné situácie prekonávajú ľahšie. 

 


Zdroje:
Don Miguel Ruiz - Štyri dohody
happywithbaby.comessdramamoremama.com
Zdieľať na facebooku