Ako zvládať detské záchvaty hnevu a predchádzať im?

Foto: Bigstock
Ako pomôcť dieťaťu zvládnuť hnev / Foto: Bigstock

Vo veku približne od dvoch rokov deti prežívajú tzv.”obdobie vzdoru”. Pre rodičov je to náročné obdobie. Dieťa kričí, plače a vyjadruje svoj nesúhlas. Sú rôzne stratégie, ako sa správať v týchto vypätých situáciách. 

 

Spomínané záchvaty hnevu sú prejavy detskej túžby po samostatnosti. Je to vlastne dôležitá vývinová fáza. Zároveň je to podvedomá túžba dieťaťa, aby veci prebiehali tak, ako ono predpokladá, že budú. V tomto období má dieťa senzitívne obdobie na poriadok. Neznamená to, že by zrazu začalo upratovať celý byt. Ide o poriadok vo vzťahoch a v blízkom okolí. Dieťa je naučené, že veci prebiehajú istým spôsobom, v určitom poradí. Všíma si, že veci patria na jedno konkrétne miesto a používajú sa určitým spôsobom. A to mu dáva pocit istoty a bezpečia.  Vonkajší poriadok pomáha dieťaťu vytvoriť si vnútorný poriadok.  V prípade, že veci sú iné, než dieťa predpokladalo, vyvoláva to v ňom nepokoj, až hnev. 

 

Okolo 5 - 6 rokov veku by detské záchvaty hnevu mali odznievať. Môžu ale ešte pretrvávať aj neskôr, ak je nervová sústava ešte nezrelá a sa vyvíja. Potrebuje viac času. Dieťa  v tomto veku prestáva po obede spávať a tak býva viac unavené. Tým klesá aj jeho schopnosť spracovávať emócie.  Pomôže, ak si nájdeme stratégiu, ktorá nám pomáha zvládať detské prejavy hnevu. 

 

Ako výbuchom hnevu predchádzať

Urobme si zoznam náročných a opakovaných situácií

Spravme si zoznam, kedy najčastejšie prichádza k detským záchvatom hnevu. Ak sa dieťa hnevá, lebo si chce samo zapnúť topánky,  skúsme si na obliekanie v chodbe vyhradiť viac času. Ak vieme, že dieťa sa zvykne pravidelne hnevať v obchode, skúsme chodiť na nákupy bez neho. Ak má dieťa problém s odchodmi z ihriska, upozornime ho na odchod vždy pár minút dopredu. Môžeme sa ho spýtať: “ Aká bude posledná vec, ktorú tu na ihrisku ešte chceš spraviť, než pôjdeme?” Odchod tak nie je náhly, ale plánovaný. Dieťa má nad ním kontrolu. Porozmýšľajme, čo by sme v daných situáciách mohli urobiť ináč. Ak sa situácie pravidelne opakujú, zapojme do rozmýšľania aj dieťa. Opíšme mu situáciu, ktorá nám robí problémy a nechajme ho prísť s riešením. 

 

Dohodnime si, že musí vždy povedať dopredu, keď chce niečo spraviť samo

Vieme, že dieťa sa hnevá, keď niečo urobíme namiesto neho. Nie vždy ale vieme, čo dieťa chce urobiť samo. Prípadne na to zabudneme. Dieťa následne kričí, že to ono chcelo stlačiť gombík vo výťahu, či naliať si vodu. Pomáha zdôrazňovať, že nám musí dať dopredu vedieť, keď chce niečo spraviť bez našej pomoci. Pokiaľ nám to nepovie dopredu, nemôžeme o tom vedieť. Zapojme aj vlastnú predvídavosť. Keď vieme, že dieťa je vo fáze “ ja sám”, dopredu mu ponúkajme, či chce niečo urobiť ono, alebo či to máme spraviť my. 

 

Pred spoločnou návštevou obchodu či reštaurácie si dohodnime pravidlá, prípadne aj možné následky

Ideme domov zo škôlky. Dieťa nástojí, že chce ísť ešte do obchodu kúpiť jogurty. Nakoľko vieme, že nákupy v obchode môžu byť niekedy náročné, dopredu si dohodneme pravidlá. Čo kupujeme a čo nie. Ak chceme, aby nás dieťa držalo za ruku, prípadne sa držalo vozíka a nechytalo tovar, dopredu ho na to upozorníme. Prediskutujeme spolu aj následky, ak sa pravidlá spoločného nakupovania nedodržania. Napríklad okamžitý odchod, alebo nakupovanie bez dieťaťa v budúcnosti. Následne to treba aj dodržať.

 

Na zmeny upozornime dopredu 

Dieťa je zvyknuté na istú pravidelne sa opakujúcu aktivitu. Ak viete, že situácia môže byť teraz iná, dopredu na to dieťa upozornite.Môže ísť aj o detail - dieťa je zvyknuté na palacinky v reštaurácii, no vy viete, že možno tam nebudú. Idete na zmrzlinu, povedzte dieťaťu, že má rátať s tým, že zmrzlina môže byť zavretá. Keď ho na to upozorníte dopredu, nebude to pre neho neželané a náhle prekvapenie.

 

Napriek snahe sa nám nikdy nepodarí predísť všetkým výbuchom hnevu. Čo pomáha, keď dieťa nahnevane kričí, alebo smutne plače? 

 

Tipy, ako dieťa upokojiť

Ak sa dieťa správa príšerne, je to zrejme preto, že sa cíti príšerne. My si myslíme, že jeho hnev vyvolala malicherná udalosť. Dieťa v obchode plače, že chce len túto šunku a žiadnu inú. Nechápeme, prečo je také vyvedené z miery kvôli šunke.  Až neskôr, ked sa utíši a snažíme sa spolu porozprávať zistíme, že zažilo náročnú situáciu v škôlke s kamarátmi, z ktorej je rozrušené. Takéto výbuchy hnevu, na pohľad kvôli maličkostiam, ktoré sú ale už posledná kvapka, mávame aj my dospelí. Tak prečo by ich nemohli mať deti? Len sa ešte učia ich spracovávať. Keď su zaplavené silnou emóciou, nevedia sa prepnúť na racionálne rozmýšľanie a pochopiť naše argumenty. Najdôležitejšie je teda zvládnuť silnú detskú emóciu. K situácii sa môžeme s dieťaťom vrátiť aj neskôr a porozprávať sa o nej. 

 

Pozrime sa na vec očami dieťata a uznajme nahlas jeho pocity

V prípade, že dieťa vidí, že naozaj chápeme jeho smútok a rady by sme mu pomohli, pomáha mu to ukľudniť sa. Vety ako: ”to je hlúposť, kvôli tomu predsa nebudeš plakať" mu nepomôžu. Uznajme, že je to nanič. Chápeme, že ho to nahnevalo. Akceptácia pocitov pomáha aj nám dospelým. Keď sme nahnevaní, chceme niekoho, kto nás vypočuje. Rovnako to má aj dieťa. Neschvaľujeme správanie dieťaťa, uznávame ale jeho pocity. 

 

A čo teraz - riešme spolu situáciu, hľadajme riešenie 

Ideálne je, keď riešenie navrhne samo dieťa. Niekedy sa  snažíme zbaviť sa neželaného plaču a ponúkame riešenie za riešením. Poď sa napiť, prečítame rozprávku, zahráme sa s tvojím obľúbeným autíčkom  - dieťa cíti, že jeho smútok nechápeme a že sa ho len snažíme umlčať. V prípade, že riešenie navrhne sám, cíti väčší pocit spokojnosti. Pomáha otázka “ čo by ti pomohlo?” Prípadne ponúknuť výber. Pomohlo by ti teraz zahrať sa s autíčkom, či sa chceš ešte pomojkať? Nesnažíme sa jeho smútok, či hnev odohnať. Pripúšťame ho, zároveň mu tiež ponúkame aj iné možnosti. 

 

Zopakujme vec - vráťme sa naspäť

Toto je jedna z najúčinnejších stratégií, ktorá zvykne upokojiť dieťa v období “ja sám”. Ak je dieťa nahnevané, že fľašu si chcelo otvoriť samo, dáme mu vrchnák naspäť a umožníme mu si ju otvoriť bez našej pomoci. Je dôležité si uvedomiť, kedy chceme s dieťaťom bojovať. Čo je pre nás dôležité a na čom trváme a čo je naozaj nepodstatné a dieťaťu v tom ustúpime. 

 

Nabudúce je na rade dieťa

Táto stratégia súvisí s vyššie spomenutým akceptovaním pocitov. Vyjadrím pochopenie, že dieťa je kvôli niečomu smutné alebo nahnevané. Keď ale v túto chvíľu nemôžeme / nechceme danú vec zopakovať, vrátiť naspäť, môžeme sľúbiť, že nabudúce to spraví určite ono. Dohodneme sa, že nám to má dopredu pripomenúť. Prípadne to aj napíšeme na papier a nalepíme na chladničku. Keď dieťa vidí, že niečo píšeme na papier, celý náš sľub naberá na vážnosti, pomáha mu ukľudniť sa a uveriť nám. 

 

Nakreslime si to - čo sme mali spraviť inak

Táto technika je podobná ako vyššie spomenutý napísaný sľub. Keď je dieťa smutné a nešťastné, ponúknime mu spracovať tú emóciu pomocou kreslenia. Je možné, že zo začiatku dieťa odmietne kresliť a kreslíme my. Samotný proces kreslenia väčšinou deti ale veľmi zaujme. K výkresu sa opakovane aj ďalšie dni vracajú a sa o tom chcú rozprávať. Je to dobrá príležitosť, porozprávať sa s dieťaťom o tom, čo sa stalo a ako sme mohli situáciu riešiť ináč. Alebo čo by ono chcelo, aby bolo ináč a čo by sme zas potrebovali my. 

 

Zapojme predstavivosť a humor

Táto technika je z knihy “Ako hovoriť, aby nás deti počúvali” od Adele Faber a Elaine Mazlish. Je to stratégia, kde túžbu dieťaťa splníme aspoň v jeho predstavách. Ukazujeme tým naše porozumenie, pochopenie detskej túžby. Dieťa je smutné a plače, lebo sme minuli posledné hrozienka a už žiadne nemáme. Namiesto presviedčania, že si môže dať aj niečo iné do jogurtu, zapojme predstavivosť a humor. “Keby sme mali tisíc hrozienok, to by bolo. Čo tisíc, milión. Všade by boli hrozienka”. Táto technika zvykne deti veľmi zaujať a tiež sa zapoja do vymýšľania.

 

Iná možnosť, ako zapojiť predstavivosť, je pomôcť dieťaťu zbaviť sa hnevu. Dieťa má hnev, ktorého sa nevie zbaviť. Búcha okolo seba, kope, plače. Už si vlastne ani nepamätá, čo ho nahnevalo, len sa stále hnevá. Spýtajme sa ho, či by ten hnev chcel chytiť a niekam ďaleko odhodiť. Ako by sme ten hnev vedeli chytiť? A spolu sa hráme, ako hnev odhadzujeme preč. Môžeme použiť aj bábiky a situáciu symbolicky zahrať. 

 

Všetky vyššie spomenuté situácie sú pre rodiča veľmi náročné. Silný nával detských emócií nie je ľahké zvládnuť. Dospelý často pociťuje bezmocnosť, až neistotu. Ak detský záchvat dlho trvá, rodič musí spracovávať aj vlastné emócie. Dôležité je si v tejto chvílu uvedomiť, že dieťa nám to nerobí naschvál. Detský výbuch hnevu a jeho prejavy si nebrať osobne. A to je niekedy pri zvládaní detského hnevu to najťažšie. Zostať v kľude je základom zvládnutia každej vypätej situácie. 

Čítajte viac o téme: Hnev, Sebaovládanie
Zdieľať na facebooku