Batoľa sa výrazne nemení len fyzicky, ale aj emocionálne. Prichádza obdobie vzdoru a s ním aj prvé väčšie výbuchy hnevu, ktoré rodičov neraz zaskočia a nevedia, ako na ne reagovať. Ako si v tomto období nepokaziť láskavý vzťah?
Úspešne sme zavŕšili prvý rok dieťaťa. Už dávno nie je malým dojčaťom a postupne nám viac a viac odhaľuje svoj temperament a buduje si charakter. Ak sme dodnes citlivo a ústretovo reagovali na jeho potreby, uspokojovali jeho požiadavky, tíšili jeho plač a na požiadanie ho kŕmili, nosili a bezpodmienečne ho ľúbili, sme na najlepšej ceste vychovať z neho človeka s vysokým EQ. Ako však pokračovať v období prvého vzdoru a neohroziť to, čo sme do dieťaťa doteraz investovali?
Dieťa spoznáva nové emócie, učí sa schopnosti presadiť sa a mať sa rado
Batoľa nazývame dieťa vo veku 13 až 36 mesiacov. Batolivé obdobie je z hľadiska emocionálneho vývoja človeka najzložitejšie. Čím je toto obdobie také zložité? Doktorka Laura Markhamová vo svojej knihe AHA! Rodičovství konkretizuje dve najdôležitejšie úlohy, ktoré sa batoľa potrebuje naučiť, a to schopnosť presadiť sa a schopnosť mať sa rád. Práve tieto dve vlastnosti sa však navzájom veľmi ovplyvňujú. Nie je pre dieťa ľahké, dosiahnuť, čo chce a pritom neraniť okolie. Ak dieťa cíti, že nahnevalo alebo sklamalo svojich rodičov, bráni mu to v sebaprijatí a sebaláske. Dieťa má pocit, že zlyháva a nie je hodné rodičovskej lásky. Dieťa, ktoré sme doteraz nadovšetko milovali a bolo tým najmilším stvorením na svete, si zrazu začne tvrdohlavo presadzovať svoju vôľu. Naša reakcia na jeho hnev je kľúčová a vytvára u dieťaťa emocionálne mapy, z ktorých bude v budúcnosti čerpať.
Dlhodobý výskum vysvetľuje, že správanie dieťaťa, jeho sociálny, psychický a emocionálny vývin, ovplyvňuje kvalita vzťahovej väzby v ranom detstve. Naše spávanie voči dieťaťu výrazne ovplyvňuje jeho dozrievanie mozgu. Počas prvých dvoch rokov sa v mozgu dieťaťa vyvíjajú neurobiologické štruktúry sprostredkujúce schopnosť zvládania stresu počas celého života (tzv. kontrolný systém). Mozog veľmi húževnato a citlivo reaguje na prostredie, v ktorom dieťa vyrastá a následne sa formuje. Ak je rodič schopný dieťa citlivo vnímať a naučí sa rozoznávať rôzne potreby skryté za jeho prejavmi plaču, kriku a hnevu, nadviaže s dieťaťom hlbokú väzbu. Uspokojovanie detských potrieb a harmonické prostredie uľahčuje dozrievanie tzv. kontrolného systému v mozgu. Dieťa, ktoré naviazalo so svojimi rodičmi bezpečnú väzbu, bude schopné ovládať svoje správanie a adekvátne ho regulovať v rôznych stresových situáciách.
Ak sa nám podarí úspešne previesť batoľa týmto náročným obdobím, dieťa získa základ pre vysokú emocionálnu inteligenciu (EQ). Výchova detí s vysokou EQ je neporovnateľne jednoduchšia.
Dieťa nie je schopné svoje emócie ovládať
Obdobie medzi 2. až 3. rokom je charakteristické uvedomovaním si vlastníctva. Dieťa začína mať majetnícke sklony voči svojím hračkám a ak mu ich niekto berie, pociťuje frustráciu. Dieťa si postupne uvedomuje samého seba a vníma svoje rôznorodé emócie, ktoré však nie je schopné ovládať. Pociťuje podráždenosť kvôli spoločenským konvenciám a limitom, ktoré mu prekážajú vo vlastnom sebapresadzovaní sa.
Schopnosť presadiť sa je dôležitá z hľadiska preberania zodpovednosti za svoje činy. Dieťa si začína uvedomovať, že nie je matkinou súčasťou a tvoria dve odlišné osoby. Dieťa začína mať nástojčivú potrebu dosiahnuť, čo si zaumieni. Začína si uvedomovať aspekty moci a vplyvu. Zisťuje, že môže ovplyvniť chod vecí a učí sa získavať kontrolu nad svojím životom. Problém nastáva, keď dieťa nadobudne pocit, že je milované len vtedy, ak robí, čo je od neho očakávané. Dieťa nadobudne pocit, že musí svoje emócie skrývať, alebo o nich klamať, ak chce byť hodné lásky a bude sa za svoje prejavy ”zlého” dieťaťa hanbiť. Ak dieťa potrestáme, do budúcna výrazne znížime jeho schopnosť sebaovládania.
Ako dieťaťu určite v hneve nepomôžeme?
Odopieraním lásky dieťaťu, keď sa nespráva podľa našich predstáv a spoločenských očakávaní
Keď reagujeme na detské záchvaty hnevu naším hnevom, krikom, odmietnutím, prerušujeme ťažko vybudovanú vzťahovú väzbu v dojčenskom období. Každé psychické odpojenie sa od dieťaťa narušuje náš vzťah.
Ignorovaním záchvatov hnevu a nevšímaním si dieťa, kým sa neupokojí
Tým, že záchvat hnevu ignorujeme, nevypočujeme detské volanie o pomoc. U dieťaťa sa zakorení pocit, že sa na rodičov nemôže spoľahnúť. Každý záchvat hnevu je len volaním o pomoc.
Snahou o prekričanie dieťa
Náš krik situáciu ešte viac vyhrotí. Keď nebudeme my schopní ovládnuť naše emócie, nemôžeme očakávať, že to dokáže naše malé dieťa.
Posielaním dieťa preč, aby sa samo upokojilo
Dieťa od seba odoženieme preč a pošleme ho, aby sa nad sebou zamyslelo. Dieťa sa po čase upokojí, ale pochopí, že rodič ho nechal s tými strašidelnými emóciami samého. Potlačená úzkosť o pár minút znovu vypláva na povrch napríklad vo forme ublíženia zvieraťu, rodiča, alebo iného dieťaťa.
Bitkou alebo iným trestom dieťaťa
Dieťa nerozumie pocitom, ktoré prežíva. Nerozumie, čo ich v ňom vyvoláva a má z nich strach. Fakt, že je za ne trestané ho straší ešte viac. Batoľa nie je emocionálne schopné sa s negatívnymi pocitmi vysporiadať samo. Rodič je tu na to, aby ho uistil, že emócie sú prirodzené, nemusí z nich mať obavy a bude schopné ich ovládať.
Hovorením dieťaťu, že je zlé
Dieťa potlačí svoje negatívne emócie, tie však vyplávajú na povrch v agresívnej forme správania sa voči zvieraťu, slabšiemu dieťaťu alebo vo forme poškodzovania vecí. Dieťa nadobudne presvedčenie, že je zlé a spôsobuje svojmu okoliu problémy.
Odchodom od dieťaťa a jeho opustením
Odchod od dieťaťa v období jeho záchvatu, síce spočiatku vyzerá ako úspešné riešenie, avšak spôsobí dieťaťu traumu. Od samotného narodenia je blízkosť rodiča tým, čo dieťa najviac potrebuje a strach, že by ho rodič odložil alebo opustil najhoršou nočnou morou. Hoci si rodičia uvedomujú, že by dieťa nikdy nenechali samo napríklad v nákupnom centre, na ceste alebo kdekoľvek sa začne rozčuľovať, dieťa to nevie. Automaticky sa u neho spúšťa emocionálny poplach, stúpa mu hladina stresového hormónu kortizolu a narastá v ňom panika. Dieťa síce pravdepodobne prestane s nežiadúcou činnosťou, avšak zakorení sa v ňom pocit neistoty a strach z opustenia. Výskumy dokazujú, že deti, ktoré sú zastrašované sú v neskoršom predškolskom veku agresívne, plačlivé a vzdorovité.
Vysvetľovaním dieťaťu, čo robí zle
Dieťa v záchvate hnevu, smútku, vzdoru nepočuje, ale potrebuje byť vypočuté. Ak sa rozhodneme mu vysvetľovať, prečo by sa nemalo správať ako sa momentálne správa, frustrácia dieťaťa narastie. Dieťa bude vnímať jedine to, že ho nikto nepočúva, nerozumie mu, nepomôže mu.
Ako batoľaťu pomôcť zvládnuť nával silných emócií
Najdôležitejšie je uvedomiť si, čo výbuch hnevu u dieťaťa znamená, aká udalosť ho spustila a prečo. Dieťa potrebuje nadobudnúť istotu, že jeho pocity sú normálne a do budúcna bude schopné s nimi pracovať. Ak dieťaťu pomôžeme zvládnuť epizódu hnevu, jeho negatívne pocity rýchlejšie odznejú a záchvaty postupne vymiznú. Dieťa sa postupne naučí presadiť sa iným spôsobom, ktorý bude spoločensky akceptovateľný a bude schopné ovládať svoje vlastné emócie. V dieťaťu prebudíme jeho prirodzenú empatiu a vychováme z neho citlivého človeka, ktorý bude rozumieť svojím emóciám.
Dieťa potrebuje svoje nahromadené emócie uvoľniť. Keď si všimneme prvé známky nepohody, mali by sme vyjsť naproti jeho nervozite a pomôcť mu ju uvoľniť. Najlepšie ju uvoľní záchvat smiechu alebo plaču. Ak sa nám nepodarí dieťa rozosmiať, či už zabávaním, alebo fyzickou hrou, napríklad naháňačkou, a nálada dieťatka vyústi v hnev, najvhodnejšie je dieťa objať a pomôcť mu z tela vyplaviť prebytok emócií.
Pomenujte pocity, ktoré dieťa cíti
Dôležité je vcítiť sa do pocitov dieťaťa. Čo ho rozrušilo? Nie je unavené, hladné, prestimulované? Uznať dieťaťu jeho pocity a pomenovať ich správnym výrazom. Dieťa tak pochopí, že jeho pocity sú normálne, existuje pre ne názov a v budúcnosti ich bude vedieť samo pomenovať, namiesto nekontrolovateľného záchvatu. Si nahnevaný, lebo ti kamarát vzal tvoju obľúbenú hračku… Si smutný, lebo už musíme ísť domov a ty sa chceš ešte hrať… Si nervózny, lebo sme si ťa dnes málo všímali… Máš strach, lebo sme spomínali, že pôjdeme k doktorovi… Si prestrašený, lebo si nás počul sa hádať…
Držte dieťa v náručí, ak to nedovolí, aspoň sa ho jemne dotýkajte
Dieťaťu pomôže, ak bude cítiť, že sme pri ňom a neopustili sme ho v jeho záchvate. Dieťa sa po pritúlení väčšinou rozplače a postupne utíši. Slzy alebo srdečný smiech pomôžu dieťaťu prekonať silnú emóciu a odplaviť mu je z tela.
Uistite dieťa, že ste tu pre neho
Keď sa dieťa začne vzpierať, krátko a jednoducho mu hovoríme, že sme tu pre neho, môže sa na nás spoľahnúť a nedopustíme, aby sa mu niečo vážne stalo.
Empaticky mu stanovte hranice a nedovoľte mu jednať na základe jeho emócií, ak by tým malo niekomu fyzicky ublížiť alebo niečo poškodiť
Ak vidíme, že dieťa sa chystá niekomu ublížiť, jemne ale dôrazne ho zastavíme. Vezmeme ho do náručia, pokým sa neupokojí. Keď spracuje najsilnejšie emócie, začneme s vysvetľovaním, prečo sme mu nedovolili jednať pod vplyvom hnevu.
Vďaka rodičom, ktorí vnímavo a citlivo reagujú na detský vzdor sa batoľa naučí, že emócie sú prirodzené, nie je na ne samo a nie sú trvalé. Dieťa sa ich naučí postupne ovládať, až budú miernejšie a zriedkavejšie.
Zdroj: Dr. Laura Markhamová AHA! Rodičovstvo. Ako prestať kričať a začať žiť s deťmi v harmónii
