Články: Pre študentov
O projekte

 

Nálepkovanie do výchovy nepatrí. Ako sa mu vyhnúť?

Danka Laciková
Autor článku
Zdroj: Shutterstock
Nálepkovanie - tzv.labelling alebo škatuľkovanie / Zdroj: Shutterstock

Pre človeka je prirodzené zjednodušovať si svoje nazeranie na svet. Delíme všetko okolo seba na rôzne kategórie. Vrátane ľudí. Človek ale nie je jednoduchá bytosť. Nemá iba jednu povahovú vlastnosť. V rôznych situáciách sa správame rôzne. Buďme preto opatrní, ako pomenúvame, označujeme druhých, hlavne deti. Akú "nálepku" im prisúdime.

 

„Labelling“ – nálepkovanie – je „symbolické označenie niekoho (niečoho). Môže vzniknúť na základe rozličných skutočností. Napr. vzhľadu, správania, nesprávnej informácie, či predstavy,“ píše autorka knihy S inklúziou od raného veku, Barbora Kováčová.

 

Možno si pamätáte situáciu z detstva. Obliekali ste sa s deťmi v škôlke von a boli ste pomalší ako zvyšok kolektívu. Niekto vám povedal: „Ty si teda riadny slimák!“ Odvtedy sa s vami toto označenie vlieklo ďalej. Slimákom ste boli aj pri spoločnej naháňačke, pri obede alebo na prechádzke. Možno ste sa snažili druhým dokázať, že vy viete byť aj rýchly. Aj tak vám povedal: „To je teda riadny zázrak, že si bol prvý hotový. Na to, že si taký slimák!“ Časom prídete na to, že akokoľvek sa snažíte, všetci vás majú za slimáka. Zbaviť sa nálepky je veľmi ťažké.

 

Je vám tento príbeh povedomý? Namiesto „slimáka“ môžeme použiť označenie lenivec, lajdák, darebák, divoch, plačko, sebec. Nálepku, ktorú dáme dieťaťu a ktorá ho vhodí do nejakej škatuľky. Daného označenia sa už dieťa nevie zbaviť. Stáva sa, že sa dieťa v danej role začne vidieť. Uverí, čo o ňom hovoria druhí. Pochybuje o sebe, o svojich schopnostiach. Svoj sebaobraz si vytvárame aj na základe toho, ako nás vidia druhí. To, ako nás druhí hodnotia, je pre nás dôležité. Riešením niekedy býva zmeniť kolektív. V prípade, že sa v skupine detí prejaví „nálepkovanie“, pedagóg by to nemal ignorovať. Sú rôzne hry, kde si deti môžu zažiť, aký je to pocit mať nálepku.

 

Tipy na aktivity v kolektíve detí

Možnosťou je porozprávať sa o téme nálepkovania v kruhu detí. Čo znamená nálepkovanie pre dieťa, ako sa cíti. Zapojiť môžeme aj aktivizujúce metódy. Brainstorming či inscenačná metóda pomôžu deťom sa zamyslieť nad rôznymi situáciami a hľadať možnosti, ako reagovať v rozličných situáciách.

 

Barbora Kováčová v knihe S inklúziou od raného veku spomína prácu s nálepkami: „Prostredníctvom zážitku môže dieťa spoznať, aké je to mať na sebe nálepku. Najskôr nalepíme nálepku na viditeľné miesto tak, aby bol jej nositeľ informovaný o jej obsahu. Neskôr môžeme aktivitu tak upraviť, že nálepka je umiestnená na takú časť tela, že dieťa ju nevie fyzicky odstrániť“. Dôležité je viesť s deťmi na konci reflexívny dialóg. Ako sa nositeľ cítil, čo bolo preňho najhoršie, čo by mu pomohlo? Ideáne, ak si nálepku vyskúša viacero detí.

 

Aj pedagóg alebo rodič môže pochybiť

Naše správanie je naučené z detstva. Ak sme behom dospievania zažili nálepkovanie, k danému vzorcu správania môžeme skĺzavať aj v dospelosti. Preto sa môže stať, že aj rodič alebo pedagóg pochybí. V slabej chvíli dieťa označí nálepkou. Stačí, ak sa rozprávame v prítomnosti dieťaťa o ňom s druhými ľuďmi.  „Môj syn je taký...“. Dospelý (rodič, učiteľ) tak môže dieťa označiť, ale v danom momente si túto skutočnosť nemusí uvedomiť.

 

Pomenujme správanie – nenálepkujme dieťa

Ak chceme pomenovať správanie dieťaťa a zároveň ho nenálepkovať, pomáha metóda popísaná v knihe Rešpektovať a byť rešpektovaný. Namiesto označenia „ty si taký“, opisujme len situáciu, ktorú vidíme. Podajme informáciu. Čo sa stalo, nie kto to urobil. Vidím rozhádzanú izbu. Počujem, že kričíte. Pomenujme a označme správanie, nie osobu.

 

Rozmýšľajme nad dôvodmi jeho správania. Prečo sa tak správa? Aké sú jeho potreby? Nudí sa? Nahnevalo ho niečo? Namiesto škatuľkovania, skúsme dieťa pochopiť a tým odstrániť príčinu jeho správania.

 

Ani pozitívne nálepkovanie nie je prospešné

Niekedy v dobrej viere pochváliť dieťa, podporiť ho, ideme do druhého extrému. Dávame mu pozitívnu nálepku. Ty si taká šikulka. Ty si stále taký smejko. Ty si super veľká sestra. Nevedomky tak vyvíjame tlak na dieťa. Byť stále šikovný, stále veselý, stále zodpovedný za mladších súrodencov. Dieťa sa môže báť situácií, kedy sa správa ináč. Cíti obavu, že sklame rodiča, ak nebude stále šikovné či veselé. Berie to ako svoje zlyhanie, chybu. Každý z nás má pritom právo byť občas smutný, nepozorný, bláznivý. Dokonca i sebecký. Nie sme stále rovnakí.

 

Zbavme dieťa nálepky

Sú rôzne spôsoby, ako môžeme dieťaťu pomôcť vidieť sa v inom svetle. Pripomeňme mu, kedy sa správal ináč, než je jeho nálepka. V prípade, ak máme dieťa, ktoré druhých bije, nenazývajme ho zlým. Pripomeňme mu situácie, kedy druhým pomohlo. Kedy sa k niekomu správalo milo. „Pamätáš si, ako si minule chlapcovi na ulici pomohol? Bol si k nemu dobrý. Ty vieš byť aj milý.“ Doprajme deťom, aby počuli, že vedia byť rýchle, odvážne, že vedia prekonávať prekážky, dokážu sa snažiť a vytrvať. Povzbudzujme ich v tom, čo spravili dobre. Stratégia všímať si a pripomínať to dobré, je súčasťou pozitívneho prístupu.

 

Pozitívny prístup

Pomenujme vlastnosti, ktoré sa nám u detí páčia a na tie sa zamerajme. Pokiaľ sa zameriavame len na to, čo sa nám nepáči, akoby nám to rástlo pred očami. Dieťaťu klesá sebavedomie a aj my sa cítime nešťastní. Čím viac pozornosti venujeme negatívnym veciam okolo seba, tým sa to zhoršuje. Skúsme sa preto zamerať na pozitívne veci a tie podporovať.

 

Nehovorme dieťaťu, čo urobilo zle. Povedzme mu, ako to urobiť dobre. Čo treba urobiť, čo môže povedať ináč. Cítiť od druhých ľudí dôveru, že sa dokážeme správať vhodne, nás motivuje zmeniť svoje správanie.

 


Zdroje:
Adele Faber, Elaine Mazlish – Súrodenci bez rivality
Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová, Tatjana Kopřivová – Respektovat a být respektován
Barbora Kováčová – S inklúziou od raného veku
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.