Smrť blízkeho človeka sa skôr či neskôr dotkne každého z nás. Rovnako nevynechá ani deti. Ako im pomôcť prežiť túto smutnú udalosť?
Či už ide o stratu starého rodiča, rodiča, súrodenca, spolužiaka alebo dokonca milovaného zvieracieho miláčika, proces vyrovnávania so smrťou a smútenie môžu byť ťažké a každé dieťa bude smútiť po svojom. Závisí to od osobnosti dieťaťa, ako aj vývinového obdobia, v ktorom sa nachádza. Pravdou však je, že deti smútia odlišným spôsobom ako dospelí. Menšie deti možno veľakrát ani nechápu, čo znamená smrť alebo, že sa ľudia, ktorí zomreli už nikdy nevrátia. Inokedy môžu za smutnú udalosť obviňovať samých seba. Stáva sa aj situácia, kedy sa dieťa cíti nahnevane na človeka, ktorý zomrel. S pribúdajúcim vekom môže smrti dieťa rozumieť viac, avšak naďalej bude potrebovať pomoc a podporu zo strany najbližších, ako postupovať a vyrovnať sa so stratou. Vedieť, ako sa zachovať, ako to dieťaťu povedať nie je určite ľahké, keďže človek sa snaží vyrovnať zároveň aj s vlastnými emóciami.
Čo všetko treba mať na pamäti
- Smrť je náročná téma, o ktorej treba hovoriť aj s dieťaťom. Vyhýbanie sa tejto téme nie je ideálny spôsob jeho ochrany, naopak môže spôsobiť častokrát viac škody ako úžitku. Pokiaľ je to možné, osobou, ktorá oznámi smutnú správu, by mala byť osoba najbližšia dieťaťu. Je to úplne v poriadku, ak je daná osoba smutná alebo plače, ale mala by mať kontrolu nad svojimi emóciami, aby to dieťa už aj tak v strašidelnej a zložitej situácii ešte viac nevydesilo.
- Dôležité je pristupovať k dieťaťu opatrne a používať jednoduché a jasné slová. Možno si viacerí myslia, že keď svojmu dieťaťu povedia: „Stratili sme mamičku“ alebo „Otecko spí“, úľava sa zmierni, avšak tento prístup môže byť mätúci pre deti, ktoré majú všeobecne tendenciu brať veci doslovne. Pri mladších deťoch môžete povedať napríklad „Ockove srdce prestalo biť“ a následne zdôrazniť, ako potrebujeme, aby naše srdcia fungovali, aby sme zostali nažive.
- Dôležité je brať do úvahy vek dieťaťa. Mladšie dieťa, napríklad vo veku od 3 do 5 rokov, môže mať problém s pochopením trvalosti smrti. „Povie, že otec je preč, a o hodinu neskôr bude čakať na okne, kedy sa otec vráti domov“.
- Neexistuje ideálny čas na zdieľanie smutných správ, ale deťom by sa to malo rozumne povedať čo najskôr. Správu by nemalo dieťa počuť neočakávane z iného zdroja, prípadne sa ocitnúť v situácii, keď okolo stojí skupinka dospelých s plačom a v šoku. To by mohlo spôsobiť ešte väčšiu traumu.
- Dôležité je aj miesto zdieľania smutnej správy, určite by to malo byť na nejakom bezpečnom a pokojnom mieste.
- Povzbuďte dieťa, aby sa pýtalo. Treba dať dieťaťu najavo, že je to úplne v poriadku, ak má otázky o tom, čo sa stalo. To, čo sa dieťa pýta, môže rodičom poskytnúť prehľad o tom, ako sa vyrovnáva so smrťou. Dospelí veľakrát predpokladajú, že vedia, čo si ich dieťa myslí. Snažte sa preto nerobiť závery o tom, čo dieťa cíti alebo čo necíti. Prevedenie dieťaťa jeho smútkom, zatiaľ čo vy sami smútite, môže byť nesmierne ťažké.
- Dieťa by nikdy nemalo byť nútené ísť na pohreb, môže sa ho zúčastniť iba pokiaľ chce. Ak dieťaťu poskytnete takú možnosť, môže to byť užitočné pri jeho uzdravovaní. Nezabudnite ho však vopred pripraviť na to, čo by mohlo vidieť alebo počuť, ak sa rozhodne zúčastniť pohrebu, napríklad rozlúčka pri otvorenej rakve. Ak chce byť pri tom, zariaďte, aby ho sprevádzala osoba, s ktorou sa cíti v bezpečí. V prípade, ak dieťa tvrdí, že chce odísť alebo si dať prestávku, dovoľte mu to. Treba mať vopred pripravený scenár, kto dieťa vezme z pohrebu domov a postará sa o neho.
- Nesnažte sa maskovať svoje emócie a tváriť sa za každú cenu ako skala. Prežívate tiež intenzívne stresujúce a emočné obdobie, takže je to úplne prirodzené, že ste smutní. Neskrývaj svoje slzy, plač je zdravý a zároveň ste príkladom pre dieťa, že je v poriadku ak smúti a plače. Skrytie vlastného smútku môže tiež u detí vyvolať pocit, že smútok, ktorý môžu cítiť, je zlý. Podporujte dieťa, aby vyjadrovalo svoje pocity. U dieťaťa, ktoré stratilo rodiča, sa častokrát objaví silný strach zo straty toho druhého. To sa môže prejaviť obavami o zdravie a bezpečnosť najbližších.
- Smútok si vyžaduje čas, ale dieťaťu prospieva bezpečnosť pravidelných rutín a vedomie, že život pokračuje. Predtým, ako sa dieťa vráti do školy, je dôležité o tom informovať učiteľa, ak by sa vyskytli nejaké problémy, či zmeny v správaní.
- Niekedy je lepšie nechať svoje dieťa smútiť samo bez odbornej pomoci, avšak niekedy, keď sú tieto zmeny intenzívne alebo extrémne, môže dieťa potrebovať odbornú pomoc.
Zmeny, kedy je lepšie vyhľadať pomoc terapeuta:
- opakovane odmieta hovoriť o smrti a o tom, ako sa cíti,
- v škole má značné problémy, napríklad problémy so správaním, problémy s vyučovaním alebo zlyhanie v triede,
- vykazuje drastické zmeny v spánku alebo v stravovaní - to znamená, že to robí nadmerne alebo vôbec,
- spoločensky sa utiahne do tej miery, že sa prestalo hrať s kamarátmi alebo chce skončiť so športom a inými mimoškolskými aktivitami,
- vyhráža sa, že si ublíži, alebo sa správa násilne voči zvieratám alebo iným deťom.
Hľadanie spôsobov, ako si uctiť pamiatku zosnulého, môže byť uzdravením pre vás aj pre dieťa. Môže ísť o zasadenie stromu na počesť zosnulého, návšteva niektorého z jeho obľúbených miest, oslava narodenín, zarámovanie fotografií na zavesenie do spálne alebo kdekoľvek v dome, prípadne len pravidelné rozprávanie o zosnuloma zdieľanie spomienok.
V období po strate blízkeho sa môžete obrátiť aj na bezplatnú odbornú pomoc v centre smútkovej terapie, ktorú na Slovensku poskytuje nezisková organizácia Plamienok. Ponúka bezpečný priestor a odbornú podporu počas vyrovnávania sa so stratou.
Ak sa chcete zároveň o pomoci ľuďom, ktorí prišli o niekoho blízkeho dozvedieť viac, môžete si zakúpiť knihu Ako pomôcť smútiacemu priateľovi od neziskovej organizácie Plamienok. Podporíte tým ich činnosť, aby mohli aj naďalej poskytovať bezplatne nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim deťom paliatívnu liečbu a starostlivosť doma v kruhu ich blízkych.
