7.8.2015 |
Včera som v nemom úžase sledovala večerné spravodajstvo. Pre mňa bolo v duchu jednej obrovskej tragédie. V jednom kúte Slovenska prišli rodičia o ten najväčší poklad – život svojho dieťa.
Celé Slovensko otriasla táto nešťastná udalosť, keď otec zabudol v rozpálenom aute 2 ročnú Kristínku. Udusila sa. Navždy vyhasol nevinný detský život. Nemohla som prestať myslieť na toho otca, ktorý zlomený na kolenách kričal pri aute. Prosil o nemožnú pomoc. Ani na matku, ktorá v šoku s tvárou zaliatou slzami odchádzala z miesta tragédie.
Bola to tragédia alebo senzácia?
Nemohla som prestať myslieť na to, ako 2 novinárky z najsledovanejších slovenských televízií pribehli k matke a tlačiac jej mikrofón pred tvár žiadali vyjadrenie, aby mohli ľudí čo najpresnejšie informovať. “Ako sa to mohlo stať? Vy ste matka? Kto ju tam vlastne zabudol? Prečo tam bola?” Pýtala sa pohotovo bez emócií redaktorka Markízy, Dana Brixová.
Hanbila som sa, ako môže žena žene položiť v takejto chvíli takéto otázky. Hanbila som sa za novinárku, ktorú vôbec nepoznám, za štáb tejto „rodinnej televízie“, ktorá dnes uverejňuje takéto reportáže. Kam sa podela naša ľudskosť? Súcit? Empatia? TO NÁM UŽ NAOZAJ VOBEC NIČ NEHOVORÍ? Čo je to za svet, kde ani v takejto chvíli nemáme pre druhého kúsok pochopenia?
Zdroj: TV Markíza
Spravodajstvo Markízy, ani TV JOJ, už dávno nesledujem. Nemôžem. Presne pre reportáže tohoto typu. Je v nich toľko negativity, že v záujme zachovania duševného zdravia sa im dlhodobo vyhýbam. Včera som zahliadla správy náhodne, ale opäť som sa iba utvrdila v tom, že za to nestoja.
Som presvedčená, že nikto neočakával od týchto reportérok ani o kúsok viac. NIKTO. Nie je to pravda, že sme všetci hladní po detailoch, ktorými nás musia novinári zasýtiť nech to stojí čokoľvek. Netúžime civieť matke, ktorá prišla práve o dieťa, do tváre a vyžívať sa v jej neprekonateľnej bolesti. Naozaj. Veríme tej bolesti aj tak. A ak si niekto v tej redakcii myslí opak, mal by sa konečne začať zaujímať o ľudí a nie iba čísla, o to, kam dnešní (ne)novinári posunuli etické hranice, kam každý deň posúvajú túto spoločnosť.
Mohlo sa to stať komukoľvek
Ľudia na sociálnych sieťach však podobne ako novinárky týchto rodičov tiež nešetrili. Pustili sa húfne do diskusií, kde všetky začínali reakciou: „Nechápem, ako niekto dokáže zabudnúť na vlastné dieťa!!!“ A mnohé z nich pokračovali ďaleko tvrdšie s rôznymi závermi a zdôvodneniami, prečo sa tá tragédia musela stať.
Podľa ľudí, ktorí ich poznali, to boli slušní a veľmi starostliví rodičia. Mnohí si dnes hovoríme, že nám by sa to nikdy nemohlo stať. Ale čo nášmu partnerovi? Čo našej partnerke? Dedkovi alebo babke, ktorí sa občas o dieťa postarajú?
V USA sa stal známym podobný tragický príbeh Milesa Harrisona (49). Ľudia o ňom hovorili ako o láskavom, svedomitom biznismenovi a starostlivom a milujúcom otcovi, ktorý zbožňoval svoje deti. Až sa mu jedného dňa v lete stalo čosi podobné. V práci mal ťažké obdobie a kvôli týmto problémom mal telefonát za telefonátom. Bol to inak deň ako každý iný, akurát mal ďaleko viac stresu a telefonoval v aute už od rána. V tomto zhone zabudol vyložiť svojho syna, Chasea, v jasliach. Zaparkoval pred prácou a odišiel do kancelárie riešiť problémy. Chlapček bol v aute na parkovisku takmer 9 hodín. Pomôcť mu už nedokázali.
Novinár časopisu TIME Aaron Gouveia sa v jednom zo svojich článkov po rokoch priznáva, ako sa podobná tragédia takmer stala aj jemu. Každodennú starostlivosť o ich syna mal na starosti on, keďže jeho manželka mala lepšie príjmy. Staral sa o neho každý jeden deň okrem stredy. Vtedy chodieval vybavovať to, čo so synom nestihol. Chodil na nákupy, na poštu, aj si zacvičiť. Jedného dňa však opatrovateľka nemohla prísť, a tak mal Aaron svoj stredajší program zvládnuť so synom. Aaron zaparkoval pred obchodom a vybral sa na nákupy. Po chvíli však zistil, že si nákupný zoznam zabudol v aute. Keď prišiel k autu, zostal v šoku. Nemohol uveriť tomu, čo urobil. Prežil ten najhlbší strach, aký si do toho dňa ani nedokázal predstaviť. V aute bol zabudnutý i jeho 10 mesačný syn Will. Vtedy si uvedomil, ako ľahko sa človeku môže stať, že kvôli rutine a jej narušeniu dokážu ľudia urobiť fatálne chyby. Ak by si v aute nezabudol hlúpy zoznam podľa ktorého mal nakúpiť, už nikdy by sa možno svojmu synovi nepozrel do očí.
Aaron vo svojom článku odkázal ľuďom, že takéto nešťastné prípady sa stávajú aj normálnym ľuďom. Presne takým, ako ste vy. Aj tým, ktorí tvrdíte, že vám by sa to NIKDY nemohlo stať. A stáva sa to po celom svete každý rok. Gene Weingarten, nositeľ Pullizerovej ceny za publikovaný článok o nešťastnom príbehu Harisona a jeho syna Chaesa, sa vo svojom článku vyjadruje podobne: „stáva sa to bohatým, chudobným, aj strednej triede. Rodičom v rôznom veku, aj rôznych etník. Rovnako matkám ako aj otcom. Chronickým zábudlivcom i fanaticky zorganizovaným ľuďom. Ľuďom rôzneho vzdelania. Za posledných 10 rokov sa to stalo zubárovi, pracovníkovi na pošte, sociálnej pracovníčke, policajtovi, sestričke, asistentke riaditeľa,...Stalo sa to aj raketovému vedcovi.“
Stačí okamih, že sa zamyslíte a urobíte čosi inak ako zvyčajne.
Nesúďme preto týchto rodičov. Médiá, nechajte ich dýchať. Buďme ľudskí a majme v sebe trochu viac pochopenia, aj keď je to pre mnohých z nás ťažké. Ich najväčším nešťastím je vyhasnutý život ich nádherného dievčatka. Na túto chybu nezabudnú celý život. Tento ťažký kríž si budú niesť navždy.
