Články: Pre študentov
O projekte

 

Parentifikácia: Deti, ktoré sa museli vzdať detstva a predčasne dospeli

Andrea Mikušová
Autor článku
Foto: Bigstock
Parentifikácia predstavuje jav, kedy dieťa preberá na svoje plecia rodičovské povinnosti. / Foto: Bigstock

Nie všetky deti si môžu užívať bezstarostné detstvo. Niektoré nedobrovoľne dospievajú predčasne.

 

Život a správanie dieťaťa do veľkej miery ovplyvňujú rodičia, alebo iní, dieťaťu blízki ľudia, svojimi výrokmi, konštatovaním alebo hodnotením schopností, výzoru či skutkov dieťaťa. Dieťa sa stáva tým, kým mu okolie tvrdí, že je. Pri deťoch je obzvlášť dôležité uvedomiť si, že aj nevinné, hoci dobre mienené poznámky, môžu zásadným spôsobom ovplyvniť pocity dieťaťa a jeho smerovanie.

 

Rozhodujúcou myšlienkou je, že dieťa by nikdy nemalo mať pocit, že ono je zodpovedné sa šťastie rodiča alebo za fungovanie rodiny či domácnosti. Bohužiaľ, nie vždy to tak v rodinách je.

 

Čo je parentifikácia a prečo je nebezpečná

Pojem parentifikácia bol zavedený do praxe v roku 1973 (Boszormenyi-Nagy & Spark) a reprezentuje formu emocionálneho, sociálneho a často aj ekonomického zanedbania dieťaťa. Parentifikácia opisuje nezdravé hranice medzi dieťaťom a rodičom, kedy sa ich úlohy vzájomne vymenia. Táto situácia ovplyvňuje rovnako dieťa ako aj dospelého človeka, ktorý trpí následkami narušenej väzby s jeho vlastným rodičom. Počas parentifikácie na seba dieťa preberá zodpovednosť rodiča a stará sa o neho alebo o mladších súrodencov.

 

Gregory J. Jurkovic, autor knihy Lost Childhoods: The Plight of the Parentified Child hovorí, že rodičia, ktorí boli parentifikovaní mnohokrát vychovávajú rovnako svoje deti, pretože to považujú za jediný a správny druh výchovy. Parentifikácia tak putuje z generácie na generáciu a vyvoláva v ľuďoch patologické správanie, pričom sa jedná o zneužívanie detskej lojality, viery, záujmu a lásky.

 

Parentifikácia je nebezpečná z viacerých hľadísk, a práve fakt, že informácie o nej nie sú veľmi rozšírené, komplikuje ľuďom s následkami vyhľadať odbornú pomoc a zamerať sa na riešenie konkrétneho problému.

 

Často sa stáva, že k parentifikácii dochádza pri strate jedného rodiča. / Foto: Bigstock

 

Príkladom môže byť situácia, kedy dieťa stratí jedného alebo oboch rodičov. Jeho blízke okolie mu, častokrát v dobrej viere, povie: Teraz si ty jediný muž v rodine, musíš sa o mamu a súrodencov postarať./ Otec ostal na vás sám, musíš zastúpiť mamu a byť svojim súrodencom matkou. Hoci sa môže zdať, že ide o nevinnú poznámku, dieťa ju považuje za pravdivú. Dieťa však nie je schopné zohrávať úlohu dospelého človeka, keďže jeho mozog ako i jeho telo sú ešte vo vývine. Takéto dieťa následne trpí pocitmi neúspechu, vlastnej nedostatočnosti a zlyhania, pretože požiadavky, ktoré sú na neho kladené, sú neúmerne vysoké voči jeho schopnostiam a možnostiam. Aj v dospelosti na seba kladie neúmerne vysoké nároky a stavia si nedosiahnuteľné ciele. Keď v nich zlyháva jeho pocity menejcennosti sa prehlbujú.

 

Mnohí rodičia popierajú nebezpečenstvo parentifikácie, a práve naopak sú nadšení, že dieťa na seba prebralo zodpovednosť dospelého človeka. Avšak, je markantný rozdiel medzi citlivým, zodpovedným, starostlivým, ohľaduplným, nápomocným dieťaťom a parentifikovaným jedincom. Rozdiel je práve v slove dieťa. Ak je dieťa parentifikované, prichádza o svoje právo byť dieťaťom a preberá na seba zodpovednosť dospelého človeka, na ktorú nie je zrelé.

 

Typy a formy parentifikácie

Existujú dva typy parentifikacie: emocionálna a inštrumentálna, pričom obe môžu byť smerované buď voči rodičom alebo voči súrodencom a môžu existovať oddelene alebo súbežne.

 

V prípade, ak ide o inštrumentálnu parentifikáciu, dieťa na seba preberá praktickú rolu v domácnosti a v rodine. Vyskytuje sa najmä vtedy, ak je rodič zdravotné znevýhodnený, dlhodobo chorý, ak je v rodine nepriaznivá finančná situácia, ak má dieťa väčší počet súrodencov alebo ak sú rodičia závislí na psychotropných látkach, pripadne duševne nezrelí.

 

Pri inštrumentálnej parentifikácii dieťa preberá zodpovednosť za:

  • Starostlivosť o rodiča alebo súrodencov, pretože rodič toho nie je schopný.
  • Vykonávanie domácich prác ako upratovanie, varenie, nakupovanie, pranie, ktoré zaberajú dieťaťu všetok čas, takže nemá možnosť venovať sa škole, hre alebo oddychovať.
  • Platenie účtov. Dieťa popri školským povinnostiam je nútené pracovať, aby mali členovia rodiny prostriedky na stravu, ošatenie alebo bývanie.

 

Emocionálna parentifikácia nastáva vtedy, ak je rodič citovo alebo mentálne nezrelý, zatrpknutý voči opačnému pohlaviu, má nízky vek, prekonal psychickú traumu alebo trpí duševnou poruchou.

 

Emocionálna parentifikácia sa prejavuje aj nasledovným správaním:

  • Dieťa je poslucháčom rodičovských hádok.
  • Rodič dieťa žiada o radu v citových záležitostiach.
  • Dieťa slúži ako mediátor medzi rodičmi a utišuje ich spory.
  • Dieťa je pre rodiča dôverníkom vo všetkých oblastiach života.
  • Dieťa je zatiahnuté do diskusií o nevhodných témach pre deti.
  • Dieťa slúži rodičovi ako emočná podpora a útecha.

 

Rizikové faktory pre vznik parentifikácie

Niektoré životné situácie zobrazujú vyššie riziko parentifikácie. Najohrozenejšie sú však:

  • najstaršie dieťa
  • prvorodené dieťa
  • citlivé a empatické dieťa

 

Ohrozené sú aj deti, ktoré žijú v domácnosti len s jedným rodičom. Veľakrát osamelý rodič, ktorý stratil vieru v opačné pohlavie a zdravo fungujúci vzťah, nadviaže nezdravé puto so svojím dieťaťom. Dieťa zohráva vo vzťahu úlohu dôverníka, náhradného partnera, musí riešiť a počúvať problémy rodiča, namiesto toho, aby bol rodič oporou jemu.

 

Ďalšie faktory, ktoré sa podieľajú na vzniku parentifikácie sú:

  • Rozvod
  • Osamelosť rodiča
  • Smrť rodiča
  • Úmrtie v rodine
  • Alkoholizmus
  • Drogová závislosť rodiča
  • Vážne ochorenie rodiča alebo súrodenca
  • Duševná choroba rodiča
  • Fyzické násilie medzi rodičmi alebo voči dieťaťu
  • Sexuálne zneužívanie dieťaťa rodičom
  • Psychicky nevyzretý rodič
  • Nízky vek rodiča
  • Emocionálne neprístupný rodič
  • Depresívny rodič
  • Zlá ekonomická situácia v rodine
  • Nízke vzdelanie rodiča
  • Prehnané nároky rodiča na dieťa
  • Rodič bol sám parentifikovaný

 

Rozdiel medzi parentifikaciou a správnou komunikáciou

Na kvalitu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom zásadným spôsobom vplýva práve komunikácia. Nie je potrebné deti chrániť pred negatívnymi pocitmi, situáciami, práve naopak. Dieťa vnútorne veľmi trpí, ak vidí nešťastného rodiča a nerozumie, prečo je to tak. Podstatné je dieťaťu vhodne zvoleným spôsobom komunikácie objasniť danú situáciu, pocity, prípadne zmeny, ktoré nastanú v jeho živote. Dieťa potrebuje adekvátne svojmu veku prijímať informácie o veciach, ktoré ovplyvňujú jeho život. Nie je však správne, aby dieťa slúžilo rodičovi ako emocionálna opora, aby rodič na nebo prenášal svoje problémy a žiadal od neho ich riešenie. Dieťa toho nie je schopné a trpí pocitmi viny a frustrácie.

 

Ak sa dieťa podieľa na domácich prácach alebo pomáha so starostlivosťou o chorého príslušníka rodiny, buduje si zmysel pre povinnosť, zodpovednosť a poriadkumilovnosť. Dokonca sa zvyšuje vnútorná spokojnosť dieťaťa so sebou samým, keďže sa cíti potrebné. Rozdiel spočíva v tom, ak je dieťa jediným, kto sa o rodiča, súrodenca alebo domácnosť stará a je za nich zodpovedné. Problém nastáva, ak začne byť dieťa natoľko zahltené povinnosťami, že mu neostáva čas a možnosť byť dieťaťom, venovať sa štúdiu, zhoršuje sa jeho školský prospech, nemá kapacitu rozvíjať svoje športové alebo umelecké nadanie, či voľne sa hrať s kamarátmi.

 

Čo robiť, ak ste boli parentifikovaní?

Ak sa na vás vzťahujú nasledujúce výroky, je možné, že ste ako dieťa boli parentifikovaní.

 

  1. Vyrastali ste s pocitom nesmiernej zodpovednosti.
  2. Hranie alebo neorganizovaný čas vám pripadajú zbytočné a nezodpovedné.
  3. Potrebujete mať veci pod kontrolou.
  4. Bývali ste zatiahnutí do rodičovských hádok .
  5. Mali ste pocit, že na svoj vek ste zahrnutí nadmerným množstvom povinností a zodpovednosti .
  6. Najčastejšie komplimenty, ktoré ste dostavali boli: Si veľmi dobrá/ý, Si veľmi zodpovedná/ý.
  7. Máte pocit, že je najlepšie spoľahnúť sa sám na seba ako veriť iným ľuďom.
  8. Nepamätáte si, že ste niekedy boli iba bezstarostným dieťaťom.
  9. Rodičia mali ťažkosti so starostlivosťou o seba alebo o ďalšie deti a prenášali na vás veľké množstvo povinností.
  10. Často zistíte, že sa o ostatných iba staráte.
  11. To, že sa o niekoho staráte vo vás vyvoláva dobrý pocit, aj keď kvôli tomu obetujete časť svojho života alebo šťastia.
  12. Máte zvýšenú schopnosť empatie a schopnosť zblížiť sa s ľuďmi.
  13. Máte pocit, že potrebujete ľudí udobrovať.
  14. Máte pocit, že druhí si vašu snahu necenia.

 

Prečo riešiť parentifikáciu a aké následky spôsobuje?

Výskum potvrdzuje, že ľudia, ktorí v detstve zažili parentifikovanie, si v dospelosti často volia povolanie, v ktorom sa starajú o druhých ľudí, najmä ako zdravotné sestry, sociálni pracovníci, opatrovatelia, učitelia v materskej škole alebo kňazi. Štúdia pod vedením Jonesa a Wellsa z roku 1996 zistila, že deti, ktoré museli priskoro dospieť, vykazovali charakteristické správanie vyznačujúce sa nadmerným vychádzaním v ústrety druhým ľuďom, potláčaním vlastných potrieb, nízkou sebaúctou, nezdravou potrebou byť pre druhých dôležitým. U parentifikovaných detí ďalej významne narastá riziko nervozity, úzkosti, depresie, obsedantno-kompulzivnej poruchy, sebapoškodzovania, anorexie a bulímie. Z tohto dôvodu neskôr v budúcnosti parentifikovaní jedinci dovoľujú zase svojim deťom alebo dieťaťu, aby sa o nich staralo a stavajú ho do rovnakej role, v akej boli v detstve oni sami.

 

V dospelosti si parentifikovaní jedinci vyberajú za životného partnera človeka, o ktorého sa môžu starať. Veľakrát je to práve alkoholik, workoholik alebo inak závislý človek. Taktiež sa snažia svojho partnera presvedčiť o tom, že ich opateru potrebuje.

 

Možno sa uzdraviť z parentifikácie?

Uzdravenie z parentifikácie zahŕňa najmä uvedomenie si, že detstvo nebolo také, ako malo byť a z veľkej časti neexistovalo. V dospelom veku je potrebné naučiť sa:

 

  • Nastaviť si vlastné hranice, aby sa osoba nenechala zneužívať druhými ľuďmi.
  • Spoznať svoje vnútorne dieťa a priznať jeho existenciu a potreby.
  • Pripustiť si slobodu a voľnosť.
  • Vypočuť a prijať potreby, ktoré ostali z detstva nenaplnené.
  • Asertívne komunikovať a nebáť sa odmietnuť pomoc druhým alebo povedať nie, ak je to v rozpore s vnútornými hodnotami človeka alebo vlastnými záujmami.
  • Rozdeliť povinnosti a starostlivosť o deti a domácnosť medzi oboch rodičov.
  • Požiadať o pomoc bez pocitu hanby alebo zlyhania.
  • Uvedomiť si vlastnú hodnotu a neprosiť druhých o pozornosť a lásku.
  • Porozumieť rodičom, prečo konali ako konali a pochopiť, že nevedeli vtedy lepšie a inak jednať.
  • V prípade potreby vyhľadať pomoc psychoterapeuta.

 

Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.