Sebapoškodzovanie je poranenie vlastného tela za účelom vysporiadania sa s nepríjemnými duševnými stavmi, akými sú napríklad hnev, zlosť či úzkosť. Je to aj vyjadrenie pocitov, ktoré dieťa nevie vyjadriť ináč. Niektoré deti sebapoškodzovanie považujú za spôsob, ako sa prejaviť v spoločnosti ľudí a niektoré sa sebapoškodzujú preto, lebo necítia nič a pri sebapoškodení cítia aspoň bolesť. Najčastejšie to však robia preto, aby prostredníctvom fyzickej bolesti zabudli na bolesť duševnú. Je to proces, ktorý im umožňuje stopnúť nepríjemné myšlienky a sústrediť sa na iné.
Sebapoškodzovanie sa môže prejavovať v mnohých formách, vrátane rezania, pálenia, poškriabania, ťahania a trhania vlasov, otravou alebo predávkovaním. Dieťa sa môže začať sebapoškodzovať vo chvíli, keď prežíva vnútornú psychickú bolesť alebo sa nevie vyrovnať s nejakou traumatickou situáciou. Niektoré deti si ubližujú preto, aby aspoň niečo cítili. Ak s tým raz začnú, môže to prerásť do nutkania robiť to opakovane. Preto je potrebné dieťaťu pomôcť čo najskôr. Dieťa vďaka krátkodobej fyzickej bolesti má aspoň na chvíľku šancu zabudnúť na to, čo ho trápi. Sebapoškodzovanie používa ako spôsob, vďaka ktorému sa môže vyrovnať s náročnou situáciou. Existuje však aj druhá skupina detí, ktoré sebapoškodzovanie využívajú preto, lebo chcú na seba upozorniť, napodobňovať iných alebo sa od ostatných odlíšiť. Psychologička Barbora Downes však upozorňuje rodičov:
Medzi sebapoškodzovaním a samovraždou nie je priama súvislosť. Je to skôr spôsob, ako chcú mladí ľudia uvoľniť veľké množstvo emócií. Do samovraždy to môže prerásť vtedy, ak je problém spojený s ďalšími psychickými poruchami.
Ten, kto si ubližuje, často skrýva svoje správanie do poslednej chvíle, má problém niekomu o tom povedať a cíti sa osamelý. „Väčšina detí, ktoré sebapoškodzovaním riešia určité situácie, netrpia duševnými chorobami. Len u niektorých sa môže rozvinúť depresia alebo závislosť,“ upozorňuje Barbora Downes.
Aké sú prejavy sebapoškodzovania?
Rodič si môže všímať jednak fyzické prejavy sebapoškodzovania, ale aj emocionálne.
Medzi fyzické prejavy patria:
- obhrýzanie nechtov alebo kože okolo nechtov,
- rezy,
- modriny,
- popáleniny,
- holé miesta z vytrhávanie vlasov.
Všímajte si, či vaše deti nenosia dlhé rukávy aj vtedy, keď je horúco.
Emocionálne prejavy sebapoškodzovania:
Emocionálne príznaky sa dajú ťažšie rozoznať a nemusia hneď znamenať, že mladý človek sa sebapoškodzuje. Ale keď vidíte niektoré z emocionálnych prejavov a zároveň si všimnete aj fyzické príznaky, potom môžu nastať dôvody na obavu. Medzi emocionálne príznaky patria:
- depresie , plačlivosť a nízka motivácia niečo robiť,
- uzatvorenie sa do seba a izolovanie sa od iných, napríklad dieťa chce byť dlho osamotené vo svojej izbe,
- nezvyčajné stravovacie návyky, náhly úbytok hmotnosti alebo priberanie,
- nízke sebavedomie a obviňovanie sa,
- pitie alebo užívanie drog.
Velmi časté je sebapoškodzovanie aj u prvákov
Sebapoškodzovanie v širšom slova zmysle exituje aj u batoliat, najmä pri deťoch deprimovaných, ktoré majú nedostatok podnetov. Môže sa u nich prejaviť určitá forma pohybov, ktoré môžu prerásť až do búchania hlavy o stenu. Ale stáva sa to ojedinele.
„U predškolákov a mladších žiakov býva sebapoškodzovanie spojené často s nudou. Môže sa u nich prejaviť škrabanie, lúpanie kože rukou, pichanie pravítkom či kružidlom. S týmto problémov sa psychológovia stretávajú hlavne u prvákov. Súvisí to s tlakom na sebaovládanie a hodnotenie, ktorému sú prváci v novom prostredí vystavení,“ upozorňuje Barbora Downes.
Ako reagovať, keď zistíte, že sa vaše dieťa sebapoškodzuje?
Psychologička Barbora Downes odporúča rodičom, aby dodržali nasledujúce kroky:
- Zostaňte v pokoji, nedávajte najavo zdesenie.
- Nekritizujte. Nezakazujte.
- Skúste prejaviť pochopenie. Spomeňte si na roky svojho dospievania a ako ste aj vy často bojovali s rôznymi problémami.
- Skúste dieťaťu ponúknuť alternatívnu činnosť, dieťaťu, ktoré si obhrýza nechty dajte do rúk korálky na šnúrke alebo mäkkú loptičku.
- Dávajte viac najavo, že vás dieťa zaujíma.
- Dávajte dieťaťu otvorené otázky, pýtajte sa ho, čo ho baví a nebaví.
- Učte sa rozprávať o pocitoch. Pomenujte pocit, ale nehodnoťte ho. Stačí povedať: „Si smutný. Hneváš sa.“ Dôležité je odmalička s deťmi sa rozprávať o POCITOCH. Pýtajte sa, ako sa deti cítia alebo čo prežili v škole a podobne.
- Súrodencom vysvetlite, čo sa deje a zrozumiteľne im tiež povedzte, že brat alebo sestra sa nechce zabiť. Z toho totiž mávajú súrodenci veľký strach.
- Ak sa stupňuje intenzita sebapoškodzovania, poraďte sa s odborníkom.
Každé obdobie prináša so sebou aj problémy. A deti sa tiež pre rôzne veci trápia. Medzi problémy dneška patrí aj sebapoškodzovanie, ktoré za posledných 20 rokov vzrástlo až o 250 percent. Barbora Downes však povzbudzuje rodičov: „Nezabúdajte, že výhliadky sú optimistické. Sebapoškodzovania je možné sa úplne zbaviť. Sebapoškodzovacie u dospelej zdravej populácie sa vyskytuje len v 4 percentách. “
