Čo robiť, ak dieťa bije rodiča alebo je agresívne k sebe?

Viacerí rodičia sa stretli u svojho dieťaťa s tým, že bilo iné deti. Čo je však skryté za potrebou dieťaťa udrieť alebo uhryznúť rodiča alebo samé seba?

Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Dieťa sa dostáva do určitého tranzu, počas ktorého nevníma, ako reaguje.

Príkladová situácia

Rodič žiada od dieťaťa, aby niečo urobilo, niekam išlo, v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo. Dieťa je však samostatne mysliaci človek, ktorý v zápale hnevu, že muselo prerušiť svoju aktivitu, frustrácie, že jeho reč nie je dostačujúca na to, aby rodičovi vysvetlilo, že niečo nechce práve teraz vykonávať a zúfalstva, že rodičovi nezáleží na tom, čo chce ono, reaguje jediným možným spôsobom, akého je vo svojom veku schopné, a to bitkou.

Bežná reakcia rodiča a jej následky

Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiadúce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládnuť. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov.

• Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku.
• Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu.
• Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci.
• Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie.
• Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti.
• Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania.
• Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna.
• Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa.
• Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane.
• O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.

Prečo dieťa hryzie 

Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie.

• Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.
• Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.
• Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.
• Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.
• Dieťa je unavené.
• Dieťaťu rastú zuby.

Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu. Povieme im, aby sa išli naháňať ďalej od teba, áno?

Vhodná reakcia rodiča

Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním.

• Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspať. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí.
• Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv.
• Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu.
• Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložiíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko.
• Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote.
• Dieťaťu, až keď je pokojné vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré.
• Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie.
• Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce.
• Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané.
• Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie.
• Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.

Obavy rodičov

Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Obavy rodiča by sa však nemali upierať na vonkajšie okolie, ale smerom k sebe samým a dieťaťu.

Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Je úlohou rodiča na dieťa dôkladne dohliadať a v prípade, že vycíti prichádzajúci záchvat hnevu, alebo obrovskú radosť, ktoré môžu vyústiť v nežiadúce fyzické prejavy, dieťaťu pomôcť.

Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať. V prípade, že si rodič nie je istý, nakoľko je správanie dieťaťa v poriadku, vždy je vhodné kontaktovať detského psychológa.