Viacerí rodičia sa stretli u svojho dieťaťa s tým, že bilo iné deti. Čo je však skryté za potrebou dieťaťa udrieť alebo uhryznúť rodiča alebo samé seba?
Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Dieťa sa dostáva do určitého tranzu, počas ktorého nevníma, ako reaguje.
Príkladová situácia
Rodič žiada od dieťaťa, aby niečo urobilo, niekam išlo, v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo. Dieťa je však samostatne mysliaci človek, ktorý v zápale hnevu, že muselo prerušiť svoju aktivitu, frustrácie, že jeho reč nie je dostačujúca na to, aby rodičovi vysvetlilo, že niečo nechce práve teraz vykonávať a zúfalstva, že rodičovi nezáleží na tom, čo chce ono, reaguje jediným možným spôsobom, akého je vo svojom veku schopné, a to bitkou.
Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiadúce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládnuť. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov.
Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie.
Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu. Povieme im, aby sa išli naháňať ďalej od teba, áno?
Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním.
Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Obavy rodiča by sa však nemali upierať na vonkajšie okolie, ale smerom k sebe samým a dieťaťu.
Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Je úlohou rodiča na dieťa dôkladne dohliadať a v prípade, že vycíti prichádzajúci záchvat hnevu, alebo obrovskú radosť, ktoré môžu vyústiť v nežiadúce fyzické prejavy, dieťaťu pomôcť.
Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať. V prípade, že si rodič nie je istý, nakoľko je správanie dieťaťa v poriadku, vždy je vhodné kontaktovať detského psychológa.