Ak máte doma syna, určite viete, že jeho výchova bude s veľkou pravdepodobnosťou náročnejšia ako výchova dcér všetkých vašich kamarátok. No prečo je to tak?
Typické črty chlapcov
Pre ženy - matky je omnoho ťažšie chápať zmýšľanie a konanie svojich synov ako dcér. Napriek tomu, že pôrodom chlapcov sa im naskytne možnosť sledovať vývoj opačného pohlavia ďaleko detailnejšie, mnohé ženy sa tiež rokmi uistia, že mužom skutočne nikdy sto percentne rozumieť nebudú. Pozrime sa spoločne na niektoré ich typické črty a zistenia doterajších výskumov:
V článku Prečo školy nie sú pre chlapcov som už popisovala, ako je vzhľadom na prirodzené chlapčenské rysy takmer nemožné dosahovať spokojnosť chlapcov, učiteľov i ich rodičov v súčasnom školskom prostredí.
Pre chlapcov je totiž typické, že sa hrajú agresívnejšie, po všetkom lozia, skáču, pri každej príležitosti do niečoho búchajú a samozrejme s nesmierne veľkou obľubou behajú.
Problematickejšie pre rodičov môže navyše byť, ak sa k ich povahovým črtám pridružia niektoré ochorenia. Chlapci sú napríklad náchylnejší k diagnózam hyperaktivity, poruchám pozornosti, autizmu a dyslexie.
Typické pre chlapcov je tiež, že sa viac vyjadrujú neverbálne, začínajú neskôr hovoriť, majú väčšie problémy s učením, sú agresívnejší, viac riskujú a neustále vyhľadávajú dobrodružstvo. Muži ďaleko viac ako ženy fungujú izolovane. Radi si napríklad osamelo osvojujú nejaké zručnosti. Ak majú príležitosť, radi sa pri hre prirodzene od dospelého vzdialia.
Neustále sa snažia v skupinách o vytváranie hierarchie. Radi hrajú hry, kde je jasný víťaz i porazený. Často sa tento typ správania zamieňa mylne za agresiu. Drsnejšie správanie a nezdravá agresivita je však niečím odlišným. Zdravú agresivitu v mužskom správaní môžeme vidieť napríklad pri športe, kde chlapci či muži dokážu bojovať ako o život.
V porovnaní s dievčatami majú chlapci:
- 6x vyššiu pravdepodobnosť, že budú trpieť poruchami učenia;
- 3x vyššiu pravdepodobnosť, že prepadnú drogovej závislosti;
- 4x vyššiu pravdepodobnosť diagnostikovania citového narušenia;
- 12x vyššiu pravdepodobnosť, že spáchajú vraždu;
- sú vystavení o 50% vyššiemu riziku, že zomrú pri dopravnej nehode;
- 5x vyššiu pravdepodobnosť, že spáchajú samovraždu.
Tieto výsledky výskumov pre rodičov chlapcov neznejú veľmi povzbudivo. Ak ste však už rodičmi chlapca, musíte sa do najbližších rokov vyzbrojiť predovšetkým veľkou dávkou trpezlivosti a porozumenia, pretože (ne)logické argumenty na ich konanie vám vždy stačiť nebudú.
Niektoré organizácie sa dokonca pokúšali v spoločnosti eliminovať agresivitu chlapcov, pretože ju považovali za dôvod mnohých ďalších problémov a boli presvedčení, že táto ich agresivita nie je vrodená. A ako to dopadlo?
Snahy o odstránenie agresivity chlapcov
Spoločnosť dnes neustále naráža na spomínanú „prirodzenú agresivitu“ chlapcov. Christina Hoff Sommers vo svojej knihe Voja proti chlapcom (War against Boys) opisuje jednu učiteľku, ktorá sa rok venovala pozorovaniu detí na prvom stupni základnej školy. Hovorí, že „stále viac matiek a učiteliek zastáva názor, že na to, aby sme vychovali mierumilovného dospelého človeka, musíme zo života chlapcov odstrániť akýkoľvek konflikt – detské zbrane, zápasenie, strkanie, predstavy výbuchov či zrážok.“
Jedno hnutie dokonca nabádalo rodičov, aby vychovávali „nesexistické, pohlavne neutrálne deti.“ Niekoľko desiatok rokov vyzývali chlapcov, aby sa hrali s bábikami a skúmali svoju ženskú stránku. Chceli, aby hrali dievčenské hry, ale dievčatá s týmito hrami nemali byť spájané a mali dostávať príležitosť zúčastňovať sa aktivít, ktoré nebudú typicky ženské alebo mužské.
Táto teória sa však ukázala ako nezmyselná, „lebo chlapci napriek všetkému úsiliu rodičov obvykle zobrali bábiku a urobili z nej pušku alebo s ňou hádzali ako s ručným granátom a spoločne sa hrali na vojakov. Dievčatá sa zase prirodzene uchyľovali k oveľa spoločenskejším činnostiam, ako napríklad posedenia pri čajíku.“
Podľa všetkého nám rodičom chlapcov nezostáva nič iné, iba dokonale poznať prirodzené črty našich synov a snažiť sa ich podporovať pri ich vývoji čo najviac, aby sme sa vyhli negatívnym pravdepodobnostiam, ktoré vyššie spomínané výskumy odhalili.
Aké obdobia vás čakajú?
Steve Biddulph, austrálsky klinický psychológ, tvrdí, že chlapci prechádzajú vo svojom vývoji troma fázami, kedy im rodičia musia poskytovať vhodnú oporu. Ak k tomu nedochádza, môžu u nich nastávať problémy.
1 | Prvá fáza: Obdobie nežnosti (do 6 rokov)
V tomto období chlapci, rovnako ako dievčatá, potrebujú veľa láskania, spoločného hrania, smiechu, objímania a neustále ubezpečovanie, že sú milovaní a že sú naším stredom vesmíru. Potrebujú si vytvoriť silné puto aspoň k jednému človeku, ktorým sa najčastejšie stáva matka.
Chlapci síce rastú rýchlejšie, pohybujú sa viac v priestore, ale v tomto útlom veku horšie znášajú odlúčenie od matky.
Vedecké výskumy ukázali jednu smutnú skutočnosť, že rodičia objímajú a berú do náručia ďaleko častejšie dievčatká, dokonca i v novorodeneckom veku. K chlapcom majú tendenciu menej hovoriť a je viac pravdepodobné, že chlapci budú matkami bití.
Matky by mali učiť chlapcov novým veciam, pretože to potrebujú pre rozvoj svojho mozgu. Chlapci tiež potrebujú pomoc matiek pri zvládaní sociálnych zručností ďaleko viac ako dievčatá. Preto je dôležité, aby počas prvých 2 rokov matka nebola depresívna a negatívna voči dieťaťu, lebo dieťa môže byť v pochybnostiach, či ho má rada. Jeho mozog sa tak môže stať „smutným mozgom.“
Biddulph tiež tvrdí, že jasle pre chlapcov vôbec nie sú vhodné. Existuje niekoľko štúdií, ktoré dokazujú, že chlapci majú väčší strach z odlúčenia od matky ako dievčatá a pocit opustenia u nich vedie k uzavretosti. Môže u nich vyvolávať nepokojné až agresívne chovanie. Obzvlášť dôležitá je pre chlapcov do troch rokov – blízkosť, dôvera a láskyplný vzťah. Odporúča radšej najatie opatrovateľky do domáceho prostredia.
2 | Druhá fáza: Chlapec sa učí byť mužom (6-14 rokov)
Približne okolo 6 rokov sa začína v chlapcoch odohrávať veľká zmena. V tomto veku sa začína prebúdzať „mužskosť“ aj u chlapcov, ktorí sa typicky chlapčensky dovtedy nesprávali. Hrajú sa na bojovníkov, supermanov a zápasia. Zavesia sa na svojho otca a začína obdobie, kedy ho pozorne sledujú a chcú „študovať, ako byť mužom.“
Je to hlavné obdobie, kedy môžu mať otcovia vplyv na vývoj svojich synov a položiť základy ich mužnosti. Ak im v tomto období chýba otcova pozornosť, začnú sa prejavovať problémovo. Nie je nič nezvyčajné, že sa správajú agresívne, klamú, kradnú, v noci sa začnú pomočovať, prípadne si privolávajú choroby. Keď sa otcova pozornosť vráti, problémy vymiznú.
Matka zostáva stále rovnako dôležitá. Synovia potrebujú cítiť jej blízkosť, oporu a časté objatia či majú šesť alebo štrnásť rokov.
V tomto období sa menia záujmy chlapcov, a práve preto im vedia toho ponúknuť viac otcovia ako matky. Mali by si vyhradiť pre synov viac času. Ak nie je otec prítomný, je potrebné, aby našiel za seba inú mužskú náhradu, ktorá sa môže synovi venovať a byť mu dobrým vzorom.
3 | Tretia fáza: Chlapec sa mení na muža (14 rokov až dospelosť)
V tomto období sa udeje veľmi pozoruhodná vec. V tele chlapcov sa testosterón zvýši takmer o 800 %. Ich správanie je často nevyspytateľné, pretože sa rodia do svojho nového mužského JA. Potrebujú dostávať odpovede na veľké otázky, zažívať nové dobrodružstvá a prijímať výzvy. Biddulph si myslí, že práve toto je obdobie, kedy rodičia najviac zlyhávajú. Deti sú pripravené prijať rolu dospelého, no my ich nútime počkať ešte niekoľko rokov a to vnáša do vzťahov mnohé nedorozumenia a problémy.
V starých kultúrach to fungovalo tak, že v tomto období dvaja ďalší dospelí muži, okrem rodičov, učili chlapcov veci dôležité pre život. S rodičmi sú v tom čase vzťahy komplikované, a preto im ďalšie dôverné osoby poskytovali potrebnú oporu pre vstup do života. Verili tiež, že muž môže nadväzovať zdravé vzťahy s inými ženami, len ak sa vymaní zo vzťahu k matke a opustí svet žien. Ak pri psychickom prerode chlapca na muža nepomohli iní muži alebo otec svojou pozornosťou, mohlo to viesť neskôr k problémovým vzťahom so ženami.
Pre všetky nás matky, ktoré máme doma synov, je ich výchova jedným veľkým dobrodružstvom. Sú skrátka na míle vzdialení od nášho ženského myslenia, no napriek tomu sa naše svety intenzívne prelínajú a robia život krásne pestrým.
Steve Biddulph: Výchova chlapcov, Rick Johnson: To je môj syn // Foto: tumblr.com, amandapatrice.com
