Dokončila som práve besedu s rodičmi na tému „Prečo vychovávať deti inak?“ Prišla za mnou jedna mamička a viditeľne unavená a frustrovaná mi začala rozprávať, čo všetko z práve vypočutých odporúčaní, sa nedá použiť. Je síce pekné pýtať sa dieťa na pocity, ale ona má toho toľko veľa, že nemá čas neustále niečo rozoberať. Že rešpektovať dieťa znie dobre, ale ona celkom nevie, ako to použiť. Pravidlá sú potrebné, ale dieťa ich nedodržiava, aj keď mu niečo povie sto krát. Neustále s ňou vyjednáva a ona potom vždy ustúpi, lebo už má toho dosť. A keď je unavená alebo nervózna, má čo robiť so sebou a nie myslieť na to, čo cíti dieťa.
Vypočula som si veľké množstvo „ALE“ a dôvodov prečo to nejde. Na záver mi mamička povedala, že očakávala, že dostane nejaký návod, ako umlčať svoje dieťa a zariadiť, aby poslúchalo. "Návody sú k prístrojom, nábytku a podobným „neživým“ zariadeniam. Prístup, ktorý bude fungovať konkrétne na vaše dieťa, môžete nájsť jedine vy, pretože je to vaše dieťa, vy ho vychovávate a vy ho poznáte najlepšie. Ja môžem dať jedine odporúčania a hľadať spolu s vami najlepšie riešenie na situácie, ktoré zažívate VY so svojím dieťaťom," odpovedala som jej na túto zvláštnu sťažnosť. Čo znamená umlčať dieťa, aby poslúchalo radšej nejdem ani rozoberať. Vždy, keď počujem príliš veľa „ALE“ napadne ma jediné slovíčko PRIORITY.
Aké sú naše skutočné priority?
Nie je ľahké meniť svoje zaužívané programy. Každý máme nejaký život, nejaké problémy, väčšie či menšie, ktoré musíme denne riešiť. Keď sa nás však niekto opýta, čo je pre nás v živote najcennejšie, drvivá väčšina odpovie, že deti. Čo to ale konkrétne znamená? Deti, ktoré od nás nič nechcú? Deti, ktoré sú chvalabohu zdravé a dokážu sa hrať väčšinu času potichu samé, aby som sa ja mohla venovať pre seba dôležitým veciam? A to sú teda ktoré?
Áno, je to možno náročné, žiada si to, najmä zo začiatku, veľa trpezlivosti a energie navyše. Chce to nájsť nový spoločný spôsob komunikácie a fungovania. Ako alternatívu k tomu, čo nám doma nie je príjemné a želáme si, aby to bolo inak. Nerozdávam „návody na deti“ ale snažím sa ukázať rodičom, že to dokážu aj inak. S láskou k tomu najcennejšiemu. Pre ich vzťah, pre nich samých. Výchova je totiž práca na sebe.
Oslovila som dve mamičky, aby sa s nami podelili, ako vnímajú svoju výchovu ony. Ako vyzerá ich snaha a pokusy. Nie, netvária sa, že je každý deň dokonalý. Našli však zmysel vo svojej snahe. Uvedomujú si, že najcennejšie sú ich deti a rodina, a preto to všetko stojí za to.
Petronela má dve deti (chlapčeka takmer 4r, dievčatko 17 mesiacov), Ivana má dve deti (chlapčeka takmer 3r., chlapčeka 10 mesiacov).
1. Máte pocit, že vychovávate svoje deti inak, ako to je, alebo bolo, bežne zaužívané?
Nela: Z časti áno, ale príde mi to len ako zmeny vo formulácii viet, reakcií, zamyslenie sa nad pocitmi dieťaťa....
Ivana: Nemyslím si, že to robím inak. Robím to tak, ako viem. Myslím, že každý rodič to tak robí. Rozdiel je možno v tom, či ideš na vec iba čisto pudovo, alebo sa nad tým aj zamyslíš. Keď ideš na výchovu iba čisto pudovo, tak hrozí, že sa budeš držať iba zaužívaných vzorcov správania, v ktorých si vyrastal ty sám, a tie často krát neboli práve najlepšie. Ak si však v hlave upraceš, to čo sa ti páčilo a nepáčilo na výchove, ktorú si sám dostal, čo chceš robiť presne tak isto, a čo chceš robiť inak ako tvoji rodičia, tak máš šancu dať tomu svojmu dieťaťu lepší základ pre život. Máme výhodu oproti možno našim rodičom, že na trhu je množstvo literatúry s touto tematikou. Je iba na človeku, čo si vyberie a viem, že naši rodičia o takýchto knihách ani nechyrovali. A ešte k tej pudovosti a teda ku mne, aj keď patrím do tej druhej rozmýšľajúcej, kategórie rodiča, tak úprimne prehlasujem, že aj mne sa stane, že po prebdenej noci, pri nedostatku kofeínu, v deň „blbec“, často krát aj ja skĺznem do roviny naučených vzorcov, ktoré sú niekedy hrozné, a ktoré mi boli od mala vštepované a potom ma trýznia výčitky.
2. Prečo ste sa začali zamýšľať nad tým, ako vychovávate svoje deti?
Nela: Kým bol môj syn malý, nemala som potrebu riešiť nejaké výchovné prístupy. Potom sme čakali druhé dieťa. Ja som jedináčik, takže to bola pre mňa úplne nová situácia. Priala som si, aby si moje deti rozumeli a hrávali sa spolu a nie sa len bili a hádali. Kúpila som si knihu "Súrodenci bez rivality" od Adele Faber a Elaine Mazlish. V tomto období začala byť výchova môjho syna náročnejšia. Keď som sa snažila presadiť pravidlá krikom, nemalo to žiadny efekt. Akurát sa ešte viac zaťal, alebo rozplakal, ale aj tak nespravil, čo som po ňom chcela. Bola som doslova v koncoch, rozzúrená do nepríčetna a nevedela som, čo robiť. Vtedy sme začali s manželom po večeroch vyhľadávať na internete rôzne rady a výchovné prístupy.
3. Funguje to vôbec? Ako rýchlo dostanete nejakú spätnú väzbu od dieťaťa?
Nela: Najobľúbenejšia a najčastejšie používaná metóda u nás doma, je priznanie pocitov dieťaťu. Polovicu problémov sa dá takto pekne vyriešiť bez kriku a vôbec nejakej veľkej snahy zo strany rodiča. Často stačí len obyčajné úprimné „rozumiem“. Dieťa si často už samé zdôvodní, prečo nemôže mať to, po čom túži. Zároveň sa snažím nepoužívať slovíčko nie, pokiaľ to len ide. V princípe, nehovorím im tak často, čo nemajú robiť, ale čo majú robiť. Vynikajúco to odvádza pozornosť od neželaných aktivít k správnemu konaniu.
Ivana: Starší syn mal teraz obdobie vzdoru: hryzenie, hádzanie sa o zem, obdobie, kedy je všetko nieeee... Skúšali sme všetko, aj pekné slovo, dohovoriť, aj sme mu dali po zadku- priznávam, aj krik. Nič nefungovalo. Tak sme začali z miesta, kde sa stal nejaký incident (konflikt s iným mrňúsom) odchádzať, to bola preňho forma trestu. Na ihrisku niekoho pokúsal, ospravedlnila som sa mamičke zraneného, lebo moje dieťa malo práve záchvat a rýchlo sme z ihriska odišli domov. Malému bolo smutno že sme odišli z ihriska, kde sa tak super hralo. Ďalej mi začalo fungovať namiesto bitky objatie v čase unaveného rozmrzelého záchvatu môjho dvojročného škrčka. Silné objatie, lebo som zistila, že je v takom zúfalom stratenom stave, že nevie čo vlastne robí. Utíšil sa a potom sme sa porozprávali aký má problém. Ja som dostala v dávnych časoch od našich po riti a nikto sa nezaujímal, že prečo som zlá. Ale každé dieťa je individualita, môj druhý syn je úplne iný, kluďas, tak uvidíme čo bude s ním.
4. Odkiaľ beriete informácie ohľadne výchovy?
Nela: Informácie čerpám z kníh (Faber, Leman), z internetu a keď som naozaj
v koncoch, tak zavolám Zuzke a ona ma vždy vie dobre usmerniť.
Ivana: prečítala som si asi tri knižky o výchove, s niečím som sa stotožnila, s niečím nie. Vyšlo mi z toho, že keď budem pevná vo svojich rozhodnutiach a veriť sama v seba a budem sa spoliehať aj na intuíciu, nie len na racio, a to čo je písané v knihách, pretože každé dieťa je osobnosť jedinečná, tak to dám dobre.
5. Prijalo vaše okolie (rodina, priatelia), že sa snažíte pristupovať k deťom inak?
Nela: Máme šťastie na tolerantných starých rodičov, aj keby oni asi robili niektoré veci inak, tak nám do výchovy nezasahujú. Maximálne prispejú nejakou radou, ale je na nás, či ju použijeme. Mojej mame podsúvam knižky o výchove a ona ich s radosťou číta. Sama niektoré nové prístupy aplikuje. S kamarátkami, ktoré majú deti, si rady o výchove vymieňame, máme kopec "prípadových štúdií" doma.
Ivana: prijalo, minule ma vlastný otec pochválil pri jednom z takých záchvatov môjho syna, že ako som to pekne zvládla, bez bitky a kriku.
6. Majú podľa vás zmysel aj drobné zmeny vo výchove?
Nela: Určite áno. Nič nie je zo dňa na deň. A ja nie som ešte ani na polceste k ideálnemu rodičovi. Veľa kričím, občas tresnem dvermi a už som rozdala aj zopár po zadku. Často začínam vetu "Nie..." Môj syn nemá často pochopenie, že sa snažím ovládať a často sa mu podarí ma znovu a znovu vytočiť a potom sa vyhrážam a zvyšujem hlas a vôbec mám zo seba zlý pocit.
Ivana: majú, ale verím hlavne v to, že keď my s mužom budeme žiť pekne, tak tí malí sa k nám pridajú.
7. Je to vyčerpávajúce? Stojí to vôbec za to?
Nela: Povedala by som, že deti sú vyčerpávajúce. Nech už rodič zvolí akýkoľvek prístup. Ale priznám sa, že napríklad dodržiavanie pravidiel nie je len istotou pre dieťa, ale aj pre mňa. Viem, že niektoré veci sú tak ako sú, a nemusím viesť vnútornú dilemu, či to teraz bude nejako inak. Niektoré výchovné metódy (porozumenie, nepoužívanie záporu) zjednodušili náš každodenný život, lebo sa eliminovali hádky a záchvaty zlosti. A najlepšie je, že tieto isté metódy platia aj v komunikácii s inými ľuďmi. Niekedy sa musím až zasmiať, keď mi môj
manžel na nejakú podráždenú poznámku povie: "Zdá sa mi, že sa hneváš", alebo ma upokojí: "Rozumiem ti".
Ivana: všetko stojí za to, uvediem príklad, ktorý mi povedala jedna múdra žena. Ja ako rodič nesmierne ovplyvňujem svoje dieťa. Doktorka psychologička mala v ordinácii dve ženy, jedna mala o centimeter kratšiu nohu a druhá nemala ruku a nohu. Dievča, s kratšou nohou bola po výchove, ktorú jej dali rodičia jedna kôpka nešťastia, bez viery v samu seba a stále si myslela, že všetci okolo nej ten centimeter, ktorý jej nohe chýbal vidia. Svoju o centimeter kratšiu nohu vinila za všetky svoje životné neúspechy ako rozvod, vyhadzov z práce atď. Žena s oveľa väčším hendikepom, ktorej rodičia vštepovali myšlienku sa nevzdávať a bojovať s nepriazňou osudu, je vysokoškolská profesorka, vodička automobilu a úžasná sebavedomá žena rečníčka. Všetko závisí iba od toho, ako sa k veci postavíme a aký postoj k životu budeme svojim deťom vlievať do hlavy, či postoj obete alebo víťaza. Tak to vidím ja.
Nehľadajme dôvody, prečo to nejde, hľadajme spôsoby, ako to pôjde.
