Počuť od svojho dieťaťa, ktoré nadovšetko milujete, vetu: „Nikto sa so mnou nechce hrať“, musí byť veľmi zraňujúce. Je to volaním o pomoc, že dieťa už vyskúšalo všetko, aby si získalo pozornosť detí okolo seba, no neuspelo.
Dokázať si vytvoriť priateľov a zapadnúť do rôznorodej skupiny ľudí, je pravdepodobne tá najcennejšia schopnosť, ktorú máme. Už malé deti sa rodia pripravené socializovať sa a niet divu, pretože aj história ukázala, že v minulosti bola práve táto schopnosť človeka rozhodujúca, či jedinec prežije alebo nie.
Vedci sa dnes zhodujú, že priateľstvá sú pre deti dôležité nielen po psychickej stránke, ale aj po fyzickej. Viaceré štúdie dospeli k záverom, že existuje súvislosť medzi zdravím a silnou podporou skupiny. Ľudská bytosť bola stvorená, aby existovala v spojení, a vtedy dokáže fungovať najlepšie.
Každý musí vynakladať úsilie, aby si vytvoril priateľstvá
Rodičia „neobľúbených detí“ si myslia, že „tým iným deťom“ to ide vždy v novom kolektíve ľahko, že nemusia vynakladať žiadne úsilie, aby si v triede alebo športovom tíme vydobili svoje miesto pod slnkom. No nie je to tak. Každé dieťa sa dostane do pozície, kedy musí presvedčiť ostatných o svojich kvalitách. Aj tie najobľúbenejšie deti narážajú na problémy a je už len o ich šikovnosti, ako ich dokážu vyhodnotiť a vyriešiť.
Naozajstným problémom, ktorý môže lámať srdce nielen dieťaťu, ale aj rodičom je, ak dieťa zostáva skupinou odmietnuté kdekoľvek sa objaví. Teda nielen v škole, ale aj na krúžkoch či na ihrisku, a preto je potrebné venovať pozornosť tomu, čo sa deje. „Takéto dieťa bez priateľov je v ohrození, že sa stane dospelým, ktorý nezapadne v práci alebo si nenájde životného partnera,“ zdôrazňuje klinická psychologička Eileen Kennedy-Moore.
Dnešná doba tiež nie je naklonená budovaniu priateľstiev. Ukazuje sa to predovšetkým u detí, ktoré majú v tomto smere problémy. V škole sú deti tlačené od útleho veku k súťaživosti, majú krátke prestávky medzi vyučovacími hodinami, menej sa hrávajú so susedmi pri svojich domoch a majú viac plánovaných aktivít. Priestoru na neplánovanú hru a spoznávanie nových detí je čoraz menej.
Prečo ho nemajú rady?
Pre samotných rodičov je určite ťažkým momentom priznanie si, že niečo nie je v poriadku a zároveň následné pátranie po tom, čo ich dieťa odlišuje v kolektíve od ostatných. Prečo sa im zdá „iné.“ Kde nastala chyba, že práve ich dieťa ostatné deti „čítajú“ inak. Cítia bezmocnosť, pretože nemôžu prísť k cudzím deťom a prinútiť ich, aby sa spolu hrali, aby sa jednoducho mali rovnocenne rady. V tomto momente je možné iba dôsledné pátranie po tom, čo je ten rušiaci moment, ktorý spôsobuje dieťaťu osamelosť.
Autorky knihy Nepísané pravidlá priateľstva: Jednoduché stratégie, ako pomôcť vášmu dieťaťu vytvoriť si priateľstvá, Eileen Kennedy-Moorea a Natalie Elman, hovoria vo svojej knihe o 9 typoch osobností detí, ktoré zostávajú samé. Tieto osobnosti opísali napríklad ako zraniteľné, pesimistické, naháňajúce strach, ľahko vyprovokovateľné, plaché, priveľmi senzitívne, až po deti, ktoré sú „malými dospelými“ a narodili sa byť lídrami.
Od ostatných detí tie vaše môžu odlišovať naoko iba malé detaily, ale nakoniec zohrajú významnú rolu pri nenadviazaní hlbokých priateľstiev. Zväčša to bývajú veci ako: nevhodné otázky, zjavný nezáujem o konverzáciu medzi ostatnými deťmi, rušenie ich konverzácie, branie hračiek, hovorenie iba o sebe, neprimerane vysoké sebavedomie a s ním súvisiace vychvaľovanie, nedodržiavanie pravidiel, vymýšľanie s cieľom zaujať, branie vecí priveľmi osobne, neodhadnutie toho, čo je pre rovesníkov zábavné a čo nie.
Model budovania priateľstva si človek vytvára počas detstva a tie deti, ktoré nenašli vhodnú komunikáciu pre získanie priateľov, tým s veľkou pravdepodobnosťou budú trpieť i v dospelosti.
Rodičia môžu byť deťom nápomocní
Desaťročia výskumov ukázali, že rodičia zohrávajú významnú rolu v tom, ako učia deti vytvárať priateľstvá. Tie najpopulárnejšie deti sú napríklad starostlivé, delia sa alebo sú nápomocné. Majú veľmi dobré komunikačné schopnosti a vedia kontrolovať svoje sebecké a agresívne schopnosti. Majú dobre interpersonálne zručnosti ako empatiu, nadhľad a morálne uvažovanie. Dá sa to všetko deti naučiť? Podľa vedcov áno.
Rodičia s pomocou učiteľov, vychovávateľov musia byť v prvom rade tí, ktorí identifikujú problém a pokúsia sa pomôcť dieťaťu nájsť riešenie. V prvom rade si treba uvedomiť, že nemôžete očakávať, že vaše dieťa môže a bude priateľom s každým, koho osloví. Takéto ciele sú nereálne.
No mať v živote zopár dobrých priateľov, je cieľ primeraný a v tom môžu deťom rodičia pomôcť.
Tu je niekoľko tipov, ktoré odporúčajú odborníci:
1) Buďte dieťaťu „emocionálnym koučom“ pri ovládaní emócií
Každý z nás má občas sebecké prejavy alebo negatívne emócie. Ak však chceme mať priateľov, je potrebné, aby sme ich dokázali čo najviac kontrolovať. Nedávno realizovaná štúdia odporúča hovoriť s deťmi o ich pocitoch súcitným spôsobom a predovšetkým hovoriť o riešeniach týchto situácií. Deti, ktorých emócie nie sú brané na vedomie, sú banalizované alebo sú za ne trestané, majú podľa vedcov tendenciu mať viac problémov s vlastným sebaovládaním.
Vedci tiež zistili, že ak sú dospelými tieto negatívne emócie ignorované, deti majú menej príležitostí na praktizovanie ovládania svojich emócií a ťažšie získavajú schopnosť vidieť podstatu vecí a zvládnuť ich vhodným spôsobom. Táto štúdia tiež zistila, že matky, ktoré praktizovali emocionálno-socializačné stratégie na svojich 5-ročných deťoch, ovplyvnili tak ich schopnosť lepšie vytvárať v nasledujúcich 2-5 rokoch ich priateľstvá. Táto snaha matiek bola teda v nasledujúcich rokoch spájaná s kvalitou priateľstiev, ktoré deti nadväzovali.
2) Praktizujte autoritatívnu ( nie diktátorskú ) výchovu
Vedci sa zaoberali skúmaním čínskych i západných detí a zistili, že deti, ktoré majú doma veľmi striktnú ( diktátorskú ) výchovu, bývajú deťmi častejšie odmietané. Pre túto výchovu je typické silné ovládanie dieťaťa rodičmi a je v nej málo blízkosti a porozumenia medzi rodičmi a deťmi. Často využívajú tresty a deti, ktoré vyrastajú v tejto výchove sa potom samostatne ťažko rozhodujú medzi tým, čo je dobré a čo je zlé. Taktiež majú tendenciu byť agresívnejšie a nepriateľské.
Autoritatívni rodičia sú tiež typickí vysokou mierou kontroly svojich detí, nastavením hraníc a vyžadovaním zrelého správania. Rozdiel však spočíva v tom, že k deťom pristupujú s láskou, sú si blízki a vždy sa pokúšajú formovať správanie detí racionálnou diskusiou a vysvetľovaním dôvodov platných pravidiel.
3) Učte deti, ako konverzovať zdvorilo
Deti sa od malička učia z komunikácie, ktorá prebieha doma. Ruth Feldman so svojím tímom skúmala tento aspekt vývoja dieťaťa a zistila, že deti, s ktorými rodičia komunikovali a zaujímali sa o ich názory a pohľady na veci, teda ich komunikácia bola obojsmerná, mali neskôr lepšie sociálne zručnosti a vyjednávacie schopnosti.
Viaceré štúdie tiež zistili, že deti, ktoré neboli prijímané ostatnými a absolvovali tréning „aktívneho počúvania“, ich status sa medzi rovesníkmi zlepšil. Byť aktívnym poslucháčom znamená, že druhej osobe venujete svoju pozornosť a vydávate jasné signály: udržiavate očný kontakt, orientácia tela je k tomu, kto hovorí, ste ticho a podávate mu relevantné verbálne a neverbálne odpovede.
4) Posilňujte empatiu a súcit voči ostatným
Hoci sa deti rodia s určitým stupňom empatie, neskôr sa rozvíja veľmi individuálne. Skúste praktizovať cvičenia, ktoré dieťaťu pomôžu lepšie vnímať situáciu druhej osoby. Môžete si napríklad rozobrať situácie z filmu, knihy, či večerných správ a povedať si, ako sa asi jednotlivé osoby museli cítiť.
5) Pomáhajte deťom čítať mimiku i reč tela
Možno si myslíte, že čítať mimiku tváre alebo reč tela je niečo, čo dokáže každý. Nie je to tak. Navyše vedci nedávno zistili, že deti, ktoré trávia priveľa času s tabletmi a pozeraním televízie, majú v tomto smere problém. Ich sociálne schopnosti sa nerozvíjajú, lebo u nich menej dochádza k interaktivite tvárou v tvár a emócie ľudí na obrazovkách nie sú to isté.
Venujte sa cvičeniam, ktoré deťom pomôžu čítať lepšie mimiku tváre ich priateľov, aby boli schopné vycítiť, kedy by mali v diskusii pustiť k slovu partnera, prejsť na inú tému, pretože táto pre druhú stranu nie je dostatočne zaujímavá alebo nevstupovať do osobnej ( prípadne intímnej ) zóny človeka, ktorý od nás odstupuje.
6) Učte deti ako sa vysporiadať s komplikovanými sociálnymi situáciami
Čo by ste povedali svojmu dieťaťu, ak by sa chcelo na ihrisku pripojiť k skupinke detí? Victoria Finnie a Alan Russell pripravili niekoľko scenárov a následne sa matiek spýtali, čo z toho by poradili svojím deťom. Mamičky, ktoré mali skupinou najlepšie akceptované deti, by im poradili napríklad toto:
- Pred tým ako pôjdeš za nejakou skupinkou detí, pozri sa dobre, čo robia. Dokážeš medzi nich zapadnúť?
- Pokús sa zapadnúť do hry robením niečoho relevantného. Napr. ak sa deti hrajú na obchod, premysli si, či by si chcel byť ich nový zákazník.
- Nenarúšaj hru, ktorú sa deti hrajú. Nebuď kritický a nepokúšaj sa hru meniť.
- Ak ostatné deti nechcú, aby si sa k nim pridal, netlač na ne. Jednoducho odíď a nájdi si niečo iné.
7) Sledujte sociálny život vášho dieťaťa
Neznamená to, aby ste svojmu dieťaťu boli neustále v pätách, no mali by ste poznať dôvernejšie najlepších priateľov svojho dieťaťa. Tak, ako môžu mať deti na seba dobrý vplyv, tak môžu mať i zlý. Aj pokojné deti sa môžu vplyvom nevhodných kamarátov začať správať agresívnejšie a následne môžu byť inými deťmi odmietané.
8) Ak je to možné, nechajte deti riešiť veci samé
Pokiaľ máte batoľa, je prirodzené, že sa pohybujete neustále v jeho blízkosti a dohliadate naň. Čím je však dieťa staršie, mali by ste ho nechať, aby si väzby vytváralo samé. Nepomáhať mu a umožniť mu, aby si rozvíjalo schopnosti nadväzovania povrchných kamarátstiev i hlbokých priateľstiev.
9) Buďte pozorní voči šikanovaniu
Nebuďte prehnane starostliví a nezasahujte do každej situácie, kde sa vaše dieťa stretne s odporom svojich rovesníkov. Na to tu nie ste. Dieťa sa musí naučiť nájsť riešenia, aby si vedelo poradiť, aj keď nebudete na blízku. Ak sa však ocitá opakovane v situácii, kedy mu zámerne ubližujú, ste tu na to, aby ste mu pomohli.
Opäť sa však snažte vcítiť aj do situácie druhých detí a neberte neprijatie vášho dieťaťa do skupiny vždy ako útok. Pokiaľ sa chcú hrať na ihrisku 2 priatelia sami, pretože sú najlepšími priateľmi, takéto situácie nedramatizujte a nevynucujte si autoritou dospelého jeho prijatie. Zbytočne upozorňuje dieťa, aby sa cítilo horšie. Fakt, že každý na koho dieťa ukáže prstom nemusí byť jeho kamarát a nemusí sa s ním chcieť v daný moment hrať, nie je žiadna tragédia. Je to životi nás dospelých.
Zdroj: B.L.Blair a kol.: The Indirect Effects of Maternal Emotion Socialization on Friendship Quality in Middle Childhood ( 2013) parentingscience.com
