Určite ste už stretli matku, ktorá vám pravidelne nadšene opisuje, ako jej dieťa od narodenia prespí celú noc. Možno sa vám to zdá neuveriteľné, možno si poviete, že si určite vymýšľa a možno si v duchu hovoríte, že niečo robíte zle práve vy. Ako to teda s detským spánkom naozaj je?
Nočné budenie je prirodzené
Myšlienka, že by malo bábätko prespať celú noc je len obyčajný výmysel 20. storočia, tvrdia výskumy (Worthman and Melby 2002; Ekirch 2005). Pre malé deti je omnoho prirodzenejšie, že sa deti počas noci budia často. Nie je to asi práve to, čo by rodičia chceli počuť, ale je to pre ľudský organizmus jednoducho prirodzené.
„Ľudské bytosti nemajú predpoklady, aby spali dlhý čas bez prerušenia. Nie je to pre nich dobré. A neexistujú vôbec žiadne dôkazy, že by mal ktokoľvek, teda ani malé dieťa, akýkoľvek osoh z toho, že spí dlho a bez prerušenia,“ tvrdí Peter Fleming, profesor vývojovej fyziológie na University of Bristol.
Odborníci sa naopak zhodujú, že je dobré byť ostražitý, ak sa novorodenec nebudí často. Počas aktívneho spánku totiž môže dochádzať k častejším nepravidelnostiam srdcového tepu a nepravidelnému dýchaniu dieťaťa. Časté budenie detí ich navyše chráni pred SIDS, teda náhlym úmrtím novorodencov.
Nikto nespí v skutočnosti celú noc, dokonca ani dospelí
Darcia F. Narvaez, profesorka psychológie na Notre Dame University tvrdí, že väčšina rodičov má predstavu, že dospelí spia 8 hodín v kuse. Nie, nespia. Len životný štýl, ktorý žijeme nás prinútil, aby sme zhrnuli všetok náš potrebný spánok dokopy, aby sme mohli následne ísť do práce a počas dňa súvisle pracovať. Historicky to tak však nebolo. Ľudia vstávali, pracovali a zase odpočívali podľa toho, ako im to diktoval ich organizmus.
Podľa Fleminga sa aj biologicky prispôsobíme novému životnému štýlu spoločnosti, no potrvá to mnoho rokov. Tento biologický model sa vyvíjal pol milióna rokov. Nie je možné ho zo dňa na deň zmeniť a nie je na to ani žiadny dôvod.
Ľudské mláďatá sa rodia v skoršom vývojovom štádiu ako iné mláďatá
Podľa doktorky Narvaez sa ľudské mláďa rodí o 9-18 mesiacov skôr, ako je to pri zvieratách. Keď sa pozriete na zvieratá, takmer hneď po pôrode sú schopné vstať a začať jesť. Človek to nedokáže. Stále sme ako plod a bez aktívnej starostlivosti matky by sme jednoducho neprežili. Ak si dieťa neustále žiada, aj počas noci, našu blízkosť, mali by sme si jeho pocity prirovnať k tomu, že je vlastne akoby neprirodzene vybrané zo svojho prostredia ( z tehotenského bruška ). Túži byť v silnom zovretí, počuť náš tlkot srdca, cítiť naše ľudské teplo...jednoducho byť naďalej našou súčasťou, aby sa mmohlo plne vyvinúť.
Aby dieťa mohlo začať spávať celú noc, musí dôverovať svojmu telu, že ho udrží pri živote, aj keď ho ešte neovláda, že dokáže samé čeliť aj negatívnym myšlienkam. V knihe Spánok, sny a dieťa sa píše: „Pokojná a dlhá noc je akceptovanie samoty, je znamením, že dieťa dosiahlo vnútorný mier a prekonalo žiaľ.“
Deti majú omnoho kratší spánkový cyklus ako dospelí
Spánkový cyklus dospelého človeka je odlišný ako ten detský. Trvá okolo 90-100 minút, kým sa úplne zobudí a následne zase zaspí. U detí takýto cyklus trvá približne 50 minút. Je teda pre nich prirodzené, že sa mrvia, budia a snažia sa opätovne zaspať.
Jedna štúdia tvrdí, že deti medzi 2 – 9 mesiacmi sa budia v priemere 3-krát za noc. Ak teda nejaký rodič tvrdí, že jeho dieťa prespí celú noc, je to len dôkaz, že to nevnímal a k dieťaťu v noci nevstal.
Deti, ktoré sa často budia sú spájané s vysokým IQ a lepším mentálnym zdravím
Na spojenie medzi inteligenciou a častým budením prišiel doktor Fleming. Psychologička Darcia Narvaez zase upozorňuje na fakt, že deti, ktoré sú bližšie k rodičom a sú napĺňané ich potreby, tak sú omnoho empatickejšie a majú lepšie sebaovládanie a svedomie. Podľa ďalšej štúdie majú tiež lepšie schopnosti učiť sa a menej depresií.
Deti potrebujú rodičov, aby sa upokojili
Štúdia z roku 2011 hovorí, že deti sa skutočne naučia prestať plakať, keď sa ponechajú samé bez rodičov počas „tréningu spánku“ alebo tréningu „kontrolovaného plaču“. No štúdia tiež zistila, že zatiaľ čo stres rodičov sa vďaka tomu znižuje, stres bábätiek sa naopak zvyšuje.
Tieto metódy možno upokoja rodičov na pár mesiacov, ale môžu zanechať na deťoch trvalé následky. Metóda vyplakania spôsobuje, že pod vplyvom stresu nedochádza k nervovým prepojeniam v mozgu, čo môže navždy ovplyvniť jeho vývoj. Môže mať za následok napríklad budúce problémy s učením, empatiou, rozvinutie ADHD alebo absenciu intelektuálnych či sociálnych zručností dieťaťa.
Pre bábätká nie je prirodzené, aby spali oddelene v inej izbe či vlastnej posteli
Deti spali odjakživa v blízkosti matky a boli ňou nosené v šatkách všade aj počas dňa. Ich kontakt bol prakticky nepretržitý.
Psychológ Peter Fleming realizoval štúdiu o spoločnom spaní matiek a bábätiek v posteli. Zaujímal sa o bližšie okolnosti náhlych neobjasnených úmrtí bábätiek počas rokov 2003 – 2006, aby potvrdil alebo vyvrátil posolstvo kampane z 90.-tych rokov, ktorá vyzývala rodičov, aby nespali spoločne s bábätkami v jednej posteli, lebo tak môžu zapríčiniť ich náhle úmrtie počas spánku. Prišiel k záveru, že mnoho týchto úmrtí bolo zapríčinených spiacimi rodičmi, ktorí požili alkohol, drogy, či vzali dieťa v noci dojčiť na gauč a tam od vyčerpania zaspali.
Fleming jednoznačne obhajuje výhody spoločného spania bábätka a matky a ako najbezpečnejšie riešenie odporúča, zabezpečiť pre dieťa postieľku, ktorá je priamo pripojená k posteli matky a môže tak dochádzať k stálemu kontaktu medzi nimi aj počas spánku.
Najdôležitejšie pre dostatočné chápanie správania sa bábätka a jeho nočného budenia je, aby si rodičia uvedomili, že dieťa nie je dostatočne vyvinuté, aby bolo samostatné. Po príchode na svet potrebuje mať pocit, akoby naďalej žilo nejaké obdobie v „externom tehotenskom brušku matky“. Preto hľadá neustály kontakt, pevné objatie, dojčenie na požiadanie ( v brušku malo predsa prístup k potrave neustále ) a pod. Nejaký čas je potrebné mu jednoducho túto starostlivosť venovať.
Rodičia sa dlho tešia na príchod bábätka a keď príde, nepochopiteľne nie sú pripravení prispôsobiť sa jeho rytmu a tomu, čo potrebuje, aby dobre prospievalo, ani v úvodnej fáze. Neustále hľadajú rôzne „zlepšováky“, ako ho čo najrýchlejšie prispôsobiť sebe. Snahou o zmenu spánkového rytmu bábätka vyplakaním a podobne mu môžete spôsobiť viac škody, ako sebe úžitku. Radšej poproste zvyšok rodiny, aby vám prvý rok pomohli so starostlivosťou o domácnosť, aby ste mali dostatok síl na nočné vstávanie a boli pokojné matky, ktoré budú dieťaťu dávať pocit bezpečia a lásky nielen počas dňa, ale i v noci.
Zdroj: buzzfeed.com, parentingscience.com
