Katarína Sipos: Motorika a reč prezradia o vývine detského mozgu veľa

Práve čítate úryvok z rozhovoru v knihe SPOJENÍ NAVŽDY - Ako nestratiť deti v digitálnej dobe. Knihu si teraz môžete zakúpiť v špeciálnej letnej zľave - 19%. 

 

KATARÍNA SIPOS je neurovývinová terapeutka. Vyštudovala klinickú logopédiu a absolvovala viacero odborných školení a výcvikov v oblasti neurofyziológie a psychoterapie. Ako prvá na Slovensku sa začala pozerať komplexnejšie na poruchy učenia u detí prostredníctvom netradičných a nových terapeutických metód. Vzdeláva odborníkov, ako poskytovať komplexný prístup v rámci vývinových ťažkostí. Pôsobí v centre AVARE v Bratislave, kde poskytuje individuálne konzultácie. Venuje sa prevencii a komplexnej intervencii porúch učenia, koncentrácie, správania a pridružených ťažkostí u detských a aj dospelých klientov.

Čo je z pohľadu neurovývinovej terapeutky pre dieťa v jeho prvých rokoch života najdôležitejšie?

Prvé, čo každé dieťa po narodení potrebuje, je naplnenie fyziologických potrieb. Matka musí byť dieťaťu nablízku. Musí byť prirodzene voči nemu čo najvnímavejšia. Od raného veku mu dopomáha k rozvíjaniu dvoch kľúčových oblastí, a to je motorika a reč. Obe sú významne prepojené a je ťažké, resp. nemožné ich oddeliť.

 

Ako môže mama vhodne napomôcť rozvoju motoriky? Často sa hovorí, že deťom nemáme pomáhať pri sedení či chodení.

A to určite ani robiť nemáme. Dôležité je, aby mamička vedela, ako správne s dieťatkom od narodenia narábať – ako ho správne chytiť, vziať na ruky, polohovať. To sú dôležité veci pri rozvoji motoriky. Od narodenia by dieťa mala polohovať na bok, na chrbátik, na bruško. Najviac môžu dieťaťu rodičia pomôcť vo vývine, ak ho nechajú voľne motoricky sa pohybovať. To znamená aj to, že by sme nemali dieťa stále šatkovať alebo ho mať v kočíku, lehátkach, hojdacích kresielkach a podobne. Treba si uvedomiť, že dieťa sa učí hlavne cez spoznávanie svojho vlastného tela. A to telo potrebuje byť aktívne, v pohybe, dieťa musí mať možnosť voľne sa hýbať.

 

Čo si pod spoznávaním vlastného tela môžeme predstaviť?

Ak si napríklad dieťa ľahne na chrbát a zdvihne nožičky hore a opäť ich položí, tak zisťuje, akú majú zhruba váhu, kde asi končí jeho telo, kde sú jeho hranice a to isté s rukami. Prostredníctvom svojho tela sa môže učiť postupne orientovať v priestore, ale najskôr sa ho musí naučiť ovládať. Koordinácia oko – ruka sa začína rozvíjať tak, že dieťa hlavičkou napríklad otočí do strany a spolu s tým sa do strany natiahne aj ruka. Dieťa tak zrazu zistí, že keď sa rukou niekam načiahne a očami ju bude sledovať, umožní mu to uchopiť predmet, ktorý ho zaujal. Takto postupne skúma svoje telo. Senzorická integrácia prebieha vždy prostredníctvom pohybu.

 

Čo sa môže stať, ak je väčšinu času malé dieťa v šatke alebo v sedačke?

Ak je dieťa staticky celý deň v šatke, kočíku alebo posadené v sedačke a pozerá do televízie či tabletu, tak prichádza o možnosť si toto všetko trénovať. Môj názor je, že počas spánku môže byť dieťa kdekoľvek – v šatke, kočíku, lehátku alebo postieľke. V bdelom stave by ale malo mať možnosť byť aktívne a pohybovať sa v priestore. Samozrejme, keď plače alebo má chvíľku emocionálneho diskomfortu, dieťa si pritúlim, priviniem, popestujem. Akonáhle sa upokojí, opäť má mať slobodu pohybu. Keď motorický vývin neprebieha týmto spôsobom, rodičia sa občas pri čítaní orientačných vývinových tabuliek zobudia a zisťujú, že by už možno malo dieťa sedieť samo alebo chodiť a to sa nedeje. V panike mu začnú pomáhať, aby to dokázalo. Niektorí ho podkladajú vankúšmi a tešia sa z toho, že sa už v sede udrží. To však nie je správne. Dieťa má v pravý čas dostať priestor, aby sa to naučilo samo a dokázalo pritom zapojiť všetky potrebné svaly. Len tým, že to dieťa bude robiť bez ich pomoci, trénuje a zaťažuje správne svaly. Mali by ho nechať čo najvoľnejšie na zemi, aby sa mohlo hýbať a prirodzene spoznávať svoje telo. Musím však dodať, že mnohí rodičia brzdia nevedomky vývin dieťaťa aj keď je už o niečo staršie. Jednoducho nevedia, že pohyb a motorika dieťaťa ovplyvňuje aj kondíciu jeho mozgu.

 

Ako brzdia jeho vývin?

Často deťom hovoria, aby nerobili veci, ktoré sú pre ne prirodzené, spontánne a hlavne nesmierne užitočné. Deti neustále dostávajú inštrukcie, aby neskákali po mlákach, nechodili po obrubníkoch, netočili sa bláznivo okolo svojej osi alebo neliezli po stromoch, lebo spadnú a ublížia si. Sú to však všetko pohyby, ktoré aktivujú mozog. Pri pohybe sa aktivuje tzv. rovnovážny (vestibulárny) systém, ktorý pôsobí ako integračný systém pre všetky zmyslové systémy. Úroveň jeho zrelosti má vplyv na to, ako sa dokážeme koncentrovať, ako dlho sme schopní zotrvať bdelí napríklad aj pri riešení úlohy, či sme schopní sedieť v kľude a počúvať výklad učiteľa a podobne. Ak dieťa skáče, posúva svoje ťažisko o 5 – 6 milimetrov vpravo alebo vľavo a musí koordinovať všetky svoje svaly, aby to jeho telo zvládlo. To všetko riadi mozog a aj pri tomto pohybe si vytvára nové synapsie. Vyvíja sa tým rovnovážny systém. Ak nie je dostatočne zrelý, všetky ostatné zmyslové a motorické systémy sú tým ovplyvnené. Dieťa neobsedí, nedokáže sa koncentrovať, má problém s orientáciou v priestore, ťažšie píše. Najvyššia motorická zručnosť, akú dokáže človek dosiahnuť, je zotrvať v kľude. Na to, aby ste to dokázali, potrebujete mať zrelý posturálny systém. A všade naokolo dnes môžeme vidieť, ako veľmi tým deti trpia.
 

Hovoríte, že pre rozvoj dieťaťa je pohyb veľmi dôležitý. Mnohé deti dnes ale trávia čas presne naopak – prikované na sedačkách, lebo rodičia im dajú do rúk tablety alebo dovolia hodiny pozerať v televízii rozprávky.

Myslím si, že je to veľmi smutné. Ak také niečo rodičia robia, neuvedomujú si jedinečnosť tohto obdobia. Ten čas už nemožno vrátiť späť. V ranom veku sa vytvárajú základy pre všetko, čo príde neskôr. Často k nám do centra prídu rodičia, ktorí nešportujú, trpia nadváhou, majú veľmi sedavý spôsob života, a chcú od dieťaťa, aby chcelo ísť von, na bicykel, aby neležalo zvalené na stole, keď sa má ísť učiť, aby sa dokázalo dostatočne dlho sústrediť na učenie. To však nie je reálne. Ak ja – rodič nejdem dieťaťu príkladom a neumožním mu vytvoriť si zdravé návyky a základy, len ťažko môžem očakávať, že dieťa nebude mať v škole ťažkosti a bude neskôr v živote úspešné. Ak malému dieťaťu rodičia dajú do ruky tablet alebo mobil, tak dieťa pri tom robí fyzicky len jeden pohyb – jedným prštekom niečo posúva a hýbe očami, keď sleduje obrazovku. Rodičia často ani netušia, koľko negatívnych vecí sa pri tom deje.

 

Čo napríklad?

Aby dieťa nastúpilo do školy a nemalo v nej problémy, potrebuje si do piateho roka života vytrénovať dostatočne hrubú a jemnú motoriku, mať dobré rečové a jazykové zručnosti. Ak trávi čas s tabletom v ruke, k tomuto nácviku nedochádza. Dieťa používa len jeden prst a nácvik jemnej motoriky je pri tom výrazne obmedzený. Jemná motorika sa rozvíja v následnosti na hrubú motoriku. A taktiež oromotorika, ktorá úzko súvisí s rečou. Čím menej dieťa pracuje so svojím telom, tým horšie.

 

Čím si napríklad trojročné dieťa vhodne rozvíja hrubú motoriku?

Už len tým, že behá, skáče, padá, vstáva, preskakuje, lozí po preliezačkách, podlieza prekážky, hojdá sa, vybehne na kopec a zbehne z neho dole. Hrubá motorika sa rozvíja pri akýchkoľvek spontánnych pohyboch dieťaťa. Pri rozvoji hrubej motoriky je treba mať na zreteli dve veci. Jednou je umožniť dieťaťu dostatok spontánneho neriadeného pohybu. Druhou je motivovať dieťa k riadenému pohybu, teda k športu. Učiť ho bicyklovať, plávať, skákať cez švihadlo, chytať a hádzať loptu. Aktívne ho k tomu vyzývať a vytvárať pre to podmienky a príležitosti.

 

Celý rozhovor s Katarínou Sipos, ako aj množstvo ďalších zaujímavých informácií o vývine detí a ich výchove v digitálnej dobe, si môžete prečítať v knihe SPOJENÍ NAVŽDY - Ako nestratiť deti v digitálnej dobe.