Šport a dobré vzdelanie sa nemusia vylučovať. Mnoho závisí od rodičov i trénerov, hovorí 21-ročný Martin Vician, futbalista, ktorý v týchto dňoch nastupuje do druhého ročníka na Harvardovej univerzite.
Martin pochádza z piatich súrodencov. Vyštudoval Evanjelické lýceum v Bratislave a od 6 rokov hrával futbal. Je odchovancom Slovana Bratislava a 4 roky bol súčasťou tímu juniorskej národnej reprezentácie. Pred odchodom na Harvard strávil sezónu v druholigovej Petržalke.
V rozhovore sa dočítate:
Základný rozdiel spočíva v tom, že okrem študijných povinností, ktoré majú všetci študenti, mám ja ako športovec ešte každodenný športový tréning a následne zápasy. Ja hrám futbal za tím Harvardu proti iným univerzitám a mimo sezóny aj s MLS tímami, čo sú najlepšie futbalové tímy v USA a Kanade. Školné sa na prestížnych univerzitách Ivy League, ako je napríklad Harvard, Yale, Columbia alebo Princeton pohybuje aj okolo 80 tisíc dolárov ročne. Väčšina si to dovoliť nemôže. Vďaka plnému štipendiu, ktoré mi ponúka Harvard, mi je toto školné odpustené. Tieto školy síce neponúkajú športové štipendium v tom pravom slova zmysle, ale cez ich finančnú pomoc je efekt rovnaký. Školy, ktoré nie sú v Ivy League, ponúkajú svojim najlepším športovcom športové štipendiá, ktoré im pokrývajú náklady úplne alebo čiastočne, v závislosti od potenciálu a skúseností uchádzača.
Študujem psychológiu a ekonómiu. Budúci rok si budem musieť vybrať jeden z týchto predmetov ako hlavný, ale zatiaľ nie som ešte rozhodnutý, ktorý z nich to bude.
Prvý rok bol veľmi špecifický. Hneď koncom septembra som mal únavovú zlomeninu chodidla. To všetko zmenilo aj moje očakávania. Namiesto toho, aby som od októbra hral zápasy, tak som mal operáciu a následne rehabilitácie. Veľa som pracoval s kondičným trénerom, masérmi, fyzioterapeutmi. Musím povedať, že sa o mňa postarali na veľmi vysokej úrovni. V priebehu týždňa sa mi večer stalo zranenie, na druhý deň ráno som absolvoval röntgen na kampuse v Harvarde, o dva dni na to som mal CT v Bostonskej nemocnici a stretnutie s chirurgom. Ten mi odporučil operáciu, aby sa to rýchlejšie a lepšie zhojilo. O týždeň na to som mal operáciu a vo februári som už bol plne pripravený do futbalového tréningu. Bohužiaľ, pár týždňov na to nás poslali domov kvôli koronavírusu. Takže to bol naozaj veľmi zaujímavý rok, v dobrom aj v zlom. Hoci som si veľa futbalu nezahral, spoznal som mnoho neskutočne zaujímavých ľudí a zžil som sa s prostredím. Musím povedať, že Harvard je veľmi inšpirujúce miesto.
Študijne sa mi darilo veľmi dobre, aj keď som na Harvard išiel s veľkým rešpektom a nevedel som, čo presne ma čaká. Všetky skúšky som úspešne absolvoval bez väčších problémov. Samozrejme, predchádzala tomu poctivá dlhodobá príprava. Skúšky v druhom semestri prvého ročníka boli nezvyčajné, nakoľko boli online. Aj keď sa môže zdať, že online skúšky sú jednoduchšie ako prezenčné, vôbec to tak nebolo. Čo sa týka skúškového programu ako takého, každý semester mám 4 záverečné skúšky, ktoré sú buď ústne alebo písomné. Počas semestra máme ešte viacero menších skúšok, ktoré nás tlačia do systematického učenia a zároveň pripravujú na záverečnú skúšku v danom predmete.
Išiel som na univerzitu z bilingválneho programu, takže angličtinu som mal denne. Určite platí, že ak sa niekto hlási na americkú univerzitu, jazyk by mal ovládať dobre. Je dôležité, aby študent vedel v danom jazyku aj premýšlať, aby si jednotlivé otázky a odpovede nemusel v hlave vždy prekladať medzi slovenčinou a angličtinou. Pre športovcov je tiež veľmi dôležitá komunikácia s trénermi. Pri interview vás posudzujú aj podľa toho, ako pôsobíte a čo hovoríte. Príležitosť presvedčiť ich, prečo by si mali vybrať práve vás, nedostanete viackrát.
Dvakrát. Dva dni v októbri na oficiálne interview a raz s rodičmi na dovolenke, keď v USA študoval môj starší brat jeden ročník na strednej škole. Priznám sa, že som nevedel, do čoho idem.
Pár študentov bolo zo zahraničia, takže sme si navzájom pomáhali. Ale ani raz som nemal pocit, že by som tam nebol prijatý, alebo že by som chcel byť doma a ľutoval svoje rozhodnutie. Samozrejme, že mi chýbala rodina a kamaráti, ale všetci ma v tomto rozhodnutí podporovali. Veľkou oporou mi boli aj moji spoluhráči. Od začiatku som mal okolo seba 20 spoluhráčov, ktorí mi všetko poukazovali a aj vďaka nim bol prechod do nového sveta pre mňa oveľa jednoduchší.
Školu som mal zvyčajne ráno od deviatej do druhej, potom tréning, kde som strávil najmenej dve až tri hodiny.
Nie, hoci som bol zranený, každý deň som musel byť so spoluhráčmi na tréningu. Keď boli vonku na ihrisku, bol som za čiarou a keď vo vnútri, tak som v posilňovni trénoval. Mal som každý deň individuálne tréningy. Nemal som rok voľno, pretože som bol zranený, práve naopak. Mal som toho ešte viac, lebo som musel cvičiť aj s fyzioterapeutom, kondičným trénerom a chodiť k masérovi. Trénoval som každý deň aj cez víkendy.
Väčšinou ideme na spoločnú večeru. Program potom závisí od toho, koľko máme školských povinností, ale zväčša ideme študovať do knižnice alebo do izby.
Je to náročné. Samozrejme, že sme unavení. Ale je zaujímavé, že nikto tu nepoľaví zo svojich školských povinností. Nikto si nepovie, že je unavený a vykašle sa na učenie. Napríklad, keď sa na Slovensku vrátia futbalisti v nedeľu o jedenástej z turnaja, už sa rieši, že sa na druhý deň nejde do školy. Akoby všetko záviselo len od futbalu a ten bol najvyššou prioritou. Tu sa to tak nevníma. Očakáva sa od vás, že ste okrem športovca aj výborný študent. Rovnako by to malo byť aj v juniorských kategóriách v slovenských kluboch a nepodceňovať u mladých športovcov výsledky v škole.
V juniorských kategóriách je priskoro, aby sme vedeli povedať, či sa mladým futbalistom jedného dňa podarí stať profesionálnymi športovcami. Je tam veľa faktorov, ktoré im môžu skrížiť cestu, ako napríklad zranenia. A vzdelanie im nikto nikdy nezoberie. Navyše si myslím, že ak je niekto disciplinovaný v škole, tak bude aj vo futbale a aj neskôr v živote. Veľa hráčov to tak nemá možno aj preto, že necítia tento tlak zo všetkých strán, teda od rodičov, škôl i od klubov.
V športe je aj nespočetne veľa nešťastných osudov športovcov, ktorí mali o svojej kariére úplne iné predstavy. Potom končia zle aj preto, že nemajú školy, vzdelanie a nevedia ako ďalej. Možno sa o nich nehovorí tak veľa, ale my športovci tie osudy nádejných mladých športových hviezd, ktoré nakoniec neprerazili, poznáme.
Nie, tréning nám vôbec nezasahuje do školských povinností. Jednoduchšie to celé máme akurát vďaka tomu, že máme tréningy v rámci školy. Na jeseň, keď je sezóna a máme ligové zápasy, stáva sa, že cez víkendy na ne cestujeme aj 6 hodín. Vtedy sa niektorí z mojich spoluhráčov snažia cestu využiť na učenie. Mimochodom, u nás na Slovensku som niečo také u športovcov asi nikdy nevidel, aby sa cestou venovali štúdiu. Tu je to niečo úplne normálne.
V tomto období sa hrajú prípravné zápasy s MLS tímami alebo inými univerzitami a oveľa viac sa trénuje. Na jar sú zvyčajne tréningy ráno o šiestej alebo večer. V tomto období máme viac času na školu. Sám som bohužiaľ plnohodnotnú jar na Harvarde ešte nezažil, keďže som koniec prvého ročníka musel absolvovať online z Bratislavy.
Keďže som hral futbal od detstva, mal som veľa spoluhráčov, ktorí školu brali iba tak, že tam musia chodiť, nikdy ich to nebavilo a nevideli v tom žiadnu budúcnosť. To je také krátkozraké vnímanie. Ak v tom období nezasiahnu rodičia, tak pre mladého futbalistu je náročné povedať si, že by sa mal venovať učeniu. On má v hlave iba Ligu majstrov a slávnych futbalistov, ktorí školy nemajú. V týchto situáciách vedia pomôcť aj tréneri, ktorí neraz v mladších ročníkoch chceli vidieť vysvedčenia svojich hráčov. Čím starší sme však boli, tieto veci sa strácali.
Áno, to je veľmi malé percento, ktorým sa to podarí, aby si rodičia mohli dovoliť riskovať a nevyžadovali od detí aj akademické výsledky. Myslím si, že tu by ani nikdy nemala vzniknúť diskusia, či je škola pre mladého športovca dôležitá. Je to jednoducho povinnosť a absolútny základ, čo by mal každý človek mať, bez ohľadu na to, čo v živote bude nakoniec robiť.
Myslím si, že stále je mnoho trénerov, ktorí majú názor, že dobrý futbalista sa musí sústrediť len na futbal. Akonáhle je dobrý študent alebo slušnejší človek, tak to už vnímajú ako problém, lebo ideálny futbalista je podľa nich čo najjednoduchší a tvrdý chalan. Som presvedčený, že to je nesprávne vnímanie dobrého futbalistu. Ale ak títo mladí chlapci nemajú zo žiadnej strany podporu v štúdiu, tak je pre nich škola len povinná jazda, ktorú zvládnu na štvorky a nič si z nej reálne neodnesú.
Na mňa boli v tomto smere rodičia veľmi nároční. Odjakživa som bol vedený k tomu, že škola je dôležitá. Hlavne mama sa veľa kvôli môjmu futbalu obetovala, keď ma po ranných tréningoch vozievala na druhú hodinu do školy, aby som čo najmenej vymeškal a neprišiel až na štvrtú hodinu. Nikdy mi pritom z mojich ambícií nebrala, nikdy mi nehovorila, že ich mám mať menšie alebo sa vzdať týchto snov, ale vždy ma viedla popritom aj ku škole. Tým pádom som vždy zodpovedne pracoval na oboch veciach. Bol som poctivý študent a zároveň som sníval o tom, že chcem hrať v živote futbal najprofesionálnejšie ako dokážem.
Občas sa vyhrážali, že nepôjdem na tréning, ale nikdy k tomu nedošlo. Moji rodičia to vnímali tak, že pokiaľ nebudem mať spravené školské povinnosti a nebudem disciplinovaný v škole, tak nemôžem ísť na futbal. Ja som si nevedel predstaviť vymeškať ani jeden tréning, tak som si školu vždy spravil. To ale vybudovalo aj môj záujem o školu. Nebolo to len o tom, že by som bol do učenia nútený. Každopádne nikdy by mi nenapadlo, že mi raz futbal pomôže v štúdiu. Pri prijatí na Harvard mi pomohol zásadne.
Pozitívne je, že do futbalu deti netreba tlačiť, lebo ich baví, a tak to treba využiť aj v prospech školy. Nie je správne, ak voči vzdelávaniu dieťa nemá vybudovaný žiadny vzťah a vníma to len ako nutnosť. Aj v škole sa dá zamerať na niečo, čo ho môže baviť. Ak to nepodcení, v 19 rokoch bude mať omnoho väčšie možnosti, ako si zariadiť život. Problém je, že keď niekto zanedbáva školu od 13 rokov a doma necíti, že škola je potrebná, tak v 19 rokoch pred maturitou len ťažko doženie premrhané roky. Je neskoro mu vysvetľovať, že mať vzdelanie je dôležité.
To by mohla byť cesta. Myslím si, že tréneri by mohli pomôcť aj v tom, že im nebudú dávať tréningy alebo zápasy počas vyučovania. Veľa hráčov cestuje na tréningy cez celú Bratislavu. Odchádzajú zo školy skôr, alebo si dávajú individuálne štúdium a to je len kúsok od toho, aby sa na školu vykašľali. To veľmi narúša celé štúdium. Mnoho hráčov navyše nekomunikuje s učiteľmi, len odídu zo školy a automaticky ich potom aj berú „len ako športovcov“. Skončia strednú so štvorkami a zrazu sú v pozícii, o akej nikdy nesnívali. Najhoršie na tom je, že nikto z nich si nemôže povedať dokonca ani v 18 rokoch, že ak je národný reprezentant a najlepší na Slovensku, že nepotrebuje školu. Poznám chalanov, ktorí boli obrovské talenty a bol som presvedčený, že z nich budú vynikajúci profesionálni futbalisti, no zrazu prišlo obrovské sito po 19-tke a nezvládli to.
Ak sa rozhodnete pre vysokú školu na Slovensku, tak futbalové cesty sa stanú náročnejšie. Je to komplikované študovať napríklad ekonomickú školu a pritom hrávať druhú ligu. Tento systém, ako ho máme u nás vybudovaný, dáva hráčov do pozície, že vlastne nič iné ako futbal robiť nemôžu. Musia si vybrať medzi futbalom a školou, lebo obe skĺbiť je komplikované. Americké univerzity v tomto smere otvárajú mladým ľuďom úplne iné možnosti. Ich programy vám dovolia tieto dva svety krásne spojiť. Bolo by skvelé, ak by sa to stalo jedného dňa realitou aj u nás v Európe.
Na úvod by som rád povedal, že na Harvard vás neprijmú na nejakú konkrétnu fakultu ako je to zvykom u nás. Svoju špecializáciu si vyberáte až po prijatí. Čiže my športovci sme študenti, ktorí sú prijatí ako všetci ostatní.
Celý prijímací proces začal tým, že som najprv poslal e-mail so životopisom, mojimi futbalovými štatistikami, highlight videom a dvoma zápasmi za reprezentáciu Slovenska. To som poslal na niekoľko univerzít, ktoré ma zaujali.
Z Harvardu mi odpísali, že chcú so mnou robiť online rozhovor. Bral som to ako príležitosť, že sa s nimi aspoň porozprávam. Nevnímal som to ešte ako niečo reálne. Asistent trénera so mnou hovoril asi hodinu o všetkom možnom. Nebolo to ani veľmi o futbale, ale skôr ho zaujímalo, aký som človek a či mám nejaké iné záujmy ako futbal. Vyzeralo to, akoby som prechádzal cez nejaké kolá. Neskôr som mal pár rozhovorov s hlavným trénerom. Potom nasledoval rozhovor s vedúcim programu, ktorý má na starosti študentov. Všetky tieto rozhovory sa robili iba online. Následne si ma zavolali na oficiálnu dvojdňovú návštevu na univerzitu, ktorú mi celú zaplatili, letenku aj pobyt v mestečku Cambridge pri Bostone, kde sa Harvard nachádza. Spoznal som spoluhráčov, pozrel si, kde sa trénuje, kde sa hrajú zápasy, posilňovňu. Prezrel som si školu, bol som na pár hodinách a prešiel som si celý kampus. Nakoniec som absolvoval oficiálne interview s ľuďmi z prijímacej kancelárie, ktorí rozhodovali na záver o mojom prijatí.
Znova to bolo o všetkom možnom, len nie o futbale. Vedeli, aký som futbalista, že som reprezentant Slovenska a futbal je obrovská časť môjho života. Oni sa však snažili zistiť, či mám aj nejaké iné záujmy ako futbal a či by som sa vedel v živote uplatniť aj bez neho. Zaujímalo ich, či som dostatočne ambiciózny, čím viem ako osobnosť s mojím príbehom obohatiť harvardskú komunitu a či budem na univerzitné štúdium pripravený.
Samozrejme, absolvoval som ešte SAT testy. Tie musí napísať každý študent, ktorý sa hlási na americkú univerzitu. Pozostávalo to z angličtiny a matematiky. Podarilo sa mi to napísať výborne. Výhodou je, že to môžete písať viackrát. Ja som to robil trikrát a každý raz som sa zlepšil. Do úvahy vám potom vezmú váš najlepší výsledok. Ja som sa napríklad zlepšil medzi jednotlivými testami o veľa bodov, takže videli, že sa dokážem zlepšovať a to bolo pre nich veľmi dôležité.
Ľudia začínajú zvyčajne riešiť tento proces aj dva roky predtým ako sa hlásia na školu. Ja som začal len koncom augusta s tým, že koncom januára som už vedel, že som prijatý. Nemal som teda veľa času. Ale keďže som si vybudoval hneď od prvého momentu dobrý vzťah s trénermi a ľuďmi, ktorí rozhodovali na záver o mojom prijatí, vedel som dobre komunikovať, zvládnuť interview a futbalovo som sa im hodil do tímu, tak to vyšlo.
Do prvého ročníka prijali 1950 študentov, čo boli 4 percentá zo všetkých prihlášok.
So mnou v ročníku je len jeden Slovák, ale nehrá na Harvarde univerzitný šport. V prvom ročníku nie sú však ani Česi. Príde mi, že celkovo zo strednej Európy je tu málo študentov. Myslím si, že je škoda, že sa viac športovcov nepokúša dostať na zahraničné univerzity a nevyužijú tieto štipendiá.
Priznám sa, že aj ja som najprv vnímal Harvard len ako školu pre milionárov a budúcich prezidentov, že je to exkluzívna škola len pre nejakú špičku. Pritom to je škola, ktorá je naozaj otvorená všetkým vďaka štipendiám, ktoré ponúka.
Štúdium stojí približne 80 000 eur ročne. To si naozaj môže dovoliť málokto. Pokiaľ sa ale detailnejšie pozriete na štipendiá, ktoré ponúkajú, tak to je úplne o niečom inom. Ak rodičia zarábajú menej ako 65 000 dolárov ročne, tak škola študentovi platí úplne všetko. Pokiaľ je to viac, tak je to nejaké malé percento, čo musia zo školného hradiť. Do prihlášky sa najprv ale ani neuvádza, koľko zarábajú rodičia. Neberú ohľad na to, či je niekto milionár a ušetrili by na ňom. Otázka financií sa rieši až po prijatí. Aj to je dôkazom, že je to naozaj škola pre všetkých, otvorená úplne všetkým.
Hradia nám školu, ubytovanie, stravu. Máme celý deň v rámci školy otvorené jedálne, kde môžeme ísť koľkokrát chceme. Za futbal tu platený nie som a súčasťou štipendia nie je žiadne vreckové. Je tam ale veľa možností, ako brigádovať priamo v škole, napríklad v knižnici. Avšak musím povedať, že ja vlastne peniaze takmer vôbec nepotrebujem. Mám tu zadarmo úplne všetko od plavární, masáží, mentálneho kouča, psychológa, posilňovne, tenisu, vlastne úplne všetkých športov.
Počas jesene je to náročné, ale na jar sa to dá. Veľa mojich spoluhráčov brigádovalo.
Táto finančná pomoc funguje rovnako aj na iných tzv. Ivy League školách, čo sú tie najprestížnejšie v Amerike. Na iných univerzitách mimo Ivy League to funguje cez atletické štipendiá. Tam závisí od nich, aké vysoké štipendium sú študentovi ochotní dať. Niekedy mu dajú plné štipendium, inokedy 80 %. Myslím, že je tam pravidlo, že na 23-členný káder majú 9,9 plných štipendií, ktoré môžu rozdať.
Určite nemusí byť národný reprezentant, aby sa dostal na tieto najprestížnejšie školy v Amerike, ale iste to prihláške pomôže. Byť reprezentantom krajiny niečo znamená. Keď je ale niekto lepší študent ako športovec a hrá prvú ligu, tak tiež je zaujímavý pre tieto školy. Môže ich zaujať inak. Keďže na Harvarde Slováci bežne nie sú a možno som aj prvý, ktorý tam hrá futbal, tak sa o Slovensko zaujímajú. Už viackrát sa ma pýtali, či je na Slovensku niekto ďalší, kto by mohol byť pre Harvard zaujímavý. Myslím si, že čím bohatší je životopis uchádzača, tým lepšie. Ja som mal výhodu aj v tom, že som ako reprezentant precestoval celý svet. Pri výbere je tiež podstatné, či sa im hodí športovec do systému, či takého hráča práve hľadajú do tímu, lebo niektoré pozície sú už obsadené aj dva roky vopred. Tých hráčov začínajú hľadať s veľkým predstihom. Preto, ak má niekto záujem vybrať sa týmto smerom, mal by to začať riešiť čím skôr.
Mal som šťastie jedine v tom, že moja pozícia nebola obsadená. Vždy hovorím, že v každom veľkom príbehu musí byť nejaký moment, ktorý môžeme nazvať šťastie, ale že to celé nebolo len o šťastí naznačuje aj fakt, že som si mohol vybrať z univerzít ako Yale alebo UCSB. Taktiež, som bol v kontakte s UCLA. Tam už ťažko povedať, že si sadlo na mňa nejaké šťastie.
Zatiaľ viem s istotou povedať, že minimálne do januára zostávam doma na Slovensku. Škola ale s veľkou pravdepodobnosťou zostane zavretá počas celého školského roku. Študovať online bude pre mňa nová skúsenosť. Predpokladám, že to bude náročnejšie ako keby som bol na Harvarde. Popri štúdiu sa budem venovať futbalu. Momentálne som späť v Petržalke, kde som hrával pred tým, ako som išiel na Harvard.
Jednoznačne ma naučil nevzdávať sa a pracovať na tom, čo ma baví, na svojich snoch. Naučil ma zvládať tlak - zachovať si pod tlakom chladnú hlavu a ďalej v takých momentoch podávať výkon. Aj vďaka nemu som sa naučil organizovať si čas – celý život som kombinoval tréningy ráno alebo poobede, vyučovanie, domáce úlohy. Precestoval som vďaka nemu celý svet a mám na to nezabudnuteľné zážitky. Bol som na turnajoch v Číne, v Rusku, po celej Európe. To mi dalo veľmi veľa. Spoznal som mnoho miest i zaujímavých ľudí. Našiel si veľa kamarátov. Futbal bol a je to pre mňa stále zábava. Vyžaduje síce veľa obety, ale mnohonásobne vám to všetko vráti.
Žijem futbalom, je to moja vášeň. Budem na ňom ďalej pracovať a kam ma to dostane, to dnes netuším, ale momentálne si život bez neho neviem predstaviť. Neviem, aká bude moja futbalová kariéra a či zostanem zdravý. Verím, že áno, ale ak by som musel s futbalom prestať, viem, že mám iné možnosti a viem sa uplatniť aj bez futbalu a dokážem žiť plnohodnotný život.
