ADRIANA SZABOVÁ a GABRIELA PEPICHOVÁ sú študentky pedagogiky na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Vďaka programu Erasmus+ sa im naskytla príležitosť študovať na univerzite Åbo Akademi University v meste Vaasa na pedagogickej fakulte a zažili na vlastnej koži, ako Fíni pripravujú mladých učiteľov do praxe.
S Adrianou a Gabrielou sme sa rozprávali, ako vyzerá vo Fínsku vzdelávanie budúcich učiteľov a čo ich na tejto skúsenosti očarilo.
Ako dlho ste boli na fínskej univerzite Åbo Akademi University?
Adriana: Na univerzite sme strávili v roku 2019 celkovo takmer deväť mesiacov. Od januára do mája a potom sme si to predĺžili od septembra do decembra.
Bola to veľká univerzita? Koľko má študentov pedagogiky?
Gabriela: Na Ǻbo Akademi University v mestách Turku a Vaasa študuje dokopy 5500 študentov. Každoročne sa na univerzitách udeľuje okolo 500 magisterských a 75 doktorských titulov. V meste Vaasa sa nachádza Pedagogická fakulta spomínanej univerzity, na ktorej študuje približne 1800 študentov.
Ako vyzeral príchod na fakultu – vybavovanie dokladov, prístup referentiek na študijných oddeleniach a ich jazykové zručnosti?
Adriana: Pred príchodom do Fínska sme dostali akceptačný list, kde bolo uvedené, že máme prísť týždeň vopred pred začiatkom školy. Išlo o tzv. orientačný týždeň. Z vysokej školy nám boli pridelení tútori, ktorí nás hneď po príchode vyzdvihli na stanici. Na druhý deň všetkých zahraničných študentov uvítali, navzájom sme sa spoznali a ukázali nám, ako všetko na škole funguje. Mali sme rôzne prednášky o štúdiu, ale napríklad aj o šikanovaní a čo by sme mali robiť, ak by k niečomu takému prišlo. Predstavili nám predmety, z ktorých si môžeme vybrať a dali nám inštrukcie, že ak by sme mali akýkoľvek problém, na koho sa máme obrátiť. Hovorili nám aj o voľnočasových aktivitách. Jednoducho o všetkom, čo by sme mohli potrebovať.
Gabriela: Všetci nám boli od prvého dňa nesmierne nápomocní a rozprávali vynikajúco po anglicky. V tomto smere sme nemali žiadny problém niečo vybaviť.
Ako vyzerali priestory a vybavenie univerzity?
Gabriela: Priestory boli veľmi pekné. Všetko bolo do posledného detailu riešené tak, aby sa tam študenti cítili príjemne. Na univerzite boli gauče, kde sme mohli sedieť a relaxovať, rôzne priestory na samoštúdium, dostatok počítačov. V škole bola kaviareň i jedáleň. A školské obedy boli úžasné! Tie sa nedajú porovnať s ničím. Veľký výber jedál za nízke ceny. Obedy boli servírované formou bufetových stolov, kde si študenti mohli sami naberať jedlá, na ktoré mali chuť.
Adriana: Veľkou výhodou pre študentov boli na univerzite aj dostupné študijné materiály. Ak sme si potrebovali niečo vytlačiť, mali sme to bezplatne, len za kredity, ktoré nám boli pridelené na začiatku semestra. Ak si potrebujeme u nás niečo na hodiny tlačiť, je to pre študentov veľmi drahé. Na fínskej univerzite sme mali všetko k dispozícii zadarmo. Aj keď sme potrebovali niečo na prax, ako napríklad nejaké papiere alebo látky, mohli sme si vziať čokoľvek. Raz sa dokonca stalo, že na chodbe bol veľký stôl so zakladačmi, euroobalmi, zvýrazňovačmi a dokonca aj s lampou, pri ktorom bol oznam, že je to všetko zdarma a máme si to vziať, ak potrebujeme. Rovnako to bolo aj na hodinách. Keď sme mali pracovať s nejakými podkladmi, nosili nám ich vždy učitelia.
Ako vyzeralo ubytovanie pre študentov?
Gabriela: Prvýkrát sme bývali tri v dvojpodlažnom študentskom byte. Každá sme mali svoju izbu a spoločnú veľkú kuchyňu. Samozrejmosťou bola aj sauna, ktorá je bežnou súčasťou každého ubytovania vo Fínsku. Bývanie sme si riešili samy, ale univerzita nám na tieto študentské byty dala odporúčanie. Bolo to veľmi príjemné moderné bývanie. Každú z nás stálo 250 eur mesačne. Je tu zvykom, že byty sa odovzdávajú nájomníkom úplne prázdne, alebo iba so základným vybavením takže je potrebné si niektoré veci dokúpiť. Fungujú tu ale „blšie trhy“, kde si viete všetko lacno zohnať. My sme na trhoch nakúpili základnú výbavu do kuchyne, záclony a vešiaky. Mnoho vecí je možné získať aj od zahraničných študentov, ktorý po študijnom pobyte z krajiny odchádzajú a zariadenie do bytu predávajú prostredníctvom rôznych secondhand skupín na sociálnych sieťach.
Adriana: Druhý semester sme bývali už na internáte. Ten bol tiež vynikajúci. Každá sme mali vlastnú izbu aj kúpeľňu. Nájom bol 280 eur mesačne.
Poďme sa bližšie pozrieť na vaše štúdium. Akú ste mali špecializáciu – študijný odbor?
Adriana: Naša špecializácia bola Teacher training. To bolo určené pre zahraničných študentov, čiže sme tam mali zo všetkého niečo, aby sme čo najlepšie spoznali ich vzdelávací systém. Mali sme rôzne predmety, napríklad aj telesnú a tiež prax. V podstate to bolo niečo ako učiteľstvo prvého stupňa.
Výzvou bol pre nás predmet Slöyd – niečo podobné ako pracovné vyučovanie u nás, kde mal predmet dve časti textilnú a technickú. Tak sme sa naučili a vyskúšali si štrikovanie, vyrezávanie z dreva, ale aj opracovávanie kovu. Fíni na tieto praktické zručnosti kladú veľký dôraz už aj v materských školách, kde deti bežne narábajú s náradím.
Čiže univerzita si vytvorila špeciálny program pre zahraničných študentov?
Gabriela: Pravdepodobne áno. Myslím si, že to bolo najmä vďaka veľkému záujmu zahraničných študentov študovať v tejto krajine a učiť sa od tých najlepších. Program bol postavený tak, aby nám učitelia ukázali čo najviac z ich vzdelávacieho systému.
Prekvapilo vás niečo na vyučovaní?
Adriana: Zaujímavé bolo, že sme nemali žiadny stabilný rozvrh hodín. Každý týždeň bol iný – niekedy sme mali vyučovanie doobeda, inokedy poobede. Pred desiatou sme ale nezačínali nikdy. Mne osobne sa to veľmi páčilo. Človek aspoň neupadol do žiadnej rutiny. Hodiny boli koncipované tak, aby sme nesedeli len za lavicami, ale boli aj aktívni. Stále sme robili veľa aktivít. Na každú hodinu som sa vždy tešila, pretože som vedela, že sa naučím niečo nové, čo určite zužitkujem.
Koľko študentov bolo bežne na prednáškach na univerzite?
Gabriela: Na každom predmete bol iný počet študentov. Niektoré predmety sme mali aj s Fínmi a niektoré boli určené len pre študentov výmenných študijných programov. Napríklad na Multikultúrnom vzdelávaní nás bolo okolo štyridsať a na predmete Texty pre deti len okolo pätnásť.
Ako vyzerali predmety, ktoré ste tu absolvovali?
Gabriela: Veľa sme sa v rámci nášho programu venovali globálnym a environmentálnym problémom a otázkam smerovaným k tomu, čo by sme mohli vo svete zlepšiť, alebo urobiť, pre to, aby sa rôzne problémy v spoločnosti nevyskytovali, alebo aby sme im úspešne predchádzali. Výstupy v rámci jednotlivých predmetov boli taktiež veľmi praktické. Využívali sme pri nich najmä kritické myslenie na riešenie problémov a skupinové diskusie, kde sme diskutovali o možnostiach zlepšenia javov vo svete.
Toto sú témy, ktoré Fíni podporujú už na prvom stupni vzdelávania?
Gabriela: Áno, Fíni sa intenzívne zameriavajú na riešenie celospoločenských problémov už s najmenšími deťmi v základných školách. Veľa sa tiež venujú otázkam migrácie, inklúzie či globálneho otepľovania. Rezonujú tam jednoducho témy, ktoré reálne trápia svet.
Boli s týmito témami skutočne zžití aj ľudia mimo školy?
Adriana: Jednoznačne. V ich spoločnosti bolo nesmierne cítiť, že sú otvorení voči cudzincom – či ste zahraničný študent alebo migrant, nikto voči vám nemá predsudky.
Myslíte, že tieto zdravé spoločenské postoje Fínov sú také pevné, lebo s tým začínajú už na základných školách?
Gabriela: Myslím si, že áno. Určite majú však výhodu v tom, že už samotné triedy na základných školách sú multikultúrne. Deti v týchto triedach pochádzajú z rôznych krajín a rozprávajú viacerými jazykmi. Deti sa učia spolu vychádzať a vzájomne sa tolerovať už od malička a myslím si, že najmä z tohto dôvodu je vytváranie zdravých spoločenských postojov u Fínov o to jednoduchšie a prirodzenejšie.
Na Slovensku, ako aj v mnohých iných krajinách, sa intenzívne rieši inkluzívne vzdelávanie. Ako ste vnímali vo Fínsku prácu s deťmi so špeciálnymi vzdelávacími potrebami?
Gabriela: Inklúzia u nás a vo Fínsku sa absolútne nedá porovnávať. Oni sú v tomto smere naozaj niekde úplne inde. Všetky deti, ktoré majú nejaké znevýhodnenie a môžu byť zaradené do bežnej triedy, tak navštevujú bežné školy. Deti so špecifickými potrebami majú pridelených asistentov a na školách sú taktiež prítomní špeciálni pedagógovia. Tí sú zodpovední za jednotlivé stupne vzdelávania. Na základnej škole, kde sme absolvovali prax, má každý špeciálny pedagóg pridelené dva ročníky. V jednotlivých triedach majú s deťmi skupinové hodiny a všímajú si, či niektoré deti nepotrebujú v nejakom smere pomoc. Na základe výsledkov zo skupinových hodín vypracúvajú špeciálny pedagógovia pre rodičov odporúčania, ak sú potrebné.
Adriana: V podstate už hneď na začiatku školského roka špeciálny pedagóg robí akési testovanie, aby zistil, na akej úrovni sa deti nachádzajú a aby sa predchádzalo zväčšovaniu akýchkoľvek problémov. Ak je to potrebné, nastaví sa pre dieťa individuálny študijný plán, s ktorým mu je nápomocný asistent.
Stretli ste sa v základnej škole, kde ste praxovali, aj s nejakým vážnejším zdravotným stavom dieťaťa?
Gabriela: V škole som si všimla jedno dieťa na vozíku, ktoré však nemalo žiadny problém pohybovať sa po škole. Vo fínskych školách je samozrejmosť mať všade bezbariérové prístupy. V základnej škole, kde sme absolvovali prax, mali dokonca aj výťah, takže dieťa nemalo žiadny problém dostať sa kdekoľvek v rámci školy.
V predškolskej triede sme zase videli chlapčeka so svalovou dystrofiou, ktorý potreboval asistentskú pomoc v škole po celý čas. Počas prestávok, kedy boli ostatné deti vonku, asistentka s dieťaťom cvičila a pomáhala mu zrelaxovať sa. Počas pozorovania v triede a taktiež počas môjho vyučovania, bolo dieťa vždy plne zapojené do všetkých aktivít a skupinových prác, ktoré vykonávali ostatní. V triede malo dieťa nesmiernu podporu nielen zo strany asistenta a učiteľky, ale aj zo strany ostatných detí. Deti chlapcovi neustále pomáhali, povzbudzovali ho a v plnení aktivít uprednostňovali jeho potreby. Bolo jasné, že chlapec sa cítil v triede ako plnohodnotný člen kolektívu.
Adriana: Raz sme zažili veľmi krásny dojímavý moment, keď sme boli na návšteve v materskej škole. V jednej z tried mali dieťa s Downovým syndrómom. Malo asistenta, ale vôbec nekomunikovalo. Učiteľka preto zapojila všetky deti, aby mu pomohli cítiť sa v triede plnohodnotne a akceptovane. Dvakrát do týždňa sa spoločne učili posunkovú reč, aby sa s ich spolužiakom vedeli dorozumievať. To bol pre nás naozaj veľmi silný moment.
Prax je pre študentov prirodzene záživnejšia časť štúdia. Ako viedli učitelia hodiny na univerzite, boli tiež zaujímavé?
Adriana: Na každú hodinu som sa tešila a bolo to aj vďaka profesorom. Medzi učiteľmi a študentmi je cítiť veľkú dôveru a ochotu pomôcť. Vo Fínsku neexistuje žiadne oslovovanie učiteľov titulmi, oslovujú sa krstným menom, čo vytvára veľmi priateľskú atmosféru počas vyučovania. Učitelia sa snažili vždy využiť všetok čas hodiny naplno, nebolo to len o výklade, ale veľa sme pracovali v skupinách s rôznymi materiálmi a viedli diskusie. Svojich študentov vedú ku kritickému mysleniu a veľa sa s nimi rozprávajú. Ďalším plusom bola ich ukážková angličtina, takže nemali problém pracovať aj so zahraničnými študentmi.
Ako vyzeralo skúšanie na konci semestra?
Gabriela: Väčšinou bolo realizované formou záverečných seminárnych prác alebo esejí. V týchto prácach sme mali zhrnúť, čo sme sa počas semestra naučili, čo nám daný predmet dal a využiť pritom kritické myslenie. Bol to v podstate priestor, aby sme sa zamysleli, ako tieto poznatky dokážeme využiť v praxi.
Adriana: Na niektorých predmetoch sme mali aj päť seminárnych prác a na záver sme už nemali nič. Jeden predmet bol riešený formou diskusií a práca bola len na záver. S testom sme sa stretli len pri cudzích jazykoch - písali sme test zo švédčiny a angličtiny. Ale nešlo o žiadny veľký záverečný test, písali sme aj priebežné testy. Nebolo to teda žiadne veľké záverečné skúšanie.
Ako vyzerali spomínané seminárne práce?
Gabriela: Seminárne práce boli naše osobné výstupy, v ktorých sme sa bližšie vyjadrovali k témam v rámci jednotlivých predmetov. V týchto prácach sme zvyčajne riešili nejaký problém, na ktorého riešenie sme sa pozerali z pozície budúceho učiteľa. Rozsah bol zvyčajne 15-20 strán podporený literatúrou. Ako príklad uvediem záverečnú seminárnu prácu v rámci predmetu Peace (Mier), kde sme si mali najprv vybrať tému, ktorá nás počas semestra najviac zaujala. Následne sme sa mali zamyslieť nad možnými problémami, ktoré by mohli vzniknúť v rámci tejto témy do roku 2030 a navrhnúť riešenia, ktoré týmto problémom zabránia.
Na niektorých predmetoch sme okrem spomínaných seminárnych prác vytvárali aj tímové projekty či prezentácie. Veľa sme diskutovali v skupinách a výsledné riešenia diskusií sme následne odprezentovali v triede. Fíni veľmi podporujú skupinovú prácu. Intenzívne to bolo vidieť už aj na základných školách, kde je usporiadanie lavíc organizované tak, aby deti mohli čo najviac pracovať v skupinách.
Vymenili by ste skúšanie u nás za to fínske?
Adriana: Okamžite. To klasické testovanie nič nevypovedá o tom, či študentovi daný predmet niečo dal. Takéto zamýšľanie sa nad tým, čo som sa reálne naučila a ako to viem použiť, je o niečom inom.
Gabriela: Napísať o tom, ako sa snažíte vyriešiť nejaký problém vám dá ďaleko viac ako nabifliť sa niečo na test a o dva dni to zabudnúť.
Vráťme sa ešte k praxi. Ako často ste mali praktické hodiny?
Gabriela: Počas semestra sme absolvovali 30 hodín pozorovania a 4 hodiny vlastnej výučby. Súčasťou praxe boli taktiež tzv. kultúrne dni, na ktorých sme viedli výučbu v rodnom jazyku. Počas kultúrnych dní k nám chodili deti v 5 až 10-členných skupinách a my sme s nimi robili aktivity, ktoré sa viazali na našu kultúru. Na záver semestra sme odovzdávali 15 stranovú esej, alebo tzv. denník z pozorovania a výučby.
Na prax ste chodili do bežných škôl?
Adriana: Na prax sme chodili do škôl, ktoré boli špeciálne určené pre študentov pedagogiky. Tu to funguje tak, že sú školy, ktoré spadajú pod univerzitu a nachádzajú sa v jej bezprostrednej blízkosti. Je to lepšie mať takto určené školy na prax. Deti aj učitelia boli zvyknutí na to, že tam stále niekto cudzí chodí. Niekto by si mohol myslieť, že je to pre deti i učiteľov rušivé, ale práve naopak, je to pre nich tiež prínosné. Deti majú z toho veľké benefity, keď tam chodia. Stretávajú sa s cudzími kultúrami, jazykmi, hovoria viac po anglicky. Obohacuje to obe strany.
Na spomínanej základnej škole sme mali prideleného aj koordinátora, ktorý bol za nás zodpovedný a poskytol nám všetky informácie, ako to na ich základnej škole funguje, aké majú kurikulum, kto je za čo zodpovedný a podobne.
Gabriela: Na základnej škole boli organizované aj jazykové kurzy. Napríklad ak deti mali záujem o výučbu nemeckého jazyka, tak koordinátor zo základnej školy kontaktoval nemeckých študentov s prosbou o poobednú výučbu. Títo študenti potom nerealizovali pozorovanie a výučbu tak, ako ostatní výmenní študenti, ale v rozsahu 34 hodín vyučovali len v poobedných hodinách. Tento rok prebiehali na základnej škole napríklad kurzy japončiny a španielčiny. Je úžasné, že Fíni všetko vedia využiť na maximum. Akonáhle vedia spojiť niečo, z čoho by mohli profitovať, tak to využijú. U nás by sa taktiež dalo mnoho vecí z toho, čo tam funguje zrealizovať, ale chýba tu nadšenie. Je to veľká škoda.
V mnohých vzdelávacích systémoch je ešte stále v popredí frontálne vyučovanie. Ako to vyzeralo na ich hodinách?
Adriana: Každá hodina počas praxe bola pre nás zážitkom, pretože sme videli čosi nové. Málokedy sa stalo, že by bola hodina založená len na výklade učiteľa. Napríklad počas matematiky mali žiaci prichystané rôzne stanovištia s matematickými úlohami aj mimo triedy, a počas celej hodiny sa v skupinách striedali a chodili od jedného stanovišťa ku druhému, pričom si precvičovali logické myslenie a učivo, ktoré dovtedy prebrali. Na hodine švédčiny zase polku hodiny žiaci strávili v triede a druhú polovicu im učiteľ nechal priestor na čítanie s nižšími ročníkmi. Mali to tak zaužívané, že starší žiaci čítavali s tými menšími knihy počas týchto hodín. Bežne však učiteľ nechával na hodinách väčší priestor deťom, akoby len frontálne preberal učivo. Deti pracovali na iPadoch, diskutovali spoločne v kruhu alebo pracovali v skupinách, organizácia hodín bola naozaj rôznorodá.
Ako vyzerali ich prestávky? Boli podobné ako u nás?
Gabriela: Bez ohľadu na počasie sa dve 20-minútové doobedné a jedna poobedná prestávka realizujú vonku. Deti sa počas týchto prestávok majú možnosť zrelaxovať a vyblázniť. Prestávky sú niekedy organizované učiteľmi - tancujú sa spoločné tanečné choreografie, no zvyčajne si deti vyberajú samy, čo budú robiť. K dispozícií je dvor s klziskom a množstvom snehu.
Adriana: Páčilo sa mi, že deti museli chodiť povinne počas prestávky von. Uvoľnili sa, vybláznili a následne dokázali dobre nabehnúť na výučbu. Mali tam aj pingpongové stoly alebo gauče. Jednoducho nesedeli počas prestávok v triedach.
Na prax ste chodili viacerí študenti do jednej triedy?
Gabriela: Maximálne nás mohlo byť ako pozorovateľov v triede päť. My sme si vyberali, do ktorej triedy chceme ísť. Pred vyučovacou hodinou sme vždy kontaktovali učiteľa s prosbou o návštevu jeho hodiny. S jeho súhlasom sme vstúpili do triedy a následne sme boli oboznámení s vyučovacím obsahom hodiny. Stávalo sa len zriedka, že by sme neboli pripustení na pozorovanie, a to väčšinou z dôvodu veľkého počtu študentov prítomných na výučbe. Vo Fínsku to nie je zaužívané tak ako u nás, že máme pridelenú jednu triedu a učiteľa. Tam sme mali dvere otvorené všade. Mohli sme ísť dokonca aj na iné stupne, aj ku gymnazistom.
Aký ste mali celkový dojem zo štúdia?
Adriana: Do školy vo Fínsku som chodila veľmi rada. Hodiny boli pre mňa naozaj zaujímavé a celkovej príjemnej atmosfére v škole nahrávalo aj to, že učitelia k nám boli veľmi priateľskí a ohľaduplní. Mali sme rovnocenný vzťah, ale nechýbal nám zároveň voči nim aj rešpekt. Mohli sme s nimi prebrať naozaj čokoľvek, akýkoľvek problém, vždy sme vedeli, že nám poradia. Vo Fínsku existuje veľká dôvera medzi učiteľom a žiakom, bolo ju cítiť všade - na univerzite, ale aj na základných školách. Ten vzťah je tu naozaj ukážkový. A nielen učitelia boli milí a pozorní, ale aj ostatný personál v školách. Či ste vstúpili do jedálne alebo potrebovali niečo od koordinátora.
Gabriela: Hodiny boli veľmi zaujímavé aj prínosné. My sme sa na tie hodiny nebiflili. Páčilo sa mi, že aj výsledné práce, ktoré sme robili, boli zamerané na rozmýšľanie a logické uvažovanie.
V čom spočívalo to čaro, že si učitelia dokázali získať takú dôveru žiakov? Prečo sa to u nás nedeje?
Gabriela: Keď sme ich s niečím oslovili, ani chvíľu nezaváhali, že by mali toho teraz veľa, alebo že by sa im to nehodilo. Vždy nám ochotne a s radosťou pomohli.
Adriana: Akoby našim učiteľom chýbala otvorenosť, motivácia. Ale pravdou je, že ani na študentoch u nás necítiť žiadne nadšenie, že chodia do školy, aby sa niečo naučili. Nevidieť, že ich to baví a sú tam, lebo si to vybrali. Vo Fínsku bolo cítiť, že ich to štúdium baví a chcú sa učiť. Videli ste ich pracovať na notebookoch, čítať si knihy, chodili študovať do knižnice. Keď u nás prídem do knižnice, tak je prázdna. Tam si vážia, že sú na vysokej škole, pretože sa tam nedostane každý.
Vidíte sa v školstve, keď doštudujete univerzitu?
Adriana: Ja by som sa aj videla, ale asi nie na Slovensku. Každý hovorí, aby sme tu zostali, zmenili to tu, ale nemám momentálne žiadnu motiváciu tu zostávať. Mne sa Fínsko tak veľmi páčilo, že si viem predstaviť, že by som tam žila. Učitelia sú tam oceňovaní, nie ako u nás. Mňa práca s deťmi baví, ale musíte mať na to aj vhodné podmienky. Vo Fínsku všetko naokolo funguje. Bola som tam veľmi spokojná. Jediné, na čo som si nevedela úplne zvyknúť bola tma.
Gabriela: Ja som na tom podobne. Fínsky vzdelávací systém ma očaril, avšak zima a tma ma veľmi odrádzajú. Z tohto dôvodu si neviem dlhodobo predstaviť žiť v tejto krajine. No uvidíme, čo mi prinesú ďalšie skúsenosti a aké pracovné príležitosti sa mi naskytnú. Možno predsa len na pár rokov zavítam znova do Fínska.
