JIŘÍ HALDA je špeciálny pedagóg a rodinný terapeut so špecializáciou na deti predškolského veku. V rozhovore prezradil, prečo je obdobie nástupu detí do materskej školy pre deti také náročné, čomu by sa mali v tomto čase rodičia vyhnúť a ako dieťa vhodne pripraviť na túto obrovskú životnú zmenu.
Jiŕího Haldu budete môcť osobne stretnúť na júnovej konferencii Aký otec, taký syn v Bratislave.
JIŘÍ HALDA
Učiteľ, špeciálny pedagóg, logopéd, lektor, rodinný terapeut a diagnostik. Špecializuje sa na deti predškolského veku. Je absolventom Pedagogickej fakulty v Hradci Králové a Univerzity Palackého v Olomouci. V rokoch 1993 – 2006 pôsobil ako učiteľ a špeciálny pedagóg na základných a špeciálnych školách a v Pedagogicko-psychologickej poradni v Olomouci. Od roku 2006 pôsobí ako lektor, diagnostik, intervent a personálny poradca.
V máji sa začali zápisy do materských škôl. Mnohé deti nastúpia v septembri po prvýkrát do škôlok, mamičky do práce. Ako toto zlomové obdobie v živote dieťaťa a matky vnímate?
Nástup dieťaťa do materskej školy je asi najzlomovejším okamihom v živote človeka. Je to deň, kedy vstupujeme do inštitúcie, a teda do inštitucionálnych procesov. Musíme sa naučiť prispôsobiť, deliť sa o pozornosť dospelého s mnohými ďalšími deťmi a preto záleží mimoriadne významne na tom, ako dobre sú deti na zaškolenie zrelé. Deti totiž na rozdiel od dospelých podstatne menej premýšľajú a „špekulujú“ – nemajú k tomu ani zrelosť, ani skúsenosti. Deti predovšetkým prežívajú. Veľmi podceňujeme, že o svojich pochybnostiach a pocitoch nedokážu hovoriť, ale drámy, ktoré sa v nich dejú, sú obrovské. Preto aj dobre vedené a milované dieťa prežíva nástup do materskej školy ako obrovskú záťaž.
Kedy je podľa vás ideálny čas na nástup dieťaťa do škôlky? Kedy zvážiť, že si nechať ešte nejaký čas dieťa doma?
Ideálny vek na nástup do materskej školy sa stanoviť nedá. Pravdupovediac, celý systém predškolského vzdelávania vôbec nie je prirodzený. Tisíce rokov deti vyrastali v komunitách príbuzných a na ich výchove podieľali príbuzní, staršie deti z rodiny, ako aj cudzie deti. Zriadenie materských škôl bolo vynútené sociálnym tlakom na zamestnanosť matiek. Skúsenosti z uplynulých desaťročí nám ale ukazujú, že najskorší vek pre zaškolenie je tri roky. Ale vek je pritom vlastne tá najrizikovejšia podmienka. Ďaleko dôležitejšie je, ako je dieťa na tom s vnútornými procesmi zrelosti, teda jeho emocionálnou a sociálnou zrelosťou. Preto, pokiaľ je zvykom zaškolovať deti vo veku troch rokov, je potrebné, aby sme ho na nástup do školy dostatočne pripravili. Zaškolovanie detí mladších ako tri roky považujem za rizikové v akejkoľvek zemi a nielen, že sa nám to vypomstí v budúcnosti, ale už sa to aj deje – všimnite si zvláštne napätie, ktoré sa v našom „civilizovanom svete“ deje. To sú predovšetkým dôsledky nedostatočného citového sýtenia v ranom detstve a predčasného zaškolenia.
Čo by sme podľa vás teda nemali podceniť pred zaškolovaním dieťaťa?
Je to niekoľko faktorov: dieťa by malo mať prežitý proces, ktorému sa ľudovo hovorí „obdobie vzdoru“. Je to proces, ktorý dieťaťu vytvára predstavu a skúsenosť, že sa svet netočí len okolo neho – niektoré javy sa dejú, aj keď sa mi to nepáči a niektoré sa nedejú, aj keď sa mi to páči. A je nutné, aby túto skúsenosť dieťa nezískavalo až samotným zaškolením. Odrazí sa to totiž na jeho vzťahu ku škole na celý život.
Ďalším faktorom je vnútorná zrelosť - fakt, že dieťa má vybudovanú dostatočnú citovú autonómiu vo vzťahu k matke. Inými slovami nesmie prepadať panike, že ak ju pár hodín neuvidí, tak ju už neuvidí nikdy. Lenže je v tom háčik – nejedná sa len o proces, že musí bez mamy vydržať, ale ešte naviac bez nej musí vydržať v inom prostredí. Preto je potrebné deti „otužovať“ nielen na neprítomnosť mamy, ale tiež na neprítomnosť mamy v iných prostrediach. Dobrým merítkom je to, či je dieťa schopné prespať u babky alebo tety, prípadne u kamarátky bez mamy a bez toho, aby sme riešili paniku: „Mami, okamžite si pre mňa príď...“
Veľmi dôležité je uvedomiť si tiež, že argument „on sa do škôlky teší“ alebo „on potrebuje ísť už medzi deti“ je slepý – dieťa nevie, čo je to chodiť do škôlky každý deň a byť tam každý deň bez mamy!
A, samozrejme, platí, že dieťa by nástupom do škôlky malo byť úplne samostatné, čo sa týka sebaobsluhy. Teda, že sa dokáže samo obliecť, prezliecť, obuť, prezuť, najesť sa, vysmrkať sa, utrieť si zadoček a pod. Pokiaľ ku svojej sebaobsluhe potrebuje dospelého, je v situácii, ktorá pre neho nemá riešenie. Musí sa o neho postarať vľúdna, ale úplne cudzia osoba. Čo má zase vplyv na jeho sexuálny a intímny vývin. Nezabúdajme pri tom na to, že aj veľmi dobre pripravené dieťa si v materskej škole zvyká približne 6 mesiacov.
Prežívajú dnes deti odlúčenie od matky ťažšie ako to bolo kedysi? Sme si predsa len asi s rodičmi bližší, naviazanejší. Je to v niečom iné?
Áno, samozrejme, je to ťažšie. Paradoxne si ale vôbec nie sme bližší. Len je nutné si ujasniť, čo je to „kedysi“. Pred sto rokmi sa deti od matiek neodlučovali. Batolili sa okolo nich a matkina neprítomnosť jednoducho nebola problém. Pri tom sa učili prirodzene návykom a povinnostiam. Navyše mali ďaleko viac súrodencov. Kedysi deti nepoznali samotu. V bližších časových horizontoch je to už inak – prebehli dve príšerné svetové vojny, na našich územiach odporná komunistická totalita a to zmenilo mnoho javov. Predovšetkým prišla nielen chuť, ale aj potreba, aby ženy chodili do práce. Budovanie socializmu, ale tiež potreba žien osamostatniť sa bola tak rýchla, že ju stále neberieme dosť vážne. Takže si myslím, že sú si dnes ľudia ďalej – citovo sme otupeli, i keď citové potreby máme stále rovnaké. Ďaleko viac riešime veci ako city. Moja skúsenosť je, že deti nastupujú do materských škôl ďaleko menej citovo nasýtené, hoci majú všetko. A kto stráda, ten sa bojí viac zmeny, takže si na zmeny aj podstatne horšie zvykajú.
Naozaj si myslíte, že sme si s deťmi vzdialenejší?
Myslím si, že sme si vzdialenejší. Viete, keď ľudia dosiahnu dostatok, mali by sa logicky začať venovať svojmu citovému a sociálnemu rastu. Ale nie je to tak. Naša prehistorická obava z nedostatku nás vedie k tomu, aby sme nemali nikdy dosť. Preto sa detí zbavujeme do inštitúcií skôr ako je nutné a ospravedlňujeme to poskytovaním toho, o čo deti reálne nestoja – hromadami vecí, jedla, všemožnej zábavy. Spokojnosť dieťaťa je závislá na kvalite rodinnej intimity a teda máme ako civilizácia obrovský problém. Nezabúdajme, že človek sa učí najviac napodobňovaním, takže pokiaľ nemal rodič sám so svojimi rodičmi blízky vzťah, nevie ho sám ani tvoriť. Myslím si, že je to teda opačne – sme si viac cudzí, väčšina ľudí citovo stráda a hľadá neefektívne riešenia. A zneužívanie sociálnych sietí je toho len dôkazom. Kto sa pýta detí, či chcú byť na internete? Už len samotný fakt, že ľudia sa prezentujú ako milujúci rodičia, keď fotia a zverejňujú svoje deti online, zaváňa faktom, že v skutočnosti nevedia city prejavovať. Keď vám niekto bude priveľmi básniť o svojich citoch, väčšinou presviedča sám seba o niečom, čo tak nie je.
Niektoré deti prežívajú vstup do materskej školy obzvlášť náročne. Prečo je to tak?
Táto zmena je náročná pre všetkých. Len pre niektoré deti je náročnejšia. Stále sa podceňuje, že sme tvory veľmi závislé na „svojom priestore“, „svojom mieste“ a „svorke“. Keď si uvedomíte, prečo sa tešíte domov, máte odpoveď. A teraz si predstavte, že máte tri roky a máte sa zmieriť s tým, čo nechcete – byť odlúčený od maminky, spolu s množstvom iných, rovnako neistých detí v starostlivosti vzdelaných, vľúdnych, ale proste cudzích žien v úplne novom cudzom prostredí.
A k tomu sú niektoré deti viac citlivé na mnoho javov – rovnako ako dospelí sú deti najrozdielnejšie v tom, na čo sú zvýšene citlivé. Môže to byť adaptácia na zmenu, vyššia dispozícia k závislostiam ( tá sa spozná okrem iného práve zvýšenou fixáciou dieťaťa na mamu), súrodenec, s ktorým je mama doma... Za nepochopiteľné považujem, že sa nikto nezaoberá faktom, že deti, ktorých matky sú doma, nemajú ako pochopiť, prečo majú byť odložené v materskej škole. To, ako masívne to ovplyvňuje ich sebadôveru, vzťah so súrodencom a tým pádom i vzťahy v živote nebudem radšej ďalej komentovať.
V mnohých rodinách sa snažia rodičia vyhovieť od narodenia každej jednej potrebe dieťaťa. Zrazu dieťa príde do materskej školy a zistí, že nie je stredobodom vesmíru. Je to preň potom náročnejšie budovať si vzťahy s rovesníkmi či učiteľkami a vyvinúť úsilie týmto smerom?
Nie je rozumné vyhovieť všetkým potrebám detí. Je to v skutočnosti daň z prebytku. Deti majú byť optimálne citovo sýtené. Platia tu dve pravidlá, ktoré je ťažké spochybniť: 1. Dieťa neumrie dobrovoľne hladom. 2. Dieťa sa nedá rozmaznať nehou.
Rodičia sa majú riadiť pravidlom, že dieťa bude milované tak, ako potrebuje – hovorí sa tomu citové evolučné optimum. A potom má dostať to, čo potrebuje „k prežitiu“. A o všetko ostatné by sa malo naučiť zaslúžiť. Dnes deti všetko dostávajú, skôr, ako si to stihnú priať. A to, že v materskej škole dieťa zistí, že nie je stredobodom sveta, je informácia o už zmienenom fakte, že nemá prežitú kľúčovú skúsenosť „obdobie detského vzdoru“.
Neznamená to dnes aj pre učiteľky väčšiu záťaž pri získavaní disciplíny u detí v porovnaní s minulosťou?
To rozhodne áno. Nepoznám ťažšiu profesiu ako je učiteľka v materskej škole. Na jednej strane si dnes rodičia všetko zjednodušujú. Spočítajte si, koľko detí v triede nezvláda samoobsluhu. Čo učiteľky študujú, aby utierali polovici detí zadky? Naviac sú dnes ľudia nielen informovanejší, zdráham sa povedať vzdelanejší, ale tiež drzejší. Takže, čo sa im nechce, proste nechajú na učiteľkách a pokojne tvrdia, že „doma to dokáže“ alebo že „doma to nerobí“ ... Naviac vďaka sociálnym sieťam sa môžu uisťovať v tom, že je to tak správne. Občas som zaskočený tým, čo všetko si ľudia vymyslia a označia to za svoje „právo“. K práci učiteliek v materských školách by sme mali pristupovať s najväčším rešpektom a pokorou. Sú to veľmi pracovité ženy, ktoré majú často ten hendikep, že proste nedokážu odlíšiť rolu ženy/matky od role učiteľky. Bývajú neisté a nevedia dosť razantne matkám vysvetliť, že pokiaľ si vzájomne polezú „do kapusty“, iba dieťa zneistia a ublížia mu.
Dnes je moderné deťom ustupovať a dúfať, že to „niekto“ opraví. Takže záťaž je na učiteľky obrovská, pretože deti v sebe väčšinou disciplínu a návyky nemajú. Považujem to za alarmujúce a je potrebné dávať ďaleko viac vážnosti a autority práci učiteliek. Konštatujem, že hoci nerád pripomínam totalitu, je fakt, že kedysi bola v meste takmer najmocnejšia osoba riaditeľka materskej školy. A spolu s učiteľkami viedli matky k tomu, aby naprávali to, čo učiteľky identifikovali ako nedostatočné. To je dnes ako rozprávka o perníkovej chalúpke...
Prečo majú niektoré mamy vyššie nároky na učiteľky ako na seba?
Jedná sa predovšetkým o našu neuveriteľne ospravedlňovanú, ale hlbokú sociálnu nezrelosť, nedostatočné povedomie o vlastnej zodpovednosti a povinnostiach. Vieme veľmi dobre, ako klásť požiadavky a mať nároky na iných, ale je treba si pripomenúť, že tieto deti sú deti rodičov. A heslo, ktoré by malo byť napísané na každej materskej škole by malo znieť: „Vitajte, deti a rodičia! Radi Vám poradíme, ale nebudeme za Vás nič robiť!“ Nezabúdajme na to, že deti sa učia prevažne napodobňovaním, takže si týmto tvoríme generačné riziká – pokiaľ si matka vydobila niečo, čo malo byť v jej gescii, ale núti to robiť niekoho iného, jej dieťa má vtlačený rovnaký nárok a rovnaký spôsob.
Čo ešte zvykne učiteľky v materskej škole trápiť? Zvyknú sa vám na niečo sťažovať na vašich seminároch?
Nepovedal by som, že sa sťažujú. Sú skôr smutné a veľmi, veľmi unavené. Ak je dieťa citovo nedosýtené, dosycuje sa s kýmkoľvek, kto je blízko neho. Občas mi spomenú nejaký extrém, ale inak je to všade rovnaké - deti potrebujú viac intimity – čo je nežný dotyk, záujem o vnútorné prežívanie a zdieľanie aktivít. Ani jedno nemá robiť učiteľka. Keď sa láska s dieťaťom pani učiteľka, nerieši obavu dieťaťa, že ho mama nemá dostatočne rada. Pani učiteľka má mať právo presadiť si, že mama bude dostatočne láskať svoje dieťa, zaujímať sa, zdieľať pocity a zážitky. Viete, ako rodinný terapeut stále dookola vysvetľujem rodičom, že väčšina zvláštnych prejavov správania má pozadie v troch javoch, keď vymizne nadmerný príjem cukru. A síce, že deti potrebujú toľko nehy, koľko potrebujú, rovnako ako všetci ostatní v rodine. Potrebujú pravidlá a pochopenie rodičov, že pravidlo je to, čo platí pre všetkých. A za tretie vľúdne a trpezlivé vedenie – jednotne a dôsledne. Väčšina problémov s javmi ako je ADHD má korene v tomto. Len sme sa naučili pomenovať dôsledky a nepracovať s príčinami.
Čo je podľa vás v tomto období nástupu do materskej školy pre dieťa, resp. rodinu ešte dôležité, aby sme to celé v pohode zvládli?
Okrem toho, čo sme už spomínali, je to naviac istota dieťaťa, že rodina funguje ako komunita, kde sa ľudia majú radi a tešia sa na seba, robia si to, čo majú radi a nerobia si to, čo radi nemajú. Rodinná klíma a jej kvalita je absolútne kľúčová hodnota. Nerobiť si zbytočne dusno, nechcieť hlúposti, cítiť sa s ostatnými užitočný... Deti by mail mať už pred nástupom do školy povedomie o povinnostiach, ktoré sú užitočné pre ostatných – napríklad pomáhať pri varení, podieľať sa na upratovaní, vymýšľať aktivity, ... Mimochodom nepoznám lepších „triedičov odpadu“ ako sú deti.
Robia v ranom veku rodičia pri výchove opakovane nejaké chyby, ktorým je lepšie sa vyhnúť?
Je ich v skutočnosti mnoho. Na prvom mieste je to nezmyselné posluhovanie. Dieťa, ktoré sa naučí, že si nechá posluhovať, dokáže len nechať si posluhovať. A potom už býva neskoro. Ďalej je nezmyselné dávať deťom všetko. Deti si tvoria pocity hodnoty podľa vzorca, ktorý im dáme. Nedokážu im nič odmietnuť, kupujeme im nielen to, na čo si ukážu, ale vlastne i to, čo si vôbec nepriali. Človek sa dokáže radovať z jedného darčeka, ale deti ich dostávajú mnoho. Tým rozbíjame ich schopnosť tešiť sa a radovať. Za absolútne alarmujúce považujem to, ako nevieme pochopiť, že do 6 rokov vôbec deťom nepatrí do rúk telefón či tablet. Nielenže paralyzujeme vývoj tvorivosti, ale tiež meníme naše senzorické schopnosti, rozvoj jemnej motoriky.... Je toho mnoho. Nechápeme tiež, že deti do troch rokov potrebujú i pri sledovaní televízie pri sebe dospelého – nedokážu ešte odlíšiť skutočnosť od fantázie. A mali by sme sa pozerať len na jednu rozprávku.
Naviac sa pred deťmi hádame, ubližujeme si a nedokážeme sami krotiť svoju impulzivitu. Telesne deti trestáme. Deti vôbec nepoznajú rozdiel medzi hladom a chuťou. Jedia to, na čo majú chuť – obávam sa, že len blázon sa domnieva, že tento blahobyt tu bude navždy. My dospelí máme deti pripraviť na život, ale skôr sa k nim správame ako k skleníkovým kvetinám a keď začnú mať väčšie nároky na náš čas a pozornosť, už sa ich snažíme zbaviť. Veľmi deťom ubližujeme tiež tým, že s nimi nedokážeme prežívať ich vzdor. Je to v skutočnosti proces vnútorného osamostatňovania, tzv. aktivácie zábran. A už vôbec nevieme napomáhať deťom tvoriť vzťahy medzi súrodencami.
No a ani nebudem komentovať fajčenie pred deťmi, nedodržiavanie pravidiel, konzumáciu alkoholu a ďalších patologických javov – primárna prevencia je bezvýhradne zakotvená v našich vzoroch!
Akú úlohu by mal zohrávať otec, aby bol dobrou oporou postupného odpútavania a prechodu dieťaťa do škôlky?
Otec je v raných obdobiach detského vývinu predovšetkým oporou pre mamu. A jeho hlavná rola je, aby rešpektoval mamu. Chybne interpretujeme prikázanie: „Cti otca svojho a matku svoju“ – v skutočnosti je to prikázanie, že pre deti je kľúčové, aby otec ctil mamu a mama ctila otca. Teda prikázanie „buďte jednotní a dôslední“ ... Ďalšia rola otca je hodnotenie. Otec si má dieťa denne vypočuť a nechať ho predviesť, čo sa mu podarilo. A má ho pochváliť za to, čo mu predvedie. Tiež sa očakáva, že otec bude „láskavý tyran“. Inými slovami, že nebude domov nosiť dusno, ale bude trpezlivo a vľúdne trvať na svojom. Nič nie je horšie, ako keď deti s obavou počujú, že sa otec vracia domov. Otec je „zákon“ – čo sa sľúbi, musí sa aj splniť a čo tvrdí, že je správne, plní ako prvý. A nechce výnimky! A samozrejme, je ideálny pre prežívanie detského vzdoru – nebýva z detí za celý deň unavený a je tiež silnejší. Pokiaľ je teda treba dieťa citlivo, ale fyzicky zvládnuť, je otec tou vhodnejšou osobou.
Ako by mal podľa vás vyzerať režim škôlkara, resp. rodiny, predtým, ako dieťa začne chodiť do škôlky?
Je to predovšetkým ustálený denný režim. Deti potrebujú mať niekoľko denných časových istôt, preto je treba, aby mali režim – a to režim, ktorý poznajú, ktorému rozumejú. Preto je mimochodom také riziko striedavá starostlivosť. Tu okrem rozvrátenej citovej situácie dieťaťa stále existuje riziko, že sa rodičia nedohodnú na rovnakom časovom režime. Takže ak to zhrniem, je potrebné, aby boli niektoré deje počas dňa predvídateľné a v rovnakom čase. Ďalšia vec – ranné a večerné intímne rituály. Deti sa potrebujú prebudiť do láskavého prijatia a večer zaspávať nasýtené láskavým prijatím. Preto väčšina detí večer nechce spať a vyjednávajú, že „ešte chvíľku, mami“, „ešte som smädný“, „chce sa mi cikať“... Každý túži zaspávať citovo sýty s nežným rituálom rozlúčenia pred zaspatím.
Ďalšia vec je pravidelnosť v jedle. Dnešné deti nechápu rozdiel medzi hladom a chuťou na niečo. Takže jedlo by malo byť pre všetkých rovnaké a je sa to, „čo máme navarené“. A pokiaľ to nechce a tvrdí, že nie je hladné, bude to tam, pokiaľ hlad dostane. Vytvárame deťom nebezpečnú ilúziu o abstraktne vznikajúcom blahobyte. Deti by mali mať svoje povinnosti, ktoré robia ochotne pre druhých a sú tým užitočné. Na to sú najlepšie každodenné povinnosti v domácnosti.
No a bezpodmienečne by sa mali dostať každý deň pravidelne von. Nezabudnime, že argument, že dieťa bolo vonku v škôlke, neobstojí. Materská škola je inštitúcia, takže všetko, čo sa tam robí, je vlastne výuka. Takže, ak sa deti v škôlke sánkujú, je to zábavná výuka. Zábava je to až poobede - s rodičmi vo voľnom čase. Čo ma desí je chronické vyvážanie detí autami. Deti by mali, pokiaľ je to možné, absolvovať cestu do školy pešo. Jednak preto, aby sa otužovali a tvorili si vnútornú adaptabilitu na zmeny. Cesta do školy je minimálne optikou počasia každý deň iná a aby si vytvorili vnútorný pocit bezpečia – odkiaľ poznám cestu domov, tam sa nebojím.
Čo z toho, čo existovalo pred nástupom do škôlky, by sme mali zachovať a čoho sa naopak vzdať? Sú také veci? (napr. spanie s rodičmi v posteli ...)
Takých vecí je kopec, ale práve spanie s rodičmi do toho nepatrí. Po tisíce rokov spali všetci ľudia spoločne, pretože teplo bývalo drahé a telesné teplo je zadarmo. My si vyberáme pohodlie a neuvedomujeme si, že tým deti a seba ochudobňujeme o vzájomné dotýkanie, intimitu a blízkosť. Že sa tým aj počas spánku učíme vyrovnať sa v priestore a nenechať deti, aby nás vytlačili z postele. Áno, je to paradoxné, ale v i v spánku môžeme trénovať vzájomnú ohľaduplnosť. To, čoho sa deti musia vzdať, je pocit úplne bezstarostného detstva. Preto je tak dôležité deti na toto obdobie pripraviť. Samotný deň, kedy sa ide do školy, je už konkrétny predel. Takže vytváranie vnútornej zrelosti a pocitu pripravenosti, schopnosti sa trochu prekonať, schopnosť spolupodieľať sa na spoločnom dennom režime, a to hlavne rannom. Vzdávame sa možnosti „robiť si, čo chcem“. Škola má svoj režim a dieťa sa musí naučiť do nej vojsť, aj na to ho treba pripraviť a naučiť ho vzdať sa ilúzie slobody. Vo väčšine prípadov je totiž denný režim rodiny skôr anarchia. No a rozhodne sa dieťa vzdáva pocitu absolútnej prednosti - rodičia majú svoj režim, hlavne ten pracovný a dieťa sa teda učí, že aj ostatní majú svoje potreby.
A čo také krúžky? Mnoho rodičov začína nástupom do škôlky postupne deti zapisovať do rôznych záujmových krúžkov – športových, umeleckých. Je to vhodné začínať nástupom do škôlky aj s takýmito novými aktivitami?
Nie som prívržencom zahltenia detí krúžkami a záujmami. Deti by toho do šiestich rokov mali skúsiť čo najviac, aby si neskôr dokázali vybrať. Ale najlepšie s rodičmi, spoločne, radostne. Modelovať si doma z hliny, ísť sa prejsť na bicykli, naučiť sa pár slovíčok z angličtiny – to všetko sa dá robiť v režime rodiny. Samotná dochádzka do materskej školy je záťaž. Deti tam naviac mnoho aktivít robia a často ich potom popoludní robia znova. Materské školy sa potom predháňajú v aktivitách, že už pomaly nie je čo deťom ponúknuť. Nie, odporúčam mať rodinný režim minimálne do doby predškolského veku nastavený tak, aby sme si dieťa vyzdvihli zo škôlky čo najskôr a potom boli spolu. Napadá ma príklad dobrej praxe môjho kolegu Mgr. Helštýna – zostavili zaujímavý program Všesportík, ktorý je presne tým, čo má športová aktivita rodiny byť – rodičia s deťmi si idú zacvičiť, bláznia sa, sú spolu. Je to veľmi vydarené. Teda aby sme išli von a niečo spolu podnikli. Nie záujmy, krúžky, záťaž – na to máme celý život... Je potrebné si uvedomiť, že do približne 6 rokov vytvárame deťom vnútorné podmienky pre úspešný alebo iný život. A to sa netvorí tým, že sa dieťaťu venuje niekto cudzí.
Podľa čoho spoznáme, že je dieťa preťažené?
Samozrejme, predovšetkým podľa správania. Deti majú dve dosť jasne vyhranené formy správania – buď sú divoké, otravné, nezvládnuteľné, alebo naopak tiché, utiahnuté, plačlivé, ľútostivé. Tak to majú ale aj dospelí. Preto sme my tými, kto má vedieť, kedy už toho bolo dosť a je čas sa upokojiť, „doláskať“ a ísť spať. Preto je tiež treba veľmi opatrne nakladať so sladkosťami a hlavne večer – cukor vytvára v detskom organizme prostredie pre výbušnú aktivitu a my sa potom divíme, že sa nevie upokojiť... Je treba odlišovať, či je dieťa preťažené aktivitami alebo vnútorným tlakom. Niekedy dokonca oboma vecami. V prvom prípade je treba ubrať aktivity, v druhom prípade pridať nehu. No pozor na najkomplikovanejší jav, ktorý deti vyčerpáva stále – nenastavený alebo nedodržiavaný režim. Deti sú potom vyčerpané očakávaniami, ako sa veci budú diať. Celkovo musím povedať, že moja profesionálna skúsenosť je, že absolútna väčšina detí s diagnózou ADHD sú deti preťažené nedostatkom nehy a rodinnej intimity, s nejasne alebo inak zdeformovane nastavenými pravidlami so zle nastavenými stravovacími návykmi v zmysle nadmernej konzumácie sladkostí. Tu pomôže jedine rodinná terapia, čo si ale vyžaduje záujem rodičov...
Všetci to poznáme, že dieťa po príchode domov neodpovedá na otázky typu, ako sa malo, čo jedlo... Ako teda nestratiť a zlepšiť našu komunikáciu, aby sme sa od seba emocionálne nevzdialili?
To, na čo sa pýtate, je už znakom toho, že poriadne doma nekomunikovali ani pred nástupom do škôlky. Naviac, otázka rodiča má smerovať k prežitým zážitkom. Takže nie, „ČO bolo v škôlke“ ale „ako si sa MAL“, teda čo si dnes zažil. Tak to máme všetci. Potrebujeme sa rozprávať o tom, čo sme prežili, nie to, čo bolo. Životy väčšiny z nás sú vo veľkej miere rutinné, takže aj dospelí odpovedia NIČ, alebo „ako obyčajne“. Je potrebné pýtať sa na to, čo deti prežili, čo sa im podarilo, nechať si to predviesť. Moja skúsenosť z materských škôl je dosť žalostná – deti bežia naproti rodičovi, v ruke majú vyrobený predmet a chcú sa pochváliť. Väčšina detí sa s rodičom neobjíme, nepobozká a jeho dielo zostane položené na skrinke v šatni. To, aký záujem o deti rodičia majú, poznajú pani učiteľky veľmi skoro – deti sa im derú do náručia, sedieť na kolená, potrebujú „doláskať“, všetko im chcú povedať a niekedy im nestačí to, že môžu byť len v tesnej blízkosti. To všetko sú črty detí, ktoré nepociťujú dostatočnú blízkosť rodičov. Ale pozor – deti dokonale napodobňujú, čo znamená, že pokiaľ dieťa samo hovoriť nechce, často je to preto, že sa doma proste rozprávať nevedia.
Na záver chcem len podotknúť, že to, ako deti vychováme, tak sa budeme mať.
