Špeciálna pedagogička SOŇA PEKAROVIČOVÁ sa dlhodobo venuje deťom s poruchami učenia a ADHD. Založila CentrumDys, kde s takýmito deťmi pracuje. V rozhovore vysvetľuje, čo prežívajú deti a rodičia, ktorí sa s týmito problémami v živote stretnú a ako im dokážu odborníci pomáhať.
Kedy si rodičia po prvý raz začínajú uvedomovať, že ich dieťa má problém?
Ak ide o výrazné poruchy, je to už v predškolskom veku.
Sú nejaké znaky, ktoré môžu vzbudzovať u rodičov pochybnosti?
Rodičia najčastejšie cítia pri výchove dieťaťa, že je to nad ich sily a sú veľmi vyčerpaní. Ak vývin dieťaťa napreduje, veci mu idú hladko. Stačí mu párkrát ukázať zapínanie gombíkov a dieťa to zvládne. Ale ak vývin nefunguje, zrazu je každé obliekanie úmorné. Rodičia vidia, že ich dieťa je iné, keď pozorujú jeho rovesníkov. Ak to už vzbudzuje silné obavy, začnú hľadať odborníkov.
Takže spozorujú tieto signály odlišností najčastejšie sami?
Ku mne osobne sa často dostávajú rodičia, ktorí sú edukovaní v tomto smere a zaujímajú sa cielene o vývin dieťaťa. Vnímajú teda rôzne znaky, ktoré môžu predznačovať vývin poruchy - tzv. varovné signály. Potom sú to rodičia, ktorí prichádzajú s deťmi na odporúčanie pediatra, neurológa alebo pedopsychiatra. Zlomovým obdobím môže byť škôlka, ktorá často začína prvá signalizovať, že dieťa je v porovnaní s rovesníkmi ťažšie vzdelávateľné.
Ak idú týmto deťom veci ťažšie v porovnaní s rovesníkmi, asi sa prirodzene stretávajú s veľkou dávkou frustrácie. Je u nich výrazným prejavom často aj hnev?
Nie je to vždy tak. Sú dva extrémy. Jeden je aj hnev v rôznych svojich podobách – deti idú do pasívnych foriem, napríklad sa vyhýbajú robeniu vecí alebo majú agresívnejšie správanie, lebo sú frustrované. Ak dieťaťu nejdú samoobslužné činnosti, je ťažké aj každé obyčajné ráno. Problém je obliecť sa, umyť si zuby, vychystať sa. Veľa sú konfrontované s frustrujúcimi momentmi. Unavení sú z toho deti i rodičia. Hnev je ale úžasný v tom, že pritiahne pozornosť.
A ten druhý extrém?
Druhým extrémom sú práve deti, ktoré zostanú tam, kde ich posadíte. Sú tiché a často ich nálepkujú ako dobré a tie čo nevyčnievajú. To sú deti, ktoré bývajú prehliadané odborníkmi v škôlke aj rodičmi. Často sa dostávajú k odborníkom až v 6. roku a rodičia sú prekvapení. Mysleli si, že to správanie je dobré. Ale to nie je normálne, ak dieťa len sedí. Dieťa má byť špinavé, má ho byť počuť a vidieť. Treba si preto všímať aj takéto deti.
Hlavným ukazovateľom je ale aj tak vývin, pretože emócie nemusia vždy hovoriť o poruchách pozornosti či učenia.
Stretávate sa aj s prípadmi, kedy sa rodičia snažia popierať sami, že by dieťa mohlo mať nejaký problém a odbornej pomoci sa vyhýbajú?
Škála prežívania emócií u rodičov je veľmi široká. Ja sa stretávam s rodičmi, ktorí sú veľmi pragmatickí a hľadajú riešenia na zjavné problémy. Dajú napríklad na slová učiteliek. Tie sú skvelé diagnostičky, lebo ich rukami prejde obrovské množstvo detí a dokonale poznajú normálny vývin. Majú cit odhaliť odchýlky vo vývine. Učiteľky v škôlke by rodičia mali počúvať a nebojovať proti nim. Ale je pravda, že aj ony sa neraz boja niečo povedať, aby neboli tie zlé.
Narazili ste v praxi na niečo, čo vás samu prekvapilo?
Prichádzajú za mnou v poslednej dobe rodičia, ktorí si chcú potvrdiť, že dieťaťu nič nie je, že nebude mať nejakú poruchu. To, čo je na tomto fenoméne zaujímavé je, že rodičia nepociťujú nejaké vážne problémy, len chcú mať istotu. Detský vývin ale nebude nikdy presne podľa tabuliek. Ak si rodičia čítajú takéto vývinové normy, vo väčšine prípadov nájdu, že niečo nesedí presne. Nejde ale o oneskorený vývin.
Takže tabuľky radíte radšej nepozerať?
Ak sa pozeráte len na tabuľky, väčšinou vždy niečo nájdete. Senzorická integrácia je často tak prísna, že každý z nás je niekde na tomto spektre, ale to nie je dôležité. Podstatné je, či sa v dlhodobom horizonte objavujú varovné signály. Či nám prináša bežný život ťažkosti, alebo nie. Či je dieťa schopné učiť sa v bežnom živote novým veciam, alebo nie. Tabuľky pomáhajú sa zorientovať v zdravom vývine. Ich interpretácia je ale zložitejšia a v prípade ťažkostí patrí do rúk odborníkov.
Ako reagujú rodičia, ak sa niečo u ich detí potvrdí?
Prirodzene je tam fáza žiaľu. Každý rodič túži počuť, že jeho obavy boli prehnané. Ja osobne najviac pracujem s predškolákmi. Ak hovorím, že sa niečo potvrdí, nehovorím o diagnóze, ale predstavím im senzorický profil dieťaťa. Popíšem im, kde sa ich dieťa nachádza vo vývine a v akom stave je jeho senzorická integrácia. Tá hovorí o tom, ako jeho telo dokáže spracovávať telesné podnety a ako funguje.
Ako s dieťaťom pracujete, ak zistíte, že sa nevyvíja správne?
Každé dieťa je úplne iné a hoci majú diagnostikovanú rovnakú poruchu, práca s nimi býva odlišná. U každého z nich môže byť totiž príčina problémov úplne iná a na to je potrebné prihliadať.
Ja rodičom cez senzorický profil vysvetľujem, ako všetko spolu súvisí. Keď má dieťa oslabený rytmus, ako to napríklad súvisí s rečou. Oslabená bilaterálna koordinácia so sebaobsluhou alebo stav svalov s kreslením.
Je pre rodičov dôležité samotné pochopenie, prečo sa ich dieťa správa inak? Zmení to niečo?
Áno a je to pre nich veľká úľava. Ak to pochopia, vidia aj možnosti pomoci. Keď máte zaškatuľkované dieťa ako lajdáka, je to akoby ste verili, že je to povahová črta. V skutočnosti deti nie sú lajdáci. Deti túžia robiť radosť, chcú byť úspešné a chcú sa učiť. Ak oslabenie centrálnej nervovej sústavy spôsobí, že i obyčajné obliekanie je nadpriemerný výkon, je to veľmi vyčerpávajúce. Je to podobné akoby ste niekoho, kto nikdy nedržal knihu chémie v ruke, poslali na olympiádu. Všetky bežné činnosti sú pre tieto deti oveľa namáhavejšie. Vynakladajú dva-trikrát viac úsilia len na to, aby sedeli a počúvali. A to nehovorím ešte o tom, že sa majú sústrediť a robiť nejaké zadanie. Neraz všetku energiu dajú do toho, aby dokázali sedieť a nehýbať pod stolom nohami.
Akú úlohu zohráva osobnosť dieťaťa pri tom, ako sa vie popasovať s problémom poruchy učenia alebo s ADHD?
Osobnosť dieťaťa je v tomto veľmi dôležitá. Nízke sebavedomie je často dôsledkom neúspechu, s ktorým sa dieťa stretne. Prejavy nízkeho sebavedomia sú pritom rôzne. Niekto sa vzdáva, niekto ani nezačne pracovať, iný sa hnevá alebo je pasívne agresívny. Mne osobne veľmi pomáha pri práci s dieťaťom to, že pracujem s emóciami a motiváciou.
Ako takéto deti motivujete?
Vonkajšiu motiváciu nechávam na rodičov. To pokladám za najjednoduchšie. Ja kladiem veľký dôraz na vnútornú motiváciu a sebapoznávanie.
Ako konkrétne vyzerá vaša práca s rodinou?
Snažím sa veľa rodičom vysvetľovať a ponúkať im stratégie, ktoré môžu využívať v bežnom živote s deťmi, aby si to uľahčili. Aby boli napríklad ráno schopní vstať a odísť do škôlky bez kriku. Ja som toho názoru, že korekčné veci majú robiť hlavne odborníci a rodičia majú byť tí milujúci. Často zistíte, že dieťa chodí k logopédovi, na rehabilitačné cvičenia... Rodičia potom doma s deťmi cvičia. Často na dennej báze, krátko, ale rodič tak neustále rieši len povinnosti. A to nehovoríme ešte o škole, kde sú úlohy a namiesto hodiny trvajú dieťaťu 3 hodiny. Rodina potom zistí, že nerieši nič iné len povinnosti. Nemá kedy žiť a byť len tak spolu, hrať sa, oddýchnuť si.
Ja ponúkam deťom nápravné cvičenia, teda výzvy, čo ich mozog stimulujú a rodičom stratégie, aby si doma upravili režim, aby vnímali, ako dávať verbálne inštrukcie, aby dieťa zachytilo informáciu, ktorá k nemu ide.
Ako rýchlo sú viditeľné v rodine výsledky nového prístupu?
Úľava prichádza prakticky hneď aj vďaka pochopeniu a uvedomeniu si, že môžu svoj život nastaviť inak. To je naozaj rýchly efekt. Princípom senzorickej integrácie je práca s plasticitou mozgu, čiže sa v ňom vytvárajú nové spojenia, zlepšujú sa čiastkové funkcie potrebné na učenie. To je už dlhodobejšia práca.
Sú rodičia často konfrontovaní okolím so správaním ich dieťaťa v kolektíve?
Áno, často. Žijú v pochybách, že oni zapríčiňujú nevhodné správanie dieťaťa zlou výchovou. Okolie alebo príbuzní im bežne radia, že majú robiť veci inak. Sú často spochybňovaní. Pokiaľ nevedia, prečo sa to deje, niekedy naozaj uveria tomu, že sú na chybe a s týmto vedomím sa žije ťažko.
Hlavne pri ADHD to býva asi častým problémom.
ADHD je typický príklad. Celej atmosfére neprospieva, ak aj samotní odborníci hovoria, že ide o vymyslenú diagnózu pre neposlušné deti. Alebo ak sa hovorí o tom, že táto diagnóza sa dáva aj v prípadoch, ak u detí daná porucha neexistuje, ale že rodičia toľko tlačia na odborníkov, až im ju dajú. Mnohokrát ľudia, ktorí s deťmi pracujú, nerozumejú procesu diagnostiky a mylne si myslia, že ak neurológ nič nenašiel na náleze, tak dieťa nemôže mať poruchu pozornosti.
Veľa sa hovorí o tom, že v rôznych krajinách sú významné rozdiely v počtoch detí s ADHD. Prečo je to tak?
Ak sa rozhodnete porovnávať krajiny, je potrebné poznať proces diagnostiky. V Amerike sú v porovnaní s Európou prísnejšie kritériá. Tam majú mantinely širšie nastavené, preto je tam to percento vysoké. Aj v liečbe sú potom rozdiely. Niektoré krajiny idú viac do medikamentóznej liečby, iné do stimulačno-korekčnej. Často sa zabúda na aspekt emočnej podpory formou psychoterapie či poradenstva. Porucha zasahuje vzťahy, napríklad v dôsledku vyššej impulzivity je ťažšie udržať si pre deti priateľstvá. Znížená vnútorná motivácia a sebavedomie sú kľúčové, ak chceme s dieťaťom pracovať na školskej úspešnosti.
Tieto deti teda nebojujú len s tým, aby si ustrážili svoj nepokoj, ale ich problémy sa výrazne nabaľujú.
Deti poruchu nenechávajú v škole, je s nimi počas celého dňa a ovplyvňuje každú oblasť ich života. Ak sa pozrieme na oblasť školy, tak tam zažívajú mnoho stresu. Výskumy ale jasne hovoria, že v pozitívnej atmosfére sa človek učí lepšie. Pre ľahšie porozumenie ako stres ovplyvňuje pamäť nám môže poslúžiť hádka. Keď prehrmí, často si nepamätáme presne, kto čo povedal a na akú partnerovu vetu reagoval. Máme „okno“. U detí je to rovnaké – krátkodobá pamäť sa v strese zhoršuje.
Preto by deti v škole nemali byť v strese. V procese tvorby senzorického profilu vnímam diametrálny rozdiel vo výkone pri aktivitách za stolom, oproti riešeniu úloh mimo stola. Je badateľné zvýšenie stresu, keď vidia pracovný list na vyplnenie. Moje stimulačné programy realizujem väčšinou mimo stola a hrou. Keď upevním náš vzťah a posilním prepojenia v mozgu, prechádzam do aktivít za stolom.
Ako deťom s poruchami môžu okrem návštev odborníkov pomáhať rodičia?
Mali by sa sústrediť na budovanie kvalitného vzťahu s dieťaťom. Osobne som veľmi rada, že rodičia, s ktorými prichádzam do kontaktu, si robia aj kurzy filiálnej terapie, aby ich vzťah posilnili. Je to kurz rodičovských zručností, ktorý je zameraný na budovanie vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Využíva pri tom špeciálne hrové pol hodinky. Rodič sa tu zaviaže, že sa bude raz týždenne hrať so svojím dieťaťom so špeciálnymi hračkami tak, ako ho to naučíme. Len vďaka tomu spoločne strávenému času, kedy je dieťa tým, kto určuje, čo sa bude diať, rastie jeho sebavnímanie. Je tam totiž veľa priestoru na oceňovanie, aby si uvedomovalo, čo sú jeho silné stránky. Veľa sa tam pracuje so prevzatím sebakontroly za svoje správanie. Osobne mi to chýbalo, keď som robila iba špeciálnu pedagogiku, že moje úsilie bolo zamerané len na oslabené čiastkové funkcie. Každý sa učí motivovať, podporovať, oceňovať, ale naučiť rodičov posilňovať vzťah s dieťaťom, je pre nich úžasný nástroj. Milujem aj zážitkový kurz o hneve. Ten sme vytvorili s kamarátkou psychologičkou, pretože nám chýbal pri kurzoch rodičovských zručností aspekt podpory rodiča a jeho prežívania.
Stáva sa, že rodičia sa upnú len na problém dieťaťa a prestanú vidieť všetko ostatné okolo neho?
Rodičia sa často pozerajú na svoje dieťa cez optiku jeho problémov. Stále a všade riešia len problémy - v škole, doma, na ihrisku … Všade počúvajú, čo ich dieťa urobilo zle a veľkú energiu vkladajú do toho, aby bolo akceptované. Počas kurzu si uvedomujú, ako pohľad cez problémy narúša ich vzťah. Spoločný čas na špeciálnych hrových polhodinkách to dokáže zmeniť. Prichádza veľká úľava, keď opäť objavia to podstatné. Vidia svoje dieťa, ktoré milujú a s ktorým si môžu užívať spoločný čas. A to je to kúzlo, ktoré mení ich vzťah obojstranne. Deti s poruchami často cítia, že okolitý svet chce, aby boli iní, a to im nepomáha. Pomáha im prijatie.
