Články: Pre študentov
O projekte

 

Rodičia, prestaňte ničiť deti na ihriskách! Detský šport má byť hlavne o radosti

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: iStock
V športe deti podporujte, ale nepokúšajte sa napĺňať pri tom svoje sny či vybíjať si frustráciu. / Foto: iStock

Väčšina „športových otcov a mám“ sa príde radostne vykričať a zaskandovať na zápasy a preteky svojich detí. Nemáte jednoducho lepšiu príležitosť, ako z plného hrdla povzbudiť svoje dieťa, prežiť s ním dokonale dôležité momenty a poslať mu obrovskú vlnu dobrej energie. Dokonca aj psychológovia tvrdia, že takéto pozitívne hulákanie má na naše telo ozdravujúce účinky. Odchádzate spokojnejší a s úsmevom na tvári, nech dopadol detský zápas akokoľvek. Teda, ak ste normálni...

 

Život je tvrdý a nič nie je len tak

Ak ale brázdite športové ihriská krížom krážom po Slovensku či v zahraničí, nemôže vám uniknúť, že na nich stretnete aj špeciálny druh otcov a mám, ktorí neprišli svoje deti iba pozitívne motivovať a milo zaskandovať za drobné víkendové víťazstvo svojich detí. Ich ciele sú ďaleko vyššie! Narazíte tu aj na rodičov čudákov, ktorí si dorazili vybiť frustráciu zo svojej podpriemernej kariéry, zúfalého manželstva, nanič vzťahov v rodine a vlastne celého spackaného života. No a kto by to všetko mohol zniesť najlepšie? Predsa vlastné dieťa! To, ktoré spotené práve bojuje na futbalovom trávniku, tenisovom kurte alebo v bazéne za svoje prvé verejné uznania.

 

Kýble špiny každý víkend

Šport milujem. Je to to najlepšie, čo nás mohlo pri výchove syna stretnúť. Som celým srdcom futbalová mama a som na to hrdá. No niektorých rodičov, ktorých stretávam na ihriskách, by som dala vyniesť v putách a nariadila im prinajmenšom pár hodín verejnoprospešných prác. Našťastie je ich pomenej, ale nevyhnete sa im. A sú to prípady, čo vás doslova paralyzujú.

Keď mal syn 9 rokov, hrali futbalový zápas, kde za súperovým brankárom celý čas nervózne pobehovala mama. Po druhom zlom zásahu sa zosypala a kričala, že mu po zápase doláme obe ruky. Prišlo mi doslova fyzicky nevoľno. Ako to môže jedna mama povedať dieťaťu??? A ešte vo chvíli, keď sa mu prepadá pôda pod nohami? Keď chcel podržať svoj tím, no nepodarilo sa mu to? Nenašla som odvahu podísť k nej a zatriasť ňou, ani jej povedať pár teplých slov. Bol to ten typ, čo by mi neváhal uderiť po prvej vete. Mrzelo ma ale, že sa nenašiel žiadny otec, ktorý by ju poslal od synovej brány kadeľahšie pod neutrálnou zámienkou, že takto ich tím prehrá. Nech si ide na chvíľu oddýchnuť kúsok ďalej. Alebo tréner - autoritatívny chlap, ktorý ju mohol z ihriska vykázať z mnohých správnych dôvodov. Dať jej podmienku, že ak ešte raz na syna počas zápasu takto prehovorí, viac ju na ihrisko nikto nevpustí.

 

Včera mi volala kamarátka Lucia, že jej 6-ročný syn práve začal chodiť na tenisové turnaje. Tak som si s úsmevom povzdychla, ako to ubehlo. Pamätám sa, ako mi len nedávno ukazoval v škôlke svoju prvú tenisovú raketu, ako mu žiarili oči, že bude hrávať tenis. Na tréningy chodil rád. Skvelý tréner, vynikajúci kolektív a kopec zábavy. Po prvom turnaji však odchádzali so zvesenou hlavou a s dilemou, či do tohto športového sveta naozaj chcú patriť.

„Zuzi, to si nevidela. Boli tam oteckovia, čo kričali na svoje deti, že ich protihráči sú neschopní, aby ich rozdrtili... Samozrejme tak, aby ich tie maličké deti oproti počuli. Verila by si tomu?“ spomínala rozčarovaná Lucia.

 

Podobné zážitky mi rozprávala Katka, ktorej syn robí cyklistiku. Tá mi opisovala, ako niektorí premotivovaní oteckovia pobehujú na pretekoch popri ich deťoch a kričia, aby predbehli súpera: „Vidíš, že je slabší ako ty! Daj ho dole! Už nevládze...“ Je toto normálne? sťažuje sa na atmosféru pretekov mama 2 synov. Nuž nie, nie je! Dospelí chlapi, čo nevedia hrať fér a učia to dôsledne od začiatku aj svoje malé deti, sú hanbou kurtov, trávnikov, plavární...

Fakt nedokážu miesto toho na svoje dieťa zakričať: „Juchúúú, ide ti to výborne! Len tak ďalej!“ „Poď, vydrž, už je to len kúsok! To dokážeš!“? Nie, namiesto toho pozrú na cudzie 8-ročné dieťa, ktoré práve podáva svoj životný výkon a hrubým mužským hlasom zrevú, že je slabé.

 

Vždy niekto diktuje pravidlá

Tréneri by si mali urobiť poriadok nielen s deťmi, ale aj s rodičmi. Jasne definovať pravidlá, čo sa môže, čo je cez čiaru a aký je za porušovanie pravidiel postih. Postavte sa odvážne za správne veci. Nedovoľte rodičom na zápasoch, turnajoch a pretekoch vychovávať zo športujúcich detí psychických mrzákov ani krivých ľudí. O tom by šport nemal byť. Učte hrať fair-play aj rodičov. Dajte najavo, že v opačnom prípade pre ich dieťa nebudete mať v klube miesto. Detská sila a sebavedomie sa musí budovať na neustálom vlastnom zdokonaľovaní, nie na tom, že je cieľom dieťaťa rečami zdeptať alebo potknúť súpera.

 

Viete, kde vznikajú zárodky všetkých psychických problémov, ktoré sa nám potom tiahnu životom ako jeden nekonečný zlý sen? V detstve. Doma, v škole a veľmi často práve na ihrisku. Na bojovom poli, kde nás niekto podkopáva, alebo je nám v dôležitých momentoch oporou. A čo ich tu niektorí rodičia učia? Čo asi v 9-ročnom dieťati zanechá odkaz kričiacej matky, že mu doláme ruky? Alebo otca, ktorý kričí, že má súpera „dať dole“? Toto je niečo, čo by ste v detských kategóriách nemali prehliadať a tváriť sa, že to neexistuje.

 

Sú to len malé deti, nie profesionálni športovci

Náš futbalový tréner chlapcom pred zápasom hovorieval: „A teraz vybehnite na ihrisko a hrajte srdcom, na výsledku až tak nezáleží.“ Neraz sa na to chlapi hnevali, lebo vraj by ich mal motivovať tvrdšie, boli by bojovnejší... No viete čo? Až pričasto zabúdame, že sú to LEN MALÉ DETI, ktoré sa chcú hrať. Ony si ten futbal, tanec, hokej alebo tenis zamilovali, lebo to bola zábava. A drvivá väčšina z nich sa profesionálnymi športovcami nikdy nestane. A to je o dôvod naviac, prečo by im na šport v detstve mali zostať krásne spomienky.

 

Ak so mnou nesúhlasíte a myslíte si, že to vaše dieťa bude doživotne zarábať milióny v športe, aby ste mali lepšiu predstavu, môžem sa odraziť len od futbalových štatistík. Na ilustráciu vám priblížim aspoň čísla, ktoré sú známe z Anglicka. Len 180 chlapcov z 1,5 milióna detí, ktoré sa venujú organizovanému futbalu v Anglicku sa dostane medzi profesionálnych hráčov Premier League. To je percento úspešnosti 0,012. Už chápete? Drvivej väčšine zostane zo športu len POCIT. Buď bude obohacujúci alebo zničujúci.

 

Rodičia, užívajte si zápasy svojich detí, povzbudzujte ich a nerobte im zo života peklo. Detský šport má byť v prvom rade o radosti!

 


Čítajte viac o téme: Šport
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.