Články: Pre študentov
O projekte

 

Mentoruje učiteľov, ako byť ešte lepšími: Učiteľ by mal najprv v triede stavať mosty, až potom začať učiť

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Zuzana Gránska
JANA M. BALÁŽOVÁ je mentorkou učiteľov v programe Individuálneho rozvojového programu učiteľa (IRPU) neziskovej organizácie LEAF. / Foto: Zuzana Gránska

JANA M. BALÁŽOVÁ je mentorkou učiteľov v Individuálnom rozvojovom programe učiteľa (IRPU) neziskovej organizácie LEAF. Hoci vyštudovala učiteľstvo, nevedela si predstaviť, že by skončila v klasickej slovenskej škole. Po ukončení vysokej školy sa jej naskytla príležitosť ísť učiť na internátnu školu do Anglicka. Bola to jedna z tých liberálnych škôl bez uniforiem, kde učiteľov oslovovali krstnými menami a učenie vyzeralo úplne inak ako to poznala zo svojej školy. To ju chytilo za srdce. Povedala si, že učiť sa dá aj inak a presne takto to chce robiť na Slovensku.

 

S Janou M. Balážovou sme sa rozprávali o jej pozitívnych učiteľských skúsenostiach zo strednej školy v Anglicku, kde vidí dôležitú úlohu dnešného učiteľa a ako vyzerá mentoring IRPU, ktorý pomáha učiteľom stávať sa ešte lepšími.

 

Čo bol motívom, keď ste išli učiť na školu do Anglicka ako čerstvá absolventka? Vedeli ste, že po návrate na Slovensko chcete učiť?

Nie, nevedela. Ja som strašne zvedavá a chcem stále vedieť viac. Mala som pocit, že ak by som mala ísť u nás do školstva, mala by som predtým trošku dozrieť. A hovorila som si, že ak nepôjdem učiť, malo by to byť na základe nejakej skúsenosti. Na univerzite sme mali absolútne smiešnu prax. Ja sama som odučila asi 3 hodiny. To je katastrofálne málo na to, aby som z toho dokázala vyvodiť nejaké závery. Hĺbka takejto skúsenosti a hodnota je zanedbateľná. Skúsenosť v Anglicku som považovala za výzvu, ktorá určí, či zostanem v školstve, alebo nie.

 

Čo vás tak očarilo na anglickej škole, kde ste učili?

Bolo to množstvo drobností, ktoré vám na konci úplne zmenili pohľad na vzdelávanie a radosť z neho. Už len to, že mali sformovanú víziu a misiu školy, kam smerujú. A nebolo to len na papieri. V tej dobe som takú školu na Slovensku nepoznala. Všetko komunikovali v závislosti od veku deťom, ale aj rodičom a učiteľom.

Jedna z prvých vecí, kým som tam prišla, bol telefonát hlavnej vychovávateľky z internátu. Hovorila mi, že sa teší na môj príchod a pýtala sa, ako by mi mohla pomôcť. Cítiť takýto záujem bolo úžasné. A nebolo to len voči mne, ale aj voči deťom. Pristupovali ku všetkým ako k ľuďom, nie ku kusom. Na Slovensku často počúvam, že učitelia hovoria o žiakoch ako o materiáli.

 

Aké staré deti ste tam učili?

V škole som mala možnosť vyskúšať si prácu od tých najmenších detí vo veku 3 rokov až po maturantov. Umožnili mi počas prvého mesiaca prechádzať si všetkými vekovými kategóriami, byť s rôznymi učiteľmi. Takáto príležitosť sa vám v živote nenaskytne len tak. Pre mňa bolo úžasné poznanie, že stredoškoláci sú pre mňa vekovo naozaj ideálni. Milujem deti v škôlkarskom veku, ale uvedomila som si, že tak neskutočne zo mňa vysávajú energiu, že to nie je pre mňa.

 

Vy ste sa tam stali aj študentkou.

Áno, to bola taká zaujímavosť. Robila som si maturitu z fotografie, takže som mala možnosť postaviť sa aj na tú opačnú stranu a vidieť školu aj z perspektívy žiaka. Tým, že to bola súkromná škola, jej možnosti boli naozaj obrovské a vybavenosť bola vynikajúca po všetkých stránkach.

 

Aké vzťahy mali učitelia so žiakmi?

Vzťahy boli výborné. Mali heslo, že učitelia rešpekt nevyžadujú, ale si ho získavajú. Rovnako to platilo aj pre študentov, teda tak, ako ja som si budovala rešpekt u žiakov tým, aká som, ako sa správam, tak to platilo aj naopak. Veľký dôraz kládli na rešpekt, individualitu ľudí a to, ako môžeme byť všetci iní, ale zároveň fungovať spoločne. Akokoľvek banálne to všetko môže znieť, vidieť v praxi, že tie veci fungovali, bol pre mňa naozaj silný zážitok. To ma dostalo v podstate do vzdelávania.

Myslím si, že učitelia by do školy nemali chodiť trpieť, lebo nič iné ako utrpenie deťom neprinesú. Takéto niečo z nich veľmi cítiť. Deti sú veľmi citlivé, vnímavé, hneď vycítia, ako sa učiteľ má. Buď mu začnú robiť zle, alebo naskočia na konštruktívnu vlnu spolupráce.

 

V Anglicku ste boli rok, išli ste po návrate hneď učiť?

V tom čase sa otváralo Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa v Bratislave. To sa mi zdalo ako vynikajúca príležitosť skúsiť všetko, čo som sa v Anglicku naučila. Nebola to škola, kde by bolo všetko dané a pripúšťala sa tam obrovská miera kreativity učiteľov, mohla som veci v škole ovplyvňovať.

Ďalšia vec, ktorá mi neskôr v učení tiež veľmi pomohla bola skúsenosť s neformálnym vzdelávaním - v minulosti som viedla tábornícky dievčenský oddiel. Tam som tiež videla, že s tínedžermi sa dá dobre vychádzať. A to považujem za základ pre každého učiteľa – mať záujem o deti a mať skúsenosť, že ony môžu mať naopak záujem o mňa ako o učiteľa. Byť si vedomý toho, že už len tým, čo robím a ako konám, ich môžem učiť. Nemyslím to predmetové, obsahové, vedomostné, ale komunikačné zručnosti, vôľové vlastnosti, tímovú prácu, to sú veci, ktoré deti v tomto svete budú potrebovať.

 

Učíte momentálne ešte na gymnáziu?

Teraz nie. Aktuálne sa venujem mentoringu a podpore učiteľov. Učila som asi 12 rokov a okrem učenia som bola zodpovedná aj za tútoringový program pre študentov. Je to akési sprevádzanie mladých ľudí. V  tínedžerskom veku už úplne všetko rodičom nehovoria, a tak bol pre nich tútoring ideálna príležitosť prebrať niektoré veci s dospelým človekom. Boli stretnutia, kde som sa ako tútor spýtala úvodnú otázku a študent následne vkuse rozprával. Byť vypočutý je veľká potreba mnohých detí. Skutočnosť, že ma niekto naozaj počúva, venuje mi energiu, záleží mu na mne – to je ozaj hlboké. Bolo to však výhodné nielen pre deti, ale aj pre učiteľov. Deti videli v takýchto chvíľach v učiteľovi človeka. Napríklad bol rok, kedy som najprv tútorovala niektorých žiakov a až potom som ich učila. Najprv ma spoznali ako človeka a až potom ako učiteľa. Otváralo mi to k nim dvere, všetko bolo ľudskejšie, hladšie a v úvode sme spolu nemuseli „bojovať“.

 

Je vzťah to najdôležitejšie, ak chce učiteľ učiť?

Myslím si, že áno. Aj výskumy potvrdzujú, že sa učíme ľahšie od ľudí, ktorých máme radi. S človekom, ktorého neznášam, alebo mi je ľahostajný, učenie neprebieha v takej kvalite, hĺbke a šírke, ako keď tam vzťah existuje. Pre mňa osobne má obrovský zmysel investovať do toho, aby sme si vybudovali vzťah. A netreba sa toho báť. Veľa učiteľov si to nevie predstaviť. To, že som investovala do vzťahu so študentmi, sa nikdy neotočilo proti mne. Práve naopak. Vždy som z toho len profitovala. Získavala som od nich energiu a nápady. Najdôležitejší je dialóg, aby som poznala skupinu, ktorú učím. To, že mám niečo vyštudované, je síce základ, ale ak neviem, kto sedí oproti mne, aké má skúsenosti, záujmy, ako ho môžem motivovať, tak sa na neho nedokážem napojiť. Tým si zmenšujem možnosti odovzdať know-how, ktoré mám. Neexistuje tam most učiteľ – žiak, po ktorom by informácie a skúsenosti mohli prúdiť ku žiakom. Aj ja mám súkromné veci, ktoré som so študentmi nezdieľala, ale veľa vecí malo zmysel zdieľať a oni si to vážili.

 

Ako by dnes malo vyzerať samotné učenie? Na čo by sa mali učitelia podľa vás zameriavať?

Ja som veľkým zástancom celostného rozvoja. Nechcem, aby sme robili z detí len odborníkov na istú oblasť, ktorí budú o nej vedieť všetko, ale nebudú to vedieť nikomu odovzdať, lebo nedokážu nadviazať vzťahy, komunikovať, vychádzať s ľuďmi. Za veľkú vec tiež považujem charakternosť. Učitelia v škole majú úžasnú príležitosť ovplyvňovať to, ako bude fungovať spoločnosť. To, akí ľudia ju budú viesť. Nemusia byť všetci lídri, ale čím viac „bežných“ angažovaných občanov budeme mať, tým lepšie. Ak v školách učíme čisto predmety a odborné zručnosti, napr. ekonomiku bez toho, aby som žiaka viedla k charakteru a etike, tak možno nechtiac prispievam k tomu, že práve môj žiak bude ten, čo vytuneluje polovicu Slovenska. Ja som mu dala niektoré zručnosti k tomu, aby to dokázal, ale čo sme mu nikto nedali, tak to je príležitosť vybudovať si charakter a etické normy.

Informácie sú aj vďaka technológiám široko dostupné, učiteľ už nie je ich výsostným nositeľom. Vzniká tak priestor robiť s deťmi na ich sebapoznávaní, prinášať aktivity, aby zisťovali, kým sú, čo ich baví a dokázali si nájsť  svoje smerovanie, prácu, kde budú šťastní a budú tam cítiť naplnenie. Budú cítiť motiváciu. Nebudú podnikať v živote kroky len vo svoj prospech. Budú angažovaní a bude im záležať na tom, ako to vyzerá okolo nich.

 

Vnímate, že v tom majú učitelia rezervy?

Obrovské rezervy. Vidíme kurikulum a čo všetko na matematike, angličtine musíme stihnúť, aké sú maturitné požiadavky, ale unikajú nám iné podstatné veci. Maturita nie je všetko. Život nie je niečo, čo je napísané v kurikule. Ešte aj na strednej škole sú mladí veľmi tvárni, hoci už majú mnoho vzorcov správania z rodiny alebo škôl. Nemali by sme si nechať ujsť tú parádnu možnosť ovplyvniť ich v tom dobrom slova zmysle.

 

Mnoho učiteľov argumentuje s tým, že toto všetko je práca rodiny, oni majú učiť fakty. Vy sa s takými názormi nestretávate?

Občas áno, ale nie úplne s tým súhlasím. Keď si len vezmeme, koľko času trávi mladý človek od 14 – 19 rokov aktívne s rodičmi a koľko je v škole, tak rodič akoby ťahá za kratší koniec. Myslím si, že úlohou školy je vytvoriť prostredie, kde dieťa môže zostať aj po vyučovaní, má tam príležitosti na svoj rozvoj. Rodič má nezastupiteľnú úlohu hlavne v ranom veku a, samozrejme, aj neskôr. To však ešte neznamená, že ja ako učiteľ automaticky dávam ruky preč a nevytváram príležitosť pre ďalší rozvoj a formovanie. Myslím si, že to k tomu patrí. Nedá sa to oddeliť. Ak nejaký učiteľ „nevychováva“, príde mi to ako premárnená šanca. Súvisí to s mierou angažovanosti mňa ako učiteľa a mierou slobody a zodpovednosti, ktorá s tým ide ruka v ruke. Ja ako učiteľ sa môžem rozhodnúť, ako to chcem robiť.

 

Ako to teda robiť?

Sú učitelia, ktorí učia napr. vybrané slová tak, že dajú deti do tímov a v závere hodiny venujú 10 minút reflexii skupinovej práce. Popritom ako sa učia vybrané slová, zároveň rozvíjajú životné zručnosti. Učivo, aj budovanie ďalších zručností je pri takejto hodine rovnako dôležité. Jedna vec je obsah a druhá forma práce. Ja ako učiteľ mám stále veľmi veľkú slobodu, aby som vnášala do svojich hodín ďalšie prvky. Nepotrebujem zostávať po škole, dá sa to zvládnuť priamo na hodinách. Musím sa preto rozhodnúť, je to niečo,  čo ma pravdepodobne nikto neučil a musím si to načítať, alebo si nájsť mentora, ktorý mi pomôže tú cestu prešľapať.

 

Cez mentoringový program IRPU teraz pracujete s učiteľmi na tom, ako budovať tie spomínané mosty a charakter žiakov?

Áno aj. Poskytujeme učiteľovi na to príležitosť. Pre mnohých je kľúčové zažiť si sprevádzajúci vzťah a sú potom schopní ho preklopiť smerom k žiakom. Za učiteľmi nechodí mentor, ktorý je direktívny, v IRPU robíme facilitatívny mentoring. To znamená, že je to niečo medzi koučingom a mentoringom. Snažíme sa klásť správne - zvedavé otázky a dôležité je tiež aktívne počúvanie. Tieto zručnosti si v mentorskom tíme neustále precvičujeme. Zároveň som vo vzťahu s učiteľom aj za toho mentora. Mám k dispozícii pomyselný kufrík kouča a mentora a z tých kufríkov vyťahujem, čo potrebuje daný učiteľ. Nikdy mu však nediktujem, čo má presne robiť. To si nedovolím. Učitelia si lepšie poznajú svojich žiakov a čo fungovalo mne, tak to nemusí jemu. Aj keď niečo vytiahnem z mentorského kufríka, učiteľ si to musí prispôsobiť na svoju situáciu.

 

Ako sa učiteľ počas práce s vami mení?

Učiteľ sa cez ten vzťah učí, ako sprevádzať svojich žiakov. Tiež sa vďaka tomu stáva menej direktívnym. Rozširuje si vejár učiteľských zručností a možností a snaží sa, aby učenie bolo zamerané na žiaka a aby sa pomer medzi tým, koľko rozpráva učiteľ a žiaci menil v prospech žiakov, aby deti  neboli len pasívnymi prijímateľmi čohokoľvek. Prílišná aktivita učiteľa vedie k pasivite žiaka a takto ich vlastne vedieme k nulovej zodpovednosti a často majú potom tendencie zostať pasívni, či už v zamestnaní alebo ako občania. V IRPU učiteľovi umožňujeme, aby si skúsil veci, na ktoré sa sám neodhodlá. Povzbudzujeme ho, dávame mu feedback, delíme sa s ním o svoje skúsenosti, znalosti a vedomosti. Zároveň sa od neho učíme a môžeme to zase odovzdať ďalšiemu učiteľovi.

 

Koľko mentoringový program IRPU trvá?

Program je momentálne 8-mesačný. So začiatkom školského roka začína aj mentoring, čo je skvelé, lebo si hneď v úvode roka vie učiteľ nastaviť so žiakmi pravidlá. Mentor chodí zhruba každé dva týždne na hodiny a aj žiaci si rýchlo zvyknú, že je súčasťou daného školského roka. Vždy vysvetlíme deťom, kto sme, že nie sme inšpekcia a aký je vlastne zmysel toho, čo robíme. Aj učiteľ tým u detí získava plusové body, lebo vidia model celoživotného vzdelávania a že chce na sebe pracovať. Vysiela signál, že mu na jeho študentoch záleží a chce svoje hodiny robiť lepšie. Nech to znie akokoľvek jednoducho, sú to silné veci.

 

A chcú sa mnohí dnešní učitelia meniť?

Je skupina učiteľov, ktorí aktívne vyhľadávajú príležitosti, ako sa zlepšovať. Neodvážila by som si však povedať nejaké číslo, koľko ich je. Ja mám to šťastie, že ich stretávam pravidelne a pracujem s nimi. Aj o mentoringový program je vždy väčší záujem, ako máme kapacity. Máme aj učiteľov, ktorí sa hlásili viac rokov a nakoniec sa im to podarilo. O to je to možno pre nich potom cennejšie.

 

Pracujete aj na nejakých novinkách v rámci mentoringu?

Tento rok sme rozbehli pilotne program Premena škôl zvnútra, v ktorom pracujeme s časťou učiteľského zboru. Napríklad sa zapojí polovica učiteľov školy. Zavádzame u nich kultúru vzájomných návštev hodín. Malo by sa to robiť aj tak, ale je to zväčša veľmi formálne a nepopulárne. Pomáhame im otvoriť sa a učíme ich základné mentoringové zručnosti, aby sa vedeli navzájom sprevádzať a urobiť si spolu po hodine reflexiu. Aby mali zručnosti a schopnosti dostať sa za hodinu ku konkrétnemu výsledku, rešpektovať skúsenosť kolegu a aby to bolo príjemné a mali v tom záujem pokračovať. Musím povedať, že som nadšená, ako sa to vyvíja napr. na Gymnáziu sv. Moniky v Prešove. Posun, ktorý urobili učitelia, je úžasný. Potenciál vo vnútri školy evidentne je, len treba „pripraviť pôdu“. Podobne máme v pilote školu v Ždani a kolega Dávid Králik chodí odtiaľ rovnako nadšený. Ak už sú nainfikovaní v škole niektorí učitelia, tak tá pozitívna zmena sa tam deje. Dôležité je zachytiť kritické množstvo učiteľov - prvolezcov, ku ktorým sa budú mať možnosť pridať neskôr aj tí ostatní.

 

Dbáte aj na prevenciu proti vyhoreniu učiteľov? Najnáchylnejší sú vraj tí najaktívnejší.

Byť učiteľom je neuveriteľne náročné. Ľudia, ktorí nikdy neučili, to nedokážu doceniť. Ja to dnes viem porovnať aj z vlastnej skúsenosti. Ak má človek fungovať viac rokov vo vzdelávaní, tak tie dva mesiace v lete sú absolútna nevyhnutnosť. To je nutná psychohygiena.

 

Pokiaľ má učiteľ pocit, že je zodpovedný za všetko sám, tak to ľahko smeruje k vyhoreniu. Keď príde mentor, tak učiteľ si nachádza efektívnejšie stratégie fungovania v triede. Uvedomí si, čo je pre neho kľúčové a čo až tak dôležité nie je, čo stihnúť musí a čo nie. Učiteľstvo je jedna z mála  pomáhajúcich profesií, kde neexistuje supervízia. Psychológovia, terapeuti to majú. S učiteľmi však nikto nič nerobí. A určite to možno považovať aj za dôsledok stavu školstva. Je to nesmierne náročná profesia. Učitelia si potrebujú nachádzať mechanizmy očisty. Mentoring a supervízia by mala byť prirodzená súčasť systému, no zatiaľ to ešte tak nie je. Ja som však optimista a teším sa, že náš mentorský tím zatiaľ aspoň v malom prispieva svojou kvapkou do mora

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Mentoring
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.