Bratislavčanke KRISTÍNE ČIŽMÁROVEJ (32) učarovala čínština. Tri roky sa ju učila na Slovensku pomocou jazykových kurzov i privátnej lektorky. Stále však so svojou úrovňou nebola spokojná. Keď sa jej naskytla príležitosť vycestovať do Číny a učiť čínskych škôlkarov angličtinu, hoci bola povolaním účtovníčka, neváhala a okamžite začala všetko vybavovať. Osud ju zavial na 8 mesiacov na severo-východ Číny.
Rozprávali sme sa, aký je život čínskych škôlkarov, aký majú aj deti bohatých Číňanov tvrdý život, ako vyzerá ich vzdelávanie v škôlke a prečo si čínske učiteľky nemôžu počas dňa len tak sadnúť.
Čo ťa čakalo po tom, ako si sa rozhodla podpísať pracovnú zmluvu a vycestovať?
Agentúra, ktorá mi vybavila prácu, mi neoznámila, že do Číny prídem v čase ich prázdnin, takže chvíľu som vlastne bola bez serióznej práce a mala som hradené len ubytovanie. Musela som čakať 1,5 mesiaca, kým začne škola. Asi týždeň som absolvovala tréningy a školenia pre učiteľov, ako ich v škôlke učiť. Zvyšok mesiaca som chodila na záskoky do tréningových centier a súkromných škôl, ktoré boli otvorené aj počas prázdnin.
Ako vyzeral tvoj prvý týždenný tréning učiteľky?
Boli na mňa kladené väčšie nároky práve preto, že som nemala pedagogické vzdelanie. Každý deň som si musela pripraviť pre komisiu 2 rôzne ukážkové hodiny. Oni ma pritom natáčali, potom to analyzovali a hodnotili ma. Vždy, keď som už mala pocit, že je všetko super, zmenili komisiu a každý deň si na mne niečo našli. Chceli mať všetko dokonalé.
Dalo sa tam z platu učiteľa pohodlne vyžiť?
Najväčšiu položku ubytovanie mi hradila agentúra. Stravu som mala v škôlke a na bežný život to úplne stačilo. Tam je všetko veľmi lacné. Pre ľudí ako som ja tam však bolo veľmi ľahké si privyrobiť aj navyše, lebo keďže som bola „biela tvár“, ľudia ma zastavovali priamo na ulici. Každý chcel, aby som im učila deti po anglicky. Veľmi si nás vážia. Hneď si s tebou vymenia kontakty, chcú ťa spoznať. Veľmi rýchlo som si tam preto našla aj známych. Takéto súkromné hodiny som mávala aj s 10-ročnými deťmi, takže nebola som celý čas len so škôlkarmi.
Dostala si sa popri učení angličtiny aj k vlastnému učeniu čínštiny?
No to bol problém. Číňania sú naozaj vďační a pozývali ma stále na večere. Každý sa na mňa snažil hovoriť po anglicky, lebo sa tešia, že sa môžu konečne porozprávať, hoci len málokto reálne vedel prakticky využiť svoje dlhoročné teoretické vedomosti. Práve preto som s mladými luďmi, ak aspoň trošku vedeli po anglicky, čínsky ani nehovorila. Alebo len minimálne. V obchodoch, na ulici, v autobusoch, kde som stretávala aj starších, to už bez čínštiny nešlo. V Číne sa už nestratím, ale úroveň ešte nie je podľa mojich očakávaní.
Ako to vyzeralo po tvojom príchode do dohodnutej škôlky?
Po 1,5 mesiaci v Číne začal školský rok a ja som dostala fixnú prácu. Keďže som nemala uvedenú podmienku, kam chcem ísť učiť, poslali ma do súkromnej materskej škôlky na hranici so Severnou Kóreou. Nikdy ma nenapadlo, že by som sa tam mohla dostať, ale stalo sa. Škôlka mala dokonca iné pravidlá, ako mi boli prezentované mojou agentúrou. Mala som učiť 4 hodiny. Ja som to chápala tak, že potom budem mať voľno, o ďalšej práci sme nehovorili. Myslela som si, že budem mať dosť času pre seba. Budem chodiť do parku, cvičiť a nájdem tu vnútorný pokoj, budem mať čas na sebavzdelávanie. To bola prakticky jedna z vecí, čo ma presvedčili, prečo tam ísť. Všetko však bolo inak. Odchádzala som z práce o 17:00.
O akú veľkú škôlku išlo?
Táto súkromná materská škola mala 3 poschodia. Mali tu 2 triedy 3-ročných detí, 3 triedy 4-ročných detí a 2 triedy 5-ročných detí. Išlo o deti z veľmi dobre zabezpečených rodín, takej čínskej smotánky.
Ako vyzeral bežný deň vo vašej škôlke?
O 7:30 sme už museli byť nachystané, prezlečené do uniformy a vítať deti vysmiate namotivované pred škôlkou, aj keď bolo v zime –10 °C. Našou úlohou bolo spraviť všetko preto, aby deti neplakali a rýchlo zabudli na rodičov. S úsmevom na tvári, blázniť sa s nimi od prvého momentu, ako prekročili prah škôlky. Pri vstupe sa robila hneď aj lekárska prehliadka. Merali teplotu, pozreli sa do hrdla. Ak bolo dieťa choré, hneď ho poslali domov. Prípadne, ak sa im len trochu niečo nezdalo, dieťa muselo piť počas dňa teplú vodu. To bola medicína na všetko! Naša zástupkyňa bola aj doktorka a tá kontrolovala každé jedno dieťa. Príchod teda trval asi hodinu. Potom išli deti hneď raňajkovať a nasledovalo vyučovanie.
Mali deti v škôlke čas aj na voľnú hru, alebo boli ich dni skôr o učení?
Ráno mali chvíľku, kým sme začali s programom, ak sa najedli skôr, tak sa mohli hrať. Väčšinou to však nestihli. Keď boli pauzy, tak boli určené na toaletu a umývanie rúk. Vonku sme spievali vždy 4 pesničky, ktoré celá škola na nástupe zaspievala a zatancovala. Zahraničný učitelia v prvom rade, za nimi deti a posledný rad čínski učitelia. Hneď potom mali vonku asi hodinku na voľnú hru. Von sa chodilo úplne za každého počasia, či snežilo, mrzlo alebo lialo.
Ako prebiehala výučba v triede?
Po návrate dnu sme mali hodinu čínštiny. Najmenších učili správaniu v rôznych situáciách. Následne bol obed a po ňom 2 hod. spánok. Spali úplne všetci bez výnimky. Poobede mali vždy nejakú inú hodinu ako napr. hudobnú alebo hodinu varenia. Veľmi sa mi páčilo, že mali zariadené jednotlivé triedy tématicky podľa toho, čo sa tam vyučovalo. „Cooking class“ mal malú kuchyňu, kde bola mikrovlnka, umývadlo, veľký stôl, kde deti pripravovali jedlo. Boli oblečené ako malí kuchári. Mali kuchárske čiapky, zástery. Bolo to veľmi milé. „Cestovateľská trieda“ bola zase zariadená ako jeden autobus. Deti sa učili tak, akoby cestovali na výlet a popri tom sa učili o iných krajinách. Ten spôsob učenia bol prakticky Montessori prístup. Jednu triedu mali celú aj ako kinosálu.
Koľko si reálne denne učila?
V škôlke som musela byť až do 17:00, hoci som odučila iba 30 min. denne. Ostatný čas som pôsobila ako vychovávateľka. Každá trieda mala svojho zahraničného učiteľa, ktorého úlohou bolo, aby sa deťom celý deň venoval a hovoril na nich iba po anglicky. Boli tam aj iní zahraniční učitelia z Ukrajiny, Filipín, Anglicka, Portugalska, Ruska, naozaj z rôznych krajín.
Bola to pre teba náročná skúsenosť?
Učiť deti bol na jednej strane oddych, ale na druhej iný typ stresu, aký som mávala pri svojej účtovníckej práci. Kedysi som robila au-pairku aj 3 deťom naraz od novorodeniatka. Myslela som si, že to zvládnem úplne bez problémov, ale začiatky boli pre mňa dosť náročné. Tým, že som bola biela, niektoré deti ma automaticky nechceli prijať. Musela som si k nim hľadať cestu. Po nociach som si študovala, ako na ktoré dieťa. Viaceré z nich boli veľmi živé. Bývala som vyčerpaná iným spôsobom. Práca učiteľky je naozaj náročná a chce to veľa prípravy. Asi po mesiaci sa to dostalo do normálnych koľají.
Čo ti pomáhalo prekonať ťažké chvíle?
Keď sme si už našli s deťmi k sebe cestu a vždy ku mne utekali, vešali sa po mne, tak som si hovorila, že to asi robím dobre. To bolo na tom to najkrajšie a dodávalo mi to energiu.
Koľko detí si mala v triede a koľko bolo učiteľov?
Do mojej triedy chodilo 8 detí a boli sme na nich 4 dospelí. Niekedy, keď ochoreli, tak nás dospelých bolo dokonca viac ako detí. Aj keď sme mali v triede len 2 deti, sadnúť sme si však len tak nemohli a ísť si robiť niečo iné. Hoci sme mali pocit, že sme tam pri deťoch navyše, museli sme sa tváriť, že sa deťom venujeme všetci naplno. Všade majú kamery a čo je dôležité, tak oni si ich naozaj aj sledujú. V našej škôlke bola jedna miestnosť, ktorá bola vyhradená pre rodičov, kde mohli stráviť aj celý deň, ak si chceli pozerať svoje deti na kamere, čo robia. Mamičky na materskej alebo babičky to využívali a debatovali tam, pozerali, čo ich deti robia. Každý jeden priestor školy bol monitorovaný. Sadnúť sme si nemohli, ak by to videli rodičia, mohli by sa sťažovať, že platia niekoho, kto cez deň sedí.
Štátne škôlky takýto komfort pre deti asi zďaleka nemali, že?
Ten obrovský počet učiteľov v každej triede bola pridaná hodnota súkromnej školy. Ja som bola iba v jednej štátnej a tam to bolo šialené. Bez akejkoľvek prestávky tam zahraničný učiteľ lietal učiť z triedy do triedy. Aj detí bolo v triede ďaleko viac. Našťastie som tam učila len 1 deň.
Ako vyzeral život škôlkarov, keď opustili jej brány?
Aj po škôlke mali deti množstvo aktivít. Majiteľka mala napr. oproti škôlke ešte súkromné tréningové centrum. Sem deti bežne chodili po celom dni v škôlke. To bolo zamerané na hry, ktoré boli vedené v angličtine a mohli sem chodiť deti rôzneho veku. Mohli prísť na určitú hodinu, alebo tu zostať aj celý deň, ak si to rodičia mohli finančne dovoliť. Organizovali tu tematické týždne ako napr. dinosaury a vymýšľali pre deti rôzne aktivity, ktoré s tým súviseli. Bolo to veľmi dobre vymyslené a deti to bavilo. Počas hodiny tam boli aj rodičia. Chodili tam nielen cez týždeň po práci, ale aj cez víkendy. Dieťa sa hravou formou učilo nové veci.
Naháňali sa rodičia s deťmi za všetkými ponúkanými aktivitami? Je v Číne stále cítiť tú povestnú súťaživosť?
Je to tam veľmi cítiť. Všetci rodičia chcú, aby ich deti boli najlepšie. Musia byť najlepšie, aby boli úspešné a niekam sa dostali. Väčšie deti zo škôlky chodili ešte na spomínané hravé hodiny oproti škôlke. Školáci mávali tak do 7 večer vždy nejakú jazykovku, matematický alebo športový krúžok, a potom si začínali robiť domáce úlohy. Tých mávajú strašne veľa. Môj kamarát mal 13-ročnú dcéru a dosť som videla do jej života. Mala ísť o chvíľu na strednú, ale výsledky nemala také dobré ako by si predstavovali. Dostať ju tam však chceli za každú cenu. Mal na dobrej strednej škole známych, kde bol basketbalový krúžok. Dohodli sa, že jeho dcéra bude ako jediné dievča chodiť do tej školy na basketbal a vďaka tomu ju tam dostanú. Basketbalom sa jej však zhoršili ešte školské výsledky, lebo chodila neskoro večer domov a nevládala sa už učiť. Oni majú strašne veľa úloh. Mal veľkú dilemu, čo urobiť, lebo cez ten basketbal ju tam chceli dostať. Budúcnosť detí rodičia veľmi riešia a musia si ju premyslieť dosť skoro.
Ako vyzerali víkendy týchto detí?
Žiadny oddych. Pokračovali ďalšími krúžkami ako kaligrafia, angličtina, šport. Tie deti non-stop niečo museli robiť. Nemali jediný deň voľna.
Neboli znechutené a vyčerpané z takéhoto života?
Nemôžu byť. Sú zvyknuté na toto tempo. Majú to v sebe zakódované, že musia makať a nič iné sa nepripúšťa. Najhoršie je, že aj rodičia tie deti ľutujú. Vedia, že ten systém je zle nastavený. Majú hrozne veľa úloh. V škole sú od rána do večera. Dokonca aj v škole majú stále násilný systém a fyzické tresty nie sú vôbec výnimočné.
Stále tam deti učitelia bijú?
Ja som si to zažila len 3 týždne, keď som končila prácu v škôlke. Na poslednú chvíľu mi zmenili triedu, kde som učila a dali ma k predškolákom do prípravky. Tam boli teda 5 – 6-ročné deti. Tieto deti už boli neskutočne nadupané. Vedeli čítať, písať. Trieda vyzerala akoby boli v škole a aj celá výučba tomu zodpovedala. Mali tam hlavnú učiteľku, 2 čínskych asistentov, jednu opatrovateľku - pomocníčku a mňa celý deň. Teda 5 dospelých a v triede bolo asi 15 detí. Jedna staršia učiteľka sedela vzadu, sledovala deti a chodila im kontrolovať zadané úlohy. Ak niečo nevedeli, búchala ich, kričala po nich. Bolo ju počuť na celú školu. Ak napr. pri čítaní neotváralo dieťa podľa nich dostatočne ústa, nechali ho stáť celú hodinu. Ak niektoré dieťa zaostávalo, nesmelo ísť poobede spať. Muselo dobiehať, v čom bolo slabšie. A tieto deti ten oddych naozaj potrebovali, to tempo bolo veľmi vysoké.
Bola som z toho v šoku, lebo rodičia za tú škôlku platili veľa peňazí. Pýtala som sa, či sa to deje aj inde, alebo je to výnimočný prípad. Vraj áno a v škole to je ešte horšie. Nemala som na to žalúdok. Bolo mi tých detí neskutočne ľúto. Pri tých najmenších sa k nim takto nesprávali. Boli tam úžasné učiteľky. V prípravke sa ich už asi snažili pripraviť na reálnu školu, aby z nej neboli šokované a ľahko sa adaptovali.
Boli už v tomto veku deti aj hodnotené?
Deti boli hodnotené úplne za všetko. Dostávali body za chovanie, reakcie na hodinách, pomoc druhému, či majú úlohy, pomôcky a pod. Tých kategórií bolo strašne veľa. Bolo smutné vidieť, pod akým tlakom stále žili.
Aká bola komunikácia rodičov a učiteľov?
Deti si celý deň učiteľky fotili pri každej jednej činnosti. Hneď to posielali rodičovi. Vždy tam mali pri vyzdvihnutí nejaký priestor na zhrnutie dňa. Učitelia mali tiež povinnosť každému rodičovi volať, ako sa ich dieťaťu v ten deň darilo. A to bez ohľadu na to, či sa pri vyzdvihnutí dieťaťa zhovárali. Po piatej, keď im deti odišli domov, rozposielali fotky a obvolávali rodičov. Hovorili im o všetkých problémoch s dieťaťom, aby si na to dávali pozor. Nič neskrývali, práve naopak, akékoľvek prejavy nežiadúceho správania zdôrazňovali a volali si rodičov aj do škôlky.
Rodičia proti tomu vôbec neprotestovali?
Kto protestoval, mal pravidelné stretnutia s hlavnou učiteľkou danej triedy a zástupkyňou škôlky, kde preberali veľmi dôkladne správanie oboch strán.
Si rada, že si to všetko pozitívne i negatívne zažila?
Som. Bolo to moje najlepšie životné rozhodnutie. Aj táto skúsenosť mi pomohla nájsť taký ozajstný pokoj v duši. Množštvo kamarátov čínskych aj nečínskych. Zistila som, o čom je naozaj práca učiteľa a práca s deťmi. Spoznala som inú kultúru a krajinu. Negatív je oproti tomuto všetkému tak málo, že slúžia pre mňa ako ponaučenie a nie ako niečo, čo by mi bránilo sa tam znova vrátiť, a ďalej spoznávať kultúru.
