Branislav Gröhling (43) je vyštudovaný právnik, ale aj bývalý podnikateľ v oblasti krásy. Ako majiteľ kaderníckych salónov mnoho času trávil s mladými ľuďmi, ktorých zamestnával a veľmi rýchlo pochopil, že školy nevychovávajú pre prax kvalitných zamestnancov. Najprv sa preto zameral na školenia študentov, ktorí by u neho mohli odvádzať kvalitnú prácu. Neskôr sa pod jeho vedením zrodilo viacero vzdelávacích projektov, ktoré boli zamerané na študentov stredných odborných škôl aj s iným zameraním. V školstve má však ambíciu zmeniť ďaleko viac a to ho po rokoch prirodzene priviedlo do politiky.
Rozprávali sme sa, ako vníma problémy v školstve s odstupom času už ako politik a nie slobodný podnikateľ, čo mu na zmenách v školstve vadí a čo je podľa neho absolútne najpodstatnejšie, ak chceme dávať do školstva viac peňazí.
Mali ste určite veľké ideály, keď ste vstupovali do politiky, ako to vidíte so zmenami v školstve dnes?
Každý, kto chce vstúpiť do verejného života má predstavu, že chce veci meniť. Bez ideálov by to určite nešlo. Určite ma ale prekvapilo, že je to veľmi emotívne a nie racionálne. Školstvo obzvlášť. Prinášať v tejto oblasti myšlienky, ktoré vás môžu posúvať k riešeniam, je naozaj veľmi náročné.
Čo tým presne myslíte emotívne?
Musíte si dávať pozor na každé jedno slovo. V školstve máte 80 tisíc ľudí, ktorí v ňom denne žijú a presne vedia, ako ich to postihne. Vedia vám okamžite na všetko argumentovať.
Blokuje to do nejakej miery implementáciu zmien v praxi?
To, že riešime v školstve problémy emocionálne a nie racionálne, znamená, že politici niekedy nepristupujú k zmenám a zlepšeniam, ale k populistickým krokom. Znamená to, že za posledné roky sa školstvo nikam nepohlo.
Prakticky všetky analýzy OECD, všetky testovania jasne hovoria, kde sa v porovnaní s ostatnými krajinami nachádzame a kde máme zásadné nedostatky. Robia sa po získaní týchto informácií nejaké reálne opatrenia?
Nerobia. Všetky tieto hodnotenia sú iba akýmsi pohľadom do zrkadla, aké sme urobili rozhodnutia. Oni nám však nehovoria, aké sú na zistené nedostatky riešenia. Ale ak nič nezmeníme a okamžite nebudeme reagovať, stále ideme tou zlou cestou a pokračujeme v zle nastavenom systéme ďalej.
Ako je možné, že na také vážne zistenia, aké v posledných rokoch z OECD meraní dostávame, nikto nereaguje promptne? Je na čitateľskú gramotnosť vyhlásenie „Roka čitateľskej gramotnosti“ dosť?
Už teraz všetci vieme, že naša čitateľská gramotnosť vyjde zle. Ak nebudeme na tých istých číslach, tak určite klesneme a stále sa nič nedeje.
Žiadne problémy sa však asi nedajú kryť a prehliadať donekonečna?
Minister ustúpil teraz absolútne všade, kde videl minimálny problém alebo odpor verejnosti. Vôbec nešiel presviedčať o správnosti jeho rozhodnutia. Náš systém je chronicky chorý a minister ho tak ďalej udržiava. Ak nám vyskočia akútne problémy, ani tie nerieši. Mali sa rušiť priamo riadené organizácie, financovanie škôl, platy učiteľov a všetko je inak. Namiesto toho zavádza autobusy, čo si kľudne vedia vyriešiť obce samé.
Ako by to malo teda byť?
Mali by sme si povedať, akého chceme do 10 rokov žiaka a súčasne povedať na to konkrétne riešenia a postupne ich prinášať. Nie prísť po roku s nultým akčným plánom, z ktorého stále nevieme, čo sa bude diať. Nákup učebníc, viac voľných hodín, zjednotiť financovanie a riadenie školstva, informovanie verejnosti atď, sú opatrenia ktoré viete priniesť už v prvom roku.
Už sme sa tak vzdialili vzdelávaním od reality, toho čo pracovný trh potrebuje, že akékoľvek zmeny budú možno nakoniec vyznievať ako revolúcia?
Každopádne si myslím, že v školstve by revolúcia nemala byť, lebo ten mechanizmus je obrovský a rozvrstvený. Skôr by som hovoril o evolúcii. Možno učitelia budú reformu vnímať ako revolúciu, pre mňa je to posun k lepšiemu. V prvom rade si myslím, že by zmeny mali byť pozitívne pre mladých ľudí, ktorí potom vstúpia do života. Od toho by sa malo odvíjať všetko ostatné. Zároveň si nemyslím, že by všetky zmeny mali byť učiteľmi vnímané negatívne.
Čo považujete za najdôležitejšie pri zmenách v školstve?
Školstvo by sa malo meniť aj na základe čísel, faktov a dôkazov, ktoré máme. Ak nám vychádza na nejakých číslach, že máme zlú čitateľskú gramotnosť, mali by sme konať – poskytnúť školám kvalitné učebné materiály a vzdelávať učiteľov v rozvíjaní čitateľskej gramotnosti. U nás sa urobí rok čitateľskej gramotnosti a nikto ani nevie povedať, čo to znamená.
Teraz je často otváranou témou extrémizmus a otázka, ako tento problém riešiť cez školy. Máte predstavu, ako to robiť?
Spôsobov je viacero. Od projektového vyučovania až po blokovú výučbu alebo iné prístupy. Mohli by sme mať napr. Týždeň boja proti extrémizmu. Bola by to bloková výučba, kde by sa v rámci jednotlivých predmetov riešila táto téma. Na geografii a dejepise by sa riešila 2.svetová vojna, jej dôsledky, na slovenčine texty, ktoré na to poukazujú, návšteva Osvienčimu, pozeranie filmov. Keď sa poznatky prepájajú v rámci jedného týždňa, dosiahne to väčší efekt. Cez dotazníky by som zistil postoje detí pred tým a potom. Ak by tam bol aj minimálny posun, je to dobrá cesta. Jednotlivé školy tento problém už riešia a je treba sa od nich inšpirovať.
Cestujete pravidelne do škôl po Slovensku, ale aj do zahraničia. Kde ste boli naposledy?
Vo Fínsku, Estónsku a Veľkej Británii.
Čo vás v týchto krajinách najviac fascinovalo a chceli by ste, aby to bolo viditeľné i u nás?
Zodpovednosť. Zo strany učiteľov, študentov, štátu, jednoducho všetkých. To nám tu veľmi chýba. Zároveň okamžité riešenia problémov. Nečakajú na komisie, akčné plány. Zvolajú jednotlivých odborníkov a riešia daný problém.
Je v týchto krajinách aj komunikácia štátu voči verejnosti lepšia?
Pre mňa bolo fascinujúce, keď som videl, koľko rodič dostával informácií, na základe ktorých sa rozhodoval napr. o výbere školy pre svoje dieťa. Toto my u nás nemáme. Keď som na to teraz upozorňoval, ministerstvo reagovalo, že informácie podáva. V týchto krajinách však funguje jeden centrálny systém, kde nájdete všetko. A to nehovorím o rebríčkoch. Na centralizovanej stránke si viete na základe mnohých faktorov pozrieť, ako je na tom ktorá škola. Môžu tam byť informácie o kvalite predmetov, učiteľov, ekonomickej situácii školy, uplatniteľnosť absolventov. Možností je veľa. Mali by sme verejnosť informovať a nech sa ľudia rozhodnú, kam chcú dať svoje dieťa. Tieto školy budú rásť, efektívne fungovať a udržiavať svoju kvalitu.
Na základe nejakých údajov už aj dnes vieme povedať, ktorá škola funguje a ktorá má problémy. Rieši to však potom niekto ďalej?
V systéme vieme zadefinovať školy, ktoré nedosahujú výsledky, aké by sme chceli, napriek tomu tým školám nepomôžeme, nedáme im žiadne podporné mechanizmy a ešte o tom ani neinformujeme rodičov a necháme ich, aby tam svoje deti dávali.
Keď sa bavíme o faktoroch kvality školy, ako by sme ich mali ideálne komunikovať verejnosti?
V prvom rade by výsledky mala dostať škola. Malo by tam byť prechodné obdobie, kedy by dokázali školy zlepšiť potrebné veci a až následne by to malo ísť na verejnosť.
Ak hovoríme o kvalite škôl, ich celkovom zdravom fungovaní aj z pohľadu peňazí, je naozaj problémom to, že riaditelia učia a nie to, že nemajú mnohí reálne manažérske zručnosti?
Riaditelia sa v rámci svojej pozície posunuli veľmi ďaleko. Voľakedy mohli učiť aj riadiť školu, ale teraz to už nestačí. Musia školu naozaj manažovať, aby bola úspešná. Nechceme pretrhnúť ich vzťah so vzdelávaním, ale potrebujeme posúvať niekam aj túto ich pozíciu a dať im možnosť neučiť, ak im to uľahčí prácu.
Vy ste vyslovili myšlienku, že by riaditeľ dokonca mohol manažovať viac škôl. Ako by to mohlo vyzerať?
Riaditeľ školy by bol iba manažérom. Nemyslím si, že by išlo o nejakú zásadnú zmenu, ale o posun. V zahraničí je to bežné. V malom meste by takýto systém mal svoje opodstatnenie. Ak máte 40-tisícové mesto a v ňom 4 základné školy, ktoré medzi sebou parazitujú, prečo by to nemohlo mať jedného šéfa? Tie školy by medzi sebou mali v prvom rade spolupracovať a nie medzi sebou bojovať. Stále nám ide predsa o žiaka.
Takíto riaditelia potom manažujú školy iba na jednej úrovni?
Mávajú pod sebou základné a stredné školy. Materské školy už nie.
Prijala by napr. takéto zmeny odborná obec aj u nás?
Kdekoľvek u nás stupíte v oblasti školstva, tak je to nepopulárne opatrenie. Vždy budú tí, ktorí sú skeptickí voči každej zmene. A politici, ktorí chcú byť v politike aj ďalšie roky, nepopulárne opatrenia nezverejňujú. To je problém, prečo sa systém nikam celé roky neposúva. Treba však povedať, že všetko tu už bolo vymyslené, stačí sa pozrieť, ako tieto problémy riešia jednotlivé školy alebo ako k nim pristupuje zahraničie.
Ako teda presadiť v školstve zmeny, aby ich učitelia i verejnosť akceptovala?
Peniaze by podľa mňa do školstva mali prísť za reformy, jednotlivé opatrenia. Malo by to byť podmienené. Nemôžeme dať niekam peniaze a nežiadať nič. Tak to nefunguje nikde.
Takýto prístup by mohol byť zrozumiteľný aj pre verejnosť, aby akceptovala viac peňazí do školstva a pre učiteľov.
Takto by to bolo spravodlivé. Prečo by sme napr. nemohli zmeniť spôsob financovania škôl v rámci riešenia optimalizácie druhého stupňa? Teraz 69 percent základných škôl dostáva vyšší normatív. Veľká väčšina základných škôl teda nedosahuje požadovaných 250 žiakov, dostávajú vyšší normatív a často bývajú aj navyše dofinancovávané. Toto by sme mohli v priebehu pár rokov zmeniť a upraviť normatív. Takýto systém nemôže fungovať dobre a to musia pochopiť všetci. Je niekde porovnanie škôl podľa počtu žiakov, aké majú výsledky v hodnoteniach? Je tam skutočne tá korelácia, že čím menej žiakov, tak tým je horšia kvalita vzdelávania?
Vy ste ale podporovali zrušenie malotriedok?
Hovoril som, že tie malotriedky, ktoré nemajú dostupnú plnoorganizovanú školu a nevieme vyriešiť dopravu, treba ponechať. Každý normálny človek to musí pochopiť. Ak je však o 6 km plnoorganizovaná škola, nevidím dôvod, aby sme takúto školu udržiavali, aby sa vzdialenosť 6 km nedala vyriešiť a dali by sme deťom kvalitnejšie vzdelanie. Ak by verejnosť poznala detailné výsledky a stav škôl, neverím, že by nehľadali rodičia pre svoje deti lepšie riešenia. Školy by mali byť prvé informované o svojich výsledkoch a mali by mať určite prechodné obdobia na ich nápravu, ale ak stav nezlepšia, nekompromisne by tieto informácie išli von. Nie je na tom nič, čo by mohlo niekoho poškodiť. Stále nám musí ísť v prvom rade o kvalitu vzdelávania žiakov.
Čo si myslíte o patovej situácii, ktorú teraz riešia rodičia detí so zdravotným znevýhodnením, že im štát neprispieva na asistentov učiteľov?
Žiadalo sa 3900 úväzkov pre 14-tisíc žiakov a bolo vykrytých len 1710. Je to problém na všetkých stranách. Ministerstvo hovorí, že nemá peniaze, rodičia nevedia, ako to vyriešiť a školy sú rovnako v biednej situácii. Neriešením problému však ministerstvo ubližuje nielen žiakovi, ale aj učiteľovi a následne celej triede. Mali by sme sa tiež zamyslieť nad tým, či nechceme radšej žiadať o tímy špecialistov, ktoré nebudú pridelené len žiakovi ale celej škole, akési inkluzívne tímy na jednotlivé školy.
Zaoberáte sa nejakým spôsobom aj vzdelávaním detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktoré sú teraz jedným z našich najväčších problémov z pohľadu výsledkov vzdelávania detí?
Teraz ich podporujem tak, že sa snažím pomáhať jednotlivým rómskym deťom. Problémom je, že deti zo sociálne znevýhodneného prostredia doma často nemajú vhodné prostredie na vzdelávanie, a potom sa doma „odnaučia“ všetko, čo sa v škole naučili. Preto potrebujú krúžky, záujmové aktivity či školské kluby, kde sa môžu vzdelávať. Do parlamentu prinesiem zákon, ktorý umožní vznik školských klubov aj na druhom stupni základných škôl, práve z tohto dôvodu.
