GABRIELA FUTOVÁ je úspešná detská spisovateľka. Má na svojom konte už 19 krásnych detských kníh a ak by nedávno nenosila na hlave uviazanú šatku, ani by ste netušili, že práve bojovala so zákernou rakovinou.
S Gabrielou Futovou sme sa rozprávali o živote detskej spisovateľky, tvorení, jej radostiach i starostiach, aj o tom, ako sa vám ľahko zmení pohľad na život.
Vyštudovali ste žurnalistiku, dnes píšete pre deti. Nemali ste nikdy ambíciu ako študentka žurnalistiky riešiť všetky krivdy sveta?
A viete, že nie? Na žurnalistike som medzi ostatnými spolužiakmi mala pocit, že jediná neviem, čo chcem. Cítila som sa ako také teliatko. Po dvoch rokoch štúdia som zistila, že žurnalistika nie je pre mňa, aj som začala pokukovať po psychológii, ale doma ma presvedčili, aby som nevymýšľala. A tak som novinárstvo doštudovala, ale nikdy som sa mu nevenovala.
Kedy ste si uvedomili, že písať pre deti je to, čo vás napĺňa?
Ten moment nastal, keď som napísala prvý rukopis pre deti a vznikla z neho knižka Naša mama je bosorka.
S akými reakciami ste sa stretli po napísaní svojej prvej knihy? Povzbudili vás ľudia okolo alebo ste ich museli presviedčať, že písať detské knihy má zmysel?
Veľmi ma povzbudila moja priateľka a susedka Marika, ktorej som z rukopisu chodila čítavať. Ona varila a ja som čítala. Jej povzbudenie ani tak nespočívalo v tom, že by ma chválila, ale v tom, že sa stále nevedela dočkať ďalšej časti.
Povzbudiví ľudia sú dar, ale určite ste sa už za tie roky stretli aj s takými, čo kritikou nešetria. Ako prijímate kritiku?
Normálnu kritiku prijímam v pohode. Aj sa zamyslím nad tým, či má kritizujúci pravdu a niekedy s ním aj súhlasím. Ale niekedy aj nie. Beriem to však tak, že každý má právo na názor a svoj vkus a keď mu jednoducho nesadnem, neberiem to ako tragédiu. Nemám však rada hejtovanie a vylievanie žlče. A to sa netýka len mňa. Nepáči sa mi, že ľudia zhadzujú úsilie iných umelecky sa vyjadriť. Nevadí, ak napíšu, že sa im niečo nepáči, to je v poriadku. Ale aby sa úplne hnusne navážali do tvorcu... To ma neskutočne hnevá.
Aj vtedy reagujete, alebo ste radšej zdržanlivá?
Na internete málokedy niečo komentujem, lebo to nemá zmysel, ale v realite sa za pravdu viem ozvať aj nahlas.
Dodnes máte na svojom konte už 19 kníh. Je dnes ťažká práca byť dobrou a čítanou spisovateľkou? Námety asi neprichádzajú vždy tak ľahko, ako by ste si priali.
Ja to celé moje spisovateľovanie beriem asi trochu na ľahkú váhu. Keď nemám nápady, netrápim sa a robím niečo iné. Lebo prišla som na to, že aj keby som okamžite navždy prestala písať, zemeguľa sa točiť neprestane. Aktuálne ma napríklad viac zaujíma tvorba webov ako písanie a keďže nenormálne rada relaxujem pri veciach, čo ma bavia, venujem sa im a písanie veľmi zanedbávam.
Aké weby tvoríte?
Adminujem web našej knižnice P.O.Hviezdoslava v Prešove, web Murova čitáreň - ale ten dosť flákam, no a keďže to chcem vylepšovať, tak sa idem vybúriť na vlastnej doméne.
Kde čerpáte inšpiráciu?
Všade, kadetade. Chodím s otvorenými očami a ušami, bavím sa s deťmi a skôr či neskôr sa vždy objaví moment, ktorý ma nakopne.
Ako vlastne tvorí taký spisovateľ knihu? Koľko vám to všetko trvá od vymyslenia námetu až po samotnú tlač knihy?
Ach, tak to by som sa práve ja nemala chváliť. Keď totiž dostanem nápad, dosť dlho ho prevaľujem v hlave a čakám na chvíľu, kedy mám pocit, že ak okamžite nezačnem písať, prasknem. No a potom chvíľu pracujem usilovne, až sa dostanem do štádia, kedy rukopis začnem vnímať ako povinnosť a domácu úlohu a zrazu sa mu vyhýbam. Dobré je však to, že ho stále nosím v hlave, až potom príde chvíľa, že naozaj píšem a dokončím ho. Som však príšerný lajdák a kým ma redaktori nenaháňajú, fakt ma zaujíma všetko iné, len nie písanie. No a kámošky redaktorky, ktoré ma už poznajú, vedia, že sa ma naháňať neoplatí, lebo potom už nenapíšem fakt nič. Vravím, som hrozná. Takže ak to mám spočítať, trvá to rok, dva, možno aj tri, čo ja viem?
Ktorá z vašich kníh je pre vás srdcovka a prečo?
Určite je to kniha Štyri kosti pre Flipra. Vôbec nie je vymyslená, hlavnou postavou je môj prvý pes, vystupujú v nej moji najbližší: starí rodičia, mama a dedov pes Duni, na ktorého v živote nezabudnem. Tak sme sa ľúbili. A všetko sa to odohráva na mieste, ktoré je dodnes mojou srdcovkou, aj keď tam už nechodievam.
Nedávno ste bojovali s rakovinou. Zmenila táto choroba váš pohľad na život, na svet alebo ste tá istá Gabriela Futová ako predtým?
Trochu ma zmenila. A to v tom, že už sa nedám nahovoriť na veci, ktoré ma nebavia. Jednoducho mám pocit, že svoj čas chcem tráviť tak, aby som sa z neho tešila. Celkovo sa viac teším zo života. Pred chorobou som bola dosť ufrflaná. Teraz žijem pre aktuálny okamih a veci, ktoré neviem ovplyvniť, neriešim. V hlave mi rezonuje rada mojej pani doktorky na onkológii: neriešte prognózy, ale užívajte si každý deň. Fakt som ju poslúchla.
Čo vám v tomto čase najviac pomohlo držať hlavu hore?
Bude to znieť šokujúco, ale práve vedomie, že možno by som aj mohla umrieť. Zrazu mi všetko, čo som dovtedy považovala za ťažké, prišlo neuveriteľne ľahké. A jasné, veľmi mi pomohol manžel, pretože ma svojim čiernym humorom dokázal tak rozosmiať, až mi striekali slzy. A faktom je, že som celú chorobu brala na ľahkú váhu. Tešila som sa, že budem rok maródovať, lebo som potrebovala oddych. A môj šiesty zmysel mi povedal, že neumriem, takže som fakt nemala čo riešiť.
Počas tohto obdobia ste v spolupráci s Dobrým anjelom vydali aj knihu O Bezvláske, ktorá má povzbudiť deti bojujúce s rakovinou. Ako sa vám písala?
Úplne ľahko a sama. Pre mňa nebol cieľ napísať rozprávku o Bezvláske, ale ísť ju čítať deťom bez vláskov, pričom som ja sama vlasy takisto nemala. Akurát, že ja som tú moju holú hlavu brala ako novú a dosť vtipnú skúsenosť. A ak aj idem čítať tú rozprávku chorým deťom teraz a už som vlasatá, ukazujem im, že vlásky dorastú a sú ešte krajšie, ako boli predtým. Holohlavá som čítanie knižky aj tak nestihla, predsa len jej vydanie chvíľku trvalo. No a vďaka úžasnej Ľudke Kolesárovej z Dobrého anjela to celé vypálilo tak, že rozprávku aj chodievam čítať, aj knižka dodáva deťom a hlavne ich rodičom aspoň trošku nádeje a pomáha aj finančne. Ale nebolo by to ono nebyť ilustrátora Mirečka Regitka a vydavateľstva Perfekt a Magdalénky Gocníkovej.
Aká ste vlastne mama? Nedá mi nespýtať sa, keď píšete tituly ako Naša mama je bosorka či Hľadám lepšiu mamu.
Na túto otázku by skôr mali odpovedať moje deti. Myslím však, že som veľmi tolerantná a chápavá mama, ale keď deti prekročia isté hranice, tak sa mením na fúriu.
Ste aj zábavná či skôr tá prísna, poriadkumilovná mama?
Zábavná možno, prísna niekedy, poriadkumilovná v žiadnom prípade. Neporiadok je môj celoživotný problém.
Čo vám v živote chýba? Dávate niečo z toho aj do svojich kníh?
Jediná vec, čo mi v živote chýba je istota, že bude vždy všetko v poriadku. Lenže tú nebudem mať nikdy a nikde, takže to neporiešim. Inak som spokojná s tým, čo mám, pretože ja okrem milujúcej rodiny, zvierat a pokojného domova k životu vlastne nič iné nepotrebujem.
Máte stále aj nejakú cudziu obľúbenú detskú knihu?
Jasné, že mám. Tou knihou je kniha Malá bosorka od Ottfrieda Preusslera a ja na ňu nedám dopustiť. Zrejme som sa v tej Malej bosorke už ako dieťa našla.
Spisovateľka sa narodila 23. februára 1971 v Prešove. Po skončení gymnázia v Prešove vyštudovala žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Je aj knihovníčkou, ale najmä sa venuje písaniu kníh pre deti. V tejto oblasti získala už viac ocenení. Momentálne pracuje v knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove.
Z kníh: Naša mama je bosorka, Rozruch v škole na Kavuličovej ulici, Nezblázni sa, mamička, Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche, Brata musíš poslúchať, Zmätené dvojičky zo slepej uličky atď. Spolupracovala na kontroverznom Hupsovom šlabikári a pracuje na rôznych projektoch pre mládež. Má dve deti, žije v Prešove. Vedie Murovu čitáreň.
