Články: Pre študentov
O projekte

 

Z. Čačová: Neexistujú žiadni nadľudia. Deti to zabúdame učiť

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Z. Gránska
Zuzana Čačová z Nadácie otvorenej spoločnosti sa venuje ľudským právam. Hovorí, že sa im venujeme v školách i doma nedostatočne. Deti nevedia, čo si pod nimi majú predstaviť. / Foto: Z. Gránska

ZUZANA ČAČOVÁ pracuje v Nadácii otvorenej spoločnosti ako koordinátor programu Demokracia a ľudské práva a takmer 15 rokov pracovala pre organizáciu UNICEF. Rozprávali sme sa o tom, prečo dnešné deti na Slovensku vedia o ľudských právach tak málo, či vôbec vedia, čo si pod nimi predstaviť a čo by sme v tomto smere mohli robiť inak.

 

Ako to dnes vyzerá s naším vzdelávaním detí o ľudských právach?

Výchova a vzdelávanie detí o ľudských právach je dnes iba ako prierezová téma v štátnom vzdelávacom programe a veľmi sa neuplatňuje. Učitelia to berú ako niečo navyše. Napriek tomu, že by to mala byť akási niť, ktorá sa ťahá celým vzdelávacím procesom a mali by sme to vnímať ako čosi veľmi podstatné, tak sa to nedeje.

Súvisí to s celým nastavením školského vzdelávacieho systému celkovo. Vychovávame predmetárov. Nevychovávame učiteľov pre život. Vidia ten svoj predmet a hotovo. Toto podľa mňa treba zmeniť, lebo je to veľká bolesť nášho školstva.

V súvislosti s pripravovaným dokumentom Učiace sa Slovensko sa snažíme upriamiť pozornosť aj na tieto témy. V rámci tzv. Nórskeho finančného mechanizmu – grantov EEA[1] a našim partnerom sme mali možnosť vycestovať napr. do Nórska a Islandu. Vďaka tomu sa nám sem podarilo doniesť expertov na konferenciu, ktorú sme organizovali v decembri. Ich rozprávanie bolo určite veľmi zaujímavé, ale my si to tu musíme upratať nakoniec sami vzhľadom na naše kultúrne tradície, geopolitický a hospodársky priestor.

 

Čo vás na Nórsku zaujalo?

To, že oni toto ľudsko-právne vzdelávanie a tieto princípy majú u nich ako základ vzdelávania. Nie je to žiadna prierezová téma. Tento prístup je naozaj cítiť v každom predmete. Vďaka tomu sa to ich deťom a celej spoločnosti dostáva akoby do krvi. U nás sú stále ľudské práva pomaly nadávka.

 

Nie sú dnes zlé podmienky, aby sa ľudské práva dostávali v našom vnímaní vyššie aj v iných krajinách?

Učitelia a možno aj celá spoločnosť nie sú pripravení na ľudské práva v ich každodennom uplatňovaní. Na školách nie je vytvorená klíma, v ktorej by ľudsko – právne vzdelávanie dávalo zmysel. Doba je zvláštna. Všetko čo sa okolo nás deje súvisí s ľudskými právami. Viete, ako vyzeralo na Slovensku obdobie po voľbách v marci alebo Brexit, Trumpove zvolenie. To všetko ovplyvňuje atmosféru, v akej sa na školách učí. Keď z úst najvyšších predstaviteľov štátu počujete o „ľudsko – právnych svätuškároch“, alebo „tzv. ľudských právach.“ Problém, že sa týmto témam ako aj napr. voľbám samotným venuje veľmi malá pozornosť, nediskutujeme s deťmi a mladými ľuďmi na tieto témy. Oxfordskí vedci skonštatovali, že slovom roku 2016 je „post-truth.“ Odnášajú si to práve pojmy ako demokracia a ľudské práva. Mám pocit, že na  Slovensku sú to naozaj prázdne pojmy. Nevieme si to spojiť  s niečím konkrétnym v našich životoch a práve to by malo byť úlohou ľudsko-právneho vzdelávania, alebo širšie výchovy k občianstvu. Vidíte to napr. na sociálnych sieťach, ako si ľudia ubližujú, čo všetko sú schopní povedať na adresu inej ľudskej bytosti. My sme si napr. museli dať preč zo stránky telefónne čísla, nakoľko sme začali dostávať výhražné sms.

 

Vedia deti vôbec presne, čo ľudské práva znamenajú, čo si pod nimi predstaviť? Nie je to pre nich len prázdny pojem?

Áno a je to čiastočne spôsobené tým, že je to v školách prierezová téma. Druhý problém vidím v tom, že sa vyučujú akoby išlo len o dokumenty a deti si to nedokážu spájať so svojím každodenným životom, s realitou.

 

Ako to v praxi v školách vyzerá, keď hovoríte, že je to prierezová téma?

Závisí to samozrejme od školy ku škole, ale tak ako sú u nás nastavené prierezové témy, téma akoby nepatrila nikam a nikomu a výsledkom je, že téma by mala byť prítomná na všetkých predmetoch, ale skôr je to tak, že nie je úplne na žiadnom. Je to tak, že kde má aký učiteľ nejaký priestor v rámci svojej hodiny, tak sa k tomu vyjadrí.

 

Čo všetko by si pod ľudskými právami mali deti vedieť predstaviť?

Ako som už spomínala ľudské práva sa týkajú takmer každého problému. Začínajú tým, ako sa k sebe navzájom chováme v tých najbežnejších interakciách, aký jazyk používame v triede, medzi učiteľmi a deťmi navzájom, čo deti počujú, ako rozprávajú učitelia o sebe navzájom , o riaditeľke/riaditeľovi o inej škole, o imigrantoch, o Rómoch a samozrejme, lakmusovým papierikom je dodržiavanie práv tých najzraniteľnejších, teda tých, ktorí sa za svoje práva nemajú ako postaviť, ale potrebujú, aby sa väčšina postavila na ich stranu.

 

Ľudské práva a ich význam si najbolestnejšie uvedomíme až vtedy, keď sa aj k nám začnú správať ako k „občanom druhej kategórie“.

 

Čo na ľudí pri tejto téme najviac zaberá okrem ich vlastnej skúsenosti?

Sú to príbehy ľudí. Aj preto sme na našej decembrovej konferencii venovali médiám jednu časť. Ako by mali prinášať príbehy o ľuďoch na túto tému. V inom prípade je to pre ľudí veľmi vzdialené a nevenujú tomu pozornosť. Ľudské práva musia byť o emóciách, sú predsa o ľuďoch. Deti v školách musia pochopiť, že ten človek, ktorý stojí oproti mne, je úplne rovnaký ako som ja. Rovnako cíti i rozmýšľa. To je úplný základ.

„V školstve by malo byť stredobodom dieťa a jeho potreby. Mali by sme z neho v škole vychovať zodpovedného a rešpektujúceho človeka, ktorý bude platný pre túto spoločnosť.“

 

Čo konkrétne robí v tomto smere Nórsko alebo Island inak?

Je to ako návšteva inej galaxie. Základom je asi to, že čo si oni napíšu do svojich dokumentov, tak to si aj v praxi realizujú. Alebo sa o to veľmi dôsledne usilujú. Nevyrábajú dokumenty pre dokumenty. Celá atmosféra v školách je voľnejšia. Nebazíruje sa tam na veciach, ktoré možno ani nie sú podstatné. Ich iný pohľad môžete vidieť na takých detailoch, keď prídete do jedálne, máte tam len jedno okienko. Žiadne špeciálne pre učiteľov a iné pre deti. Aj sám riaditeľ sa postaví s deťmi do radu. Tomu hovorím ľudsko–právne vzdelávanie v praxi. Napr. na Islande deti behajú po škole v ponožkách, či je leto alebo zima.

 

A nikto ich nenapomína?

Ony aj vedia, že majú byť obuté, učitelia ich na to upozornia, ale povedia vám, že to je ich voľba. Alebo vybehnú v tričku v 2 stupňoch. Učiteľky na to povedia, že deti vedia, aké to má dôsledky. Opäť ich na to upozornia, ale nenásilným spôsobom. Keď mu bude zime, tak sa príde obliecť. Pre mňa ako matku dvoch detí vidieť ich v tej teplote vonku pobehovať bol naozaj šok, ale funguje to.

V niečom je to fascinujúce, že sa neboja preniesť na deti časť zodpovednosti. Pozerajú sa na potreby dieťaťa. Vždy rozmýšľajú nad tým, čo sa v tejto chvíli dieťa učí a nielen na hodine, ale aj počas prestávky, keď vybehne napr. nie úplne dostatočne oblečené von a akým spôsobom sa učí. Majú tam inak postavený školský zákon.

 

Ako inak? V čom je to iné?

Každé dieťa má právo navštevovať základnú školu a riaditeľ nemá nárok odmietnuť žiadne dieťa, aj keď má špecifické potreby. Systém špeciálnych škôl majú napr. iba pre deti, ktoré majú problémy so správaním a ubližujú sebe alebo ostatným. V takejto škole sú za silnej podpory učiteľov a rodičov, ale iba na nejaký čas, kým sa ich problém vyrieši a vrátia ich naspäť do systému. U nás podľa mňa takéto deti strašne škatuľkujeme. Počet diagnóz nám narastá a my nemôžeme pripravovať na každú diagnózu špeciálne triedy.

 

Ako to vnímajú nórske deti? Darí sa tam inkluzívne vzdelávanie v triedach v praxi?

Pre tie deti a určite aj celú spoločnosť je diverzita obohacujúca.  Je normálne vidieť, že rôzni ľudia majú rôzne potreby, lebo taká tá spoločnosť je. V ich triedach úplne bežne vidíte deti s Downovým syndrómom či na vozíku.

 

A vnímate v tomto smere posun aj na Slovensku?

Áno, aj na Slovensku máme školy, ktoré majú osvietených riaditeľov, ktorí nečakajú na reformy, zmeny financovania a často za podpory neziskových organizácií robia tieto veci aj na svojich školách. Zmeny sa nestanú samé a nespraví ich jeden človek. Nie je to o peniazoch, ale o nastavení. Aj deti sa z tejto skúsenosti veľa učia a dokážu prevziať časť zodpovednosti. Napr. sú školy, kde majú deti cez prestávku dozor. Učí  ich to inak rozmýšľať nad dodržiavaním pravidiel.

 

Ako sa však potom premieta zodpovednosť, ak sa niekomu niečo stane?

Musí tam byť, samozrejme, podpora dospelého, ale u nás sa toho bojíme. Mali by sme deti zapájať viac do tvorby pravidiel. V Nórsku napríklad pri príprave reformy ju konzultujú aj s deťmi. Ony vedia, čo chcú. Musí to byť určite veku primeranou formou. Školy, ktoré aj u nás fungujú touto cestou zapájania detí, fungujú lepšie. Minimálne, čo sa atmosféry týka. Učia deti prevziať časť zodpovednosti. Nemajú toľko dôvodov rebelovať, rozumejú, aké je to ťažké dať pozor na všetky deti cez prestávku. Ak deti tlačíme len do kúta, vychovávame z nich občanov, ktorí sa nemajú záujem zapájať do vecí, lebo sme im nikdy neukázali, ako je to možné alebo rebelov, ktorí vyjdú zo školy a dovolia si čokoľvek, lebo už môžu.

 

Foto: Z. Gránska

 

Ako ste vy vnímali voľby, kde sa prvovoliči ukázali ako Kotlebovi priaznivci?

Keď som bola na jednej debate so stredoškolákmi, tak hovorili, že s nimi sa nikto o tom nerozprával. Politika je jednoducho tabu téma. Priznali, že nerozumejú politickému systému. Škola musí byť apolitická, ale to neznamená, že sa o politike nedá baviť. Študenti by potrebovali počuť, čo sa deje a mali by sa baviť otvorene, čo ich zaujíma a čomu nerozumejú. Ak je študentovi sympatický Kotleba, mal by mať možnosť to povedať. Škola musí byť bezpečný priestor na to,  aby sme sa s deťmi a mladými ľuďmi slobodne bavili. V škole s ním ešte môžeme pracovať, ale ak mu to škola neumožňuje, tak deti nemajú informácie, nedostanú ich v škole a nie je tam priateľské a bezpečné prostredie, otvoria si internet. Učitelia sa boja kontroverzných tém, nevedia ako s nimi pracovať, alebo na ne jednoducho nemajú čas, lebo osnovy.

 

Bavia sa rodiny o politike doma?

To je veľmi individuálne. Škola musí byť priestor, kde deti dostanú, ale si aj zažijú, čo to tie ľudské práva vlastne sú. Ak chceme deti vychovávať k demokratickým princípom, nemôžeme sa v tomto smere spoliehať iba na rodiny.

 

Čo teda navrhujete, ako by to malo v školách správne vyzerať?

Myslím, že by sme si mali v prvom rade my ako spoločnosť ujasniť, čo chceme, aby nám školy produkovali. Má to byť len pracovník? Škola by mala pripraviť deti hlavne do života a do spoločnosti. Doba je taká rýchla, že nevieme, ako bude svet vyzerať o 15 rokov. Od toho sa odvíja aj príprava pedagógov. Deti si za 3 sekundy vygooglia rôzne informácie. Učiteľ by mal mať inú rolu. Učiť predovšetkým deti kriticky myslieť, vedieť prijať zodpovednosť a dbať na dobrú klímu v triede.

Darmo budeme v školách rozprávať deťom o Deklarácii ľudských práv, ak budú počúvať učiteľku cez prestávku, ako by sme mali s Rómami jednať. Čo si z toho dieťa vezme? Postoj si vytvorí na základe toho, ako ju počuje hovoriť cez tú prestávku. Deti prirodzene odčítavajú realitu aj z takýchto vecí.

 

Nevychováva ich však aj celkovo spoločnosť k akejsi intolerancii?

Ten vplyv je všade. Už len diskurz, ktorý je v médiách, či vtipy, aké si hovoríme. Alebo také drobnosti, čo si hovoríme: „špinavý ako cigánska hračka,“ a pod. Máme to jednoducho hlboko v sebe zakorenené. Politický diskurz, ktorý tu momentálne vládne, tomu tiež nenapomáha. Predsudky sú pre nás prirodzené. Ak dieťa vidí prvý raz černocha, tak je normálne, že bude mať predsudky. Sú na to, aby nás chránili pred niečím nebezpečným. Ide však o to, ako s nimi ďalej pracujeme

 

Existujú nejaké odporúčania, ako deti vychovávať k väčšej tolerancii?

Doma je to iné. Celkovo by mala v tomto smere podporiť výchovu detí viac spoločnosť a škola. Doma si možno aj myslíme, že netrpíme predsudkami, ale ako to máme naozaj sa ukáže, až keď si naše dieťa chce zobrať napr. černocha. Akonáhle sa nás to dotkne, ukáže sa, ako to vnímame. V Nadácii otvorenej spoločnosti sme pripravili viacero kampaní na túto tému ako napr. kampaň Ale hejt neskryje v duchu často používaného „Ja nie som rasista, ale...“

 

Viete, ako to vyzerá napr. v nemeckých školách? Je tam mnoho imigrantov, tolerancia Nemcov voči cudzincom aj ich skúsenosti v tomto smere musia byť na vysokej úrovni.

To bohužiaľ detailne neviem. V Nórsku, konkrétne v Drammene to majú tak, že je tam je zriadená napr. pre imigrantov prijímacia škola. Musia tam absolvovať prvotné kurzy nórčiny. Majú to veľmi prísne, čo sa týka pravidiel. Riadia sa tým, že my vás prijmeme, ale musíte akceptovať tieto naše pravidlá: musíte sa naučiť nórčinu a u nás sa deti nebijú. To hovorím, samozrejme, veľmi veľmi zjednodušene.

V každej triede tam mali nástenku s vlajkami z krajín, odkiaľ tam kedy nejaké dieťa bolo. Snažia sa vždy prideliť ich do tried, aby im v nich bolo čo najlepšie. Zamýšľajú sa nad nimi, nerobia to automaticky. Chcú, aby to dieťa bolo čo najlepšie akceptované a rešpektované. Nie je to len o vedomostiach, ale aj o tom, aká vládne celkovo atmosféra na škole. Majú taký celistvý pohľad na rozvoj osobnosti dieťaťa.

(Viac o tom ako funguje prijímanie imigrantov v Nórsku sa dočítate v publikácii Nórsky vzor, ktorú vydala organizácia CVEK.)

 

Ak sa bavíme aj o tom okienku v jedálni, kde čakajú deti aj riaditeľ v jednom rade, tak kde je tá pravá miera hierarchie? Predsa v spoločnosti nejaká všade existuje. V každej firme, do ktorej neskôr deti prídu nejaká je.

Myslím, že špeciálne na Slovensku v tomto smere robíme obrovskú nadprácu. Každý, kto má funkciu, tak zrazu prestal byť človek? To vidíte na drobných príkladoch, že je to jednoducho pokrivené. Švédsky minister odstúpil z funkcie, lebo sa predbehol u lekára. U nás zariadime špeciálnu posilu, keď má prísť minister do nemocnice. To sú tie rozdiely, aké robíme a nemusíme. Správať sa k ľuďom vo funkciách zo štátnych inštitúcií ako k nadľuďom považujeme za samozrejmosť. V regiónoch je to ešte silnejšie. Ľuďom , ktorí majú moc sa občas ľudia pomaly klaňajú. To je choré.

 

Dobre, ale ako takýto prístup vyhubiť?

Stále si myslím, že škola je a musí byť ten priestor. Základnú školu musí absolvovať každý. Na Islande v r. 2008 po krachu priznali, že asi tam niečo nemajú úplne v poriadku a tak  sa rozhodli upriamiť na školy. Len tam dokážu ovplyvniť všetky deti. Pripravili si nové kurikulum a je pre všetky školy záväzné. Jedným zo 6 pilierov tohto kurikula je práve demokracia a ľudské práva. Prebehlo množstvo verejných diskusií a debát, kde bola spolu s učiteľmi, samosprávami ale aj deťmi samotnými toto nové kurikulum pripravované. Dokumenty a celý systém je jednoducho a logicky vystavaný. Rozumie mu každý učiteľ. Mám pocit, že u nás sa v duchu odbornosti pripravujú dokumenty zbytočne zložito. A nesmieme zabúdať na rodičov. Na Islande sú rodičia silnou a aktívnou súčasťou školy. Tiež to tam ale nie je ideálne a úplne jednoduché. Ako nám povedal jeden pracovník ministerstva školstva zodpovedný za prípravu nového kurikula: „najdlhšia vzdialenosť vo vesmíre je medzi tým, čo je napísané v kurikule a tým, čo sa deje  v triede“.

 

Ako vyhodnotili Nóri, kde sú ľudské práva tak intenzívne zahrnuté vo výuke v školách, tragédiu spôsobenú Andersom Brejvikom?

Hlavne sa stále pýtajú a hľadajú možnosti. Bol to pre nich obrovský šok. Ľudské práva považujú Nóri za niečo, čo je v ich krajine jednoducho dané. Robili napr. výskum, čo má najväčší vplyv na vytváranie postojov detí. Vyšlo im, že sú to práve učitelia. Ich motivácia a pôsobenie. Učiteľ je naozaj kľúčový faktor v škole, vrátane jeho osobnosti. Ľudskosť však musíme objavovať znova a znova v každej situácii. Mysleli sme si, že po 2. svetovej vojne sa už nikdy nemôže niečo také zopakovať, ale vidíme, že nám tu silnejú hlasy, ktoré rozdeľujú spoločnosť na „my“ a „tí druhí.“ To je zárodok niečoho zlého.

 

Uvedomujú si rovnako intenzívne vplyv učiteľa aj na Islande?

Určite áno, počas našej decembrovej konferencie Connected sme zobrali pár učiteľov z Islandu a vysokoškolského profesora z Nórska na 2 školy v Bratislave. Učiteľ Olafur Sveinsson z islandskej alternatívnej školy Hlíđarskóli. Hlíđarskóli je alternatívna základná škola pre deti od šesť do 16 rokov. Túto školu neďaleko severného islandského mesta Akureyri navštevujú deti z rozbitých rodín, deti so sociálnymi problémami, poruchami správania, deti s Aspergerovým syndrómom, autizmom či deti s nábehom na užívanie drog.

Povedal, že keď sa rozprával s deťmi na školách, uvedomil si že deti sú viac-menej rovnaké na celom svete. Rovnakí však nie sú učitelia. Neuvedomujú si, že učiteľstvo nie je o tom, kto má viac autority, ale o tom, kto má viac zodpovednosti. Autorita učiteľa a žiaka by podľa neho mala byť akceptovaná obojstranne. Učiteľ musí byť podľa neho vzorovým modelom pre dieťa, ale zároveň aj priateľom. Nezáleží na tom, aké malé to dieťa je, učiteľ k nemu musí pristupovať s rešpektom, dôstojnosťou a rovnocenne. Učitelia nesmú zabúdať na to, že hoci oni sú tí, ktorí deťom dávajú svoje skúsenosti a vedomosti, aj deti majú právo vyjadriť svoj názor.

„Na prácu učiteľa nepotrebujem fantastický stôl ani stoličku. Nikdy ich ani potrebovať nebudem,“ povedal Sveinsson. So svojimi žiakmi si sadá na zem, aby im bol rovný. Vo všetkom, o čo ich žiada, musí byť aktívny rovnako ako oni.

Posledných desať rokov učím deti v našej škole aj plávanie či beh. Tak s nimi plávam a behám. Ak od nich žiadam, aby niečo urobili, musím byť schopný to urobiť sám. Inak nemám právo od nich niečo chcieť.

 

Foto: Z. GránskaZUZANA ČAČOVÁ pracuje v Nadácii otvorenej spoločnosti ako koordinátor programu Demokracia a ľudské práva,  ktorý je súčasťou implementácie Finančného mechanizmu EHP 2009-2014 (tzv. nórsky finančný mechanizmus). Vyštudovala Ekonomickú univerzitu v Bratislave, špeciálne povysokoškolské štúdium na Právnickej fakulte UK v BA, Ústav medzinárodných vzťahov a aproximácie práva, ako aj bakalárske štúdium v odbore  Sociálna pedagogika na Pedagogickej fakulte UK v BA.

Takmer 15 rokov pracovala v UNICEFe Slovensko a viedla program Škola priateľská k deťom, ktorý bol postavený na rovesníckom vzdelávaní. Snaží sa, aby slovenské školy boli priateľskejšie k deťom.

 


[1] (Program Demokracia a ľudské práva je súčasťou implementácie Finančného mechanizmu EHP 2009-2014, prostredníctvom ktorého sa donorské krajiny, Island, Lichtenštajnsko a Nórske kráľovstvo podieľajú na znižovaní hospodárskych a sociálnych rozdielov v Európskom hospodárskom priestore)
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Ľudské práva
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.