Články: Pre študentov
O projekte


 
 
Reklama

Profesionálna mama: Dávame opusteným deťom lásku v období, keď im ju nemôže dať nikto iný

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Z. Gránska
Medzi nami je kopec opustených detí, ktoré všetky túžia niekam patriť. Profesionálna mama MÁRIA VOKÁL tvrdí, že profesionálni rodičia dávajú opusteným deťom lásku v období, keď im ju nemôže dať niekto iný. / Foto: Z. Gránska

V detských domovoch je na Slovensku takmer 5000 detí, o ktoré sa biologickí rodičia z rôznych dôvodov nestarajú. Niektorí nechcú, iní nemôžu a sú i takí, ktorí to jednoducho nedokážu. Aké majú takéto deti možnosti a vyhliadky do života? Len veľmi mizerné, pretože individuálny prístup, lásku, starostlivosť rodiča je len ťažko nahradiť. Niečím naviac, čo deťom tento štát ponúka, je profesionálna rodina, ktorá by mala na prechodné obdobie nahradiť tú vlastnú. Rozdielom je, že za výchovu dieťaťa berie plat. Dá sa to považovať za prácu ako každú inú? Na Slovensku bolo podľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v minulom roku viac ako 700 profesionálnych rodín, ktoré sa starali o 1474 opustených detí.

MÁRIA VOKÁL je náhradnou mamou, ktorá vychovávala počas 7 rokov s manželom už 8 detí z detského domova. Rozprávali sme sa, aká je to práca, ako ju vníma ona, jej rodina, deti, o ktoré sa stará, ale i okolie.

 

Profesionálny rodič nemá vďaka médiám na Slovensku veľmi dobrú povesť. Ako to vnímaš ty?

Veľmi ma to mrzí, že sa ľudia na základe jedného či dvoch medializovaných prípadov pozerajú na toto povolanie cez prsty. Znie to možno ľuďom zvláštne „profesionálna mama.“ Majú pocit, že by to malo byť iba niečo prirodzené a hneď si na to preto vytvoria negatívny názor. Pritom ani netušia, čo všetko sa za týmto krásnym povolaním skrýva. Myslím si, že tak, ako v každom povolaní, aj tu sa nájdu ľudia, ktorí zlyhajú, ale väčšina ľudí, ktorí sa na takéto niečo dajú, sú láskaví a starostliví ľudia, no o tom sa bohužiaľ nehovorí.

 

Ľudia možno nechápu, o čo celkom presne ide a zamieňajú si to s adopciou, nie?

Je to možné. Niektorí si dokonca myslia, že adopcii bránime, čo je úplný nezmysel. Profesionálny rodič (máme aj kolegov oteckov) je tu na to, aby dieťatko dostávalo lásku, nehu a individuálny prístup v čase, keď nikoho nemá a jeho mama a ocko sa len hľadajú, prípadne sa môže vrátiť k pôvodnej rodine. Deti, ktoré prichádzajú do detských domovov majú za sebou rôzne traumy a len málokto si vie reálne predstaviť, čím si tieto deti skutočne prechádzajú. V profesionálnej rodine majú priestor prekonať všetky traumy, ktoré prežili a plynule prejsť do svojej novej rodiny. A aj keď sa už rodičia nájdu, adopcia je proces, ktorý sa neudeje okamžite, ale nejaký čas trvá. Môžu to byť mesiace, ale i roky, kým sa pre dieťatko nájde vhodná rodina. Čas čakania v rodine má pre tieto deti nevyčísliteľnú hodnotu vzhľadom na ich budúcnosť. Všetky deti do 6 rokov by mali byť zo zákona umiestnené v rodinách. Je to veľmi dôležité pre osobnosť dieťatka zažiť tú nehu a bezpečie, ktoré môže plnohodnotne zažiť len vo funkčnej rodine.

 

Ako dlho sa už staráš o deti z detských domovov a koľko ste ich doma mali?

O takéto detičky sa staráme už 7 rokov. Celkovo bolo už u nás 8 detí, ktoré sme mali v starostlivosti a občas sa starám aj o deti kolegýň, napr. keď sú choré a pod. Teraz máme doma 2 dievčatká. Jedno má 4 roky a druhé 3. Najmladšie k nám prišlo dieťatko rovno z pôrodnice, malo takmer mesiac.

 

Máte aj vlastné deti. Ako sú staré?

Áno. Máme dvoch synov. Michal má 9 rokov a Samko má 7 rokov.

 

Miška som spoznala na LEAF Award, kde bol nominovaný vo finálne ako talentované dieťa. Čím zaujal porotu?

Naši chalani sú úžasní obaja. Miško si začal vyrábať vlastné animácie už v 2. triede a chceli sme mu v tom pomôcť to rozvíjať ďalej, keďže už bol v tom lepší ako môj manžel. Veľmi ho zaujíma anatómia ľudského tela a chcel by robiť také animácie ako napr. pracuje ľudské srdce. Zaujal určite aj tým, že je všestranne veľmi šikovný. Má výborné výsledky v škole, hrá krásne na klavír a má skvelé výsledky v zápasení. Teraz sme boli napr. na medzinárodnom turnaji a získal striebornú medailu. Navyše sa tiež venuje týmto detičkám, ktoré máme doma, každý deň. Keď máme nejaké spoločné aktivity ako karneval a pod., zapája sa do všetkých aktivít. Nemá problém s tým, či má dieťatko Downov syndróm alebo zle vidí, kríva, nerobí medzi nimi rozdiely.

 

Ako túto tvoju prácu vnímajú vaši synovia? Necítia sa ochudobnení o rodičov?

Sú v tom fakt úžasní. Vždy, keď mám obdobie, že už nevládzem, alebo je toho veľa, tak ma presviedčajú, v čom vedia oni pomôcť , ako v tom pokračovať. Pravidelne sa ich pýtam, či im to nevadí. Vždy mi zatiaľ povedali, že sú radi, že to robíme. Vtedy mi vždy padne aj kameň zo srdca, lebo viem, že v ich očiach je to v poriadku. Samozrejme, že sa vedia aj pohádať ako normálni súrodenci. Sú to deti. Skôr, keď boli menší a deti boli približne v rovnakom veku, tak sa také veci občas stávali, ale teraz už sú rozumní a detičky, o ktoré sa staráme sú malé. Rozumejú tomu. Vďaka tejto skúsenosti zároveň dokážu veľmi intenzívne vnímať, že mať milujúceho otca a mamu vôbec nie je samozrejmosť. Sami si viac vážia rodičov, keď vidia, že sú tu vždy pre nich, aj keď vládzu, aj keď nevládzu, keď je lepšie i horšie, sú tu a neodložia ich. Vedia, že mať rodičov je niečo vzácne.

 

Foto: Archív MV

 

Ako dlho zostávajú najčastejšie u vás tieto deti?

To je veľmi rôzne. Najkratšie u nás boli 2 súrodenci 7 mesiacov. Niektoré boli 2 roky. Najdlhšie to je teraz až 3 roky. Ak sa mu však nedarí nájsť rodina, môže to byť aj do 18 rokov. To sa našťastie pri tých maličkých deťoch bez vážnejšieho hendikepu nestáva. Niekedy je pre mňa ale naozaj veľmi frustrujúce, keď sa nevie k dieťatku nájsť rodina 3 roky. Z môjho pohľadu je to dieťa úplne úžasné, ale proste sa mu nedarí nájsť adoptívnu alebo pestúnsku rodinu.

 

Netlačí sa potom na to, aby u vás nebolo dieťa priveľmi dlho a dá sa mu napr. iná profesionálna rodina?

To nie. Ide práveže o to, aby malo dieťa na nejakú dospelú osobu silné väzby a ktorej verí. Dieťa potrebuje stabilitu. Pre ne je terapiou už len to, že majú stále tú istú profesionálnu mamu a otca. Je jedno, ako ich volá, ale sú tu pre neho, keď sa rozplače alebo keď sa teší a reagujú na neho rovnakým spôsobom. Stálosť reakcií je pre dieťa veľmi dôležitá.

 

Ako znášajú odchody detí vaši chlapci? Určite si už vytvoria nejaký vzťah s deťmi.

Deti si ten vzťah vytvárajú veľmi prirodzene. Za 3 roky to je už dosť silné puto a veľmi ťažko sa lúčia. Jedine v týchto chvíľach mávam výčitky svedomia voči našim chlapcom. Pravda však je, že niekedy sa s tým vyrovnajú rýchlejšie ako my dospelí. Často im ale opakujem, že sú u nás, kým sa im nenájde ozajstná mamka a ocko. Pripravujem ich na tú chvíľu, že odídu. Ak sú ale aj tí noví rodičia otvorení stretnutiu, vždy sa snažíme, aby nových rodičov detí stretli a videli, že deti odchádzajú do dobrých rúk. Ľahšie to potom príjmu. My sme mali šťastie, že naše deti išli všetky do rodín, kde sa ich noví rodičia už nevedeli dočkať. Je to vždy veľká úľava, keď viete, že sú tie deti milované. To nám všetkým naozaj veľmi pomáha.

 

Čo pomáha tebe zvládať tieto odchody?

Nesmiem si od začiatku pripustiť, že to dieťa je naše. Musím si stále hovoriť, že to dieťa odíde, inak by ma to psychicky zlomilo. Stále si hovorím, že s novými rodičmi máme spoločnú vec - milujeme to isté dieťa. Viem, že na moju starostlivosť čakajú ďalšie detičky, ktoré potrebujú moju lásku, energiu, čas. Potrebujú našu rodinu. Nás to veľmi bolí, ale dávame im asi najväčší dar – dieťatko, po ktorom tak veľmi túžia a viem, že sme preň urobili maximum, čo  bolo v našich silách. A čas pomáha asi najviac. Najťažšie pre mňa bolo, keď nám odišlo dievčatko po 2 rokoch. Myslela som si, ako som úžasne na to pripravená. Brali si ju veľmi skvelí ľudia. Keď odišla, mala som samých chlapcov a ružové oblečenie nikomu nechýbalo. Mala som taký psychický blok, že som 2 mesiace nevedela oprať dievčenské veci. Tu mi pomohlo, keď mi zavolali z domova, že potrebujú umiestniť opäť dievčatko. Veľmi ma to potešilo a dodalo novú energiu.

 

Takže vy vlastne nikdy nie ste už iba sami so svojimi chlapcami?

Vždy po odchode dieťatka si dávam pauzu- dovolenku, aby sme sa s tým všetci vyrovnali. To sa nestane ani za deň, ani za dva. Aj ľútosť, aj frustrácia má svoje miesto a toto všetko musíme zo seba dostať, aby sme sa dokázali opäť naplno venovať ďalšiemu človiečiku, ktorý nás potrebuje.

 

Bývate aj v kontakte s ich novými rodinami?

Zo zákona na to nemáme žiadne oprávnenie. Je to len na ich rozhodnutí. Sú rodiča, ktorí k nám chodia každý rok a sú takí, s ktorými veľmi kontakt nemáme. Ale je to veľmi citlivé a veľká zmena pre dieťatko, takže je to naozaj na zvážení rodičov, čo je dieťa lepšie. Potrebujú si nájsť vždy k sebe cesty, svoj pokoj a vzťah. Niektoré deti by to mohli niesť ťažko, ak by nás po odlúčení videli priskoro.

 

Ako ťa to napadlo stať sa profesionálnou mamou?

Študovala som na Stavebnej fakulte a pôvodne som mala sen stavať mosty, ale už som sa k tomu nedostala. Povedala som si, že tie mosty môže stavať aj niekto iný. Starať sa o detičky asi zvládnem lepšie zase ja. O ne toľko ľudí záujem nemá. Dávalo mi to ďaleko väčší zmysel.

S deťmi z detských domovov a rôznymi formami náhradnej starostlivosti som sa zaoberala už veľa rokov, ešte keď som bola na strednej škole. Chodievala som robiť dobrovoľníčku na rôzne pobyty pre deti z náhradných rodín a kluby pre náhradné rodiny a pod. Pohrávala som sa s tým už 20 rokov dozadu. Bolo to dokonca v takom štádiu, že keď sme sa dali s manželom dokopy, plánovali sme si adoptovať dieťatko. Dokonca aj manžel bol pár krát so mnou na takýchto pobytoch. Keď sme nemali vlastné deti, zdala sa nám forma profesionalnej rodinnej starostlivosti o takéto deti neúnosná. Nevedeli sme si predstaviť, že by sme sa mali s nimi po nejakom čase rozlúčiť. Časom to však predsa len prišlo opäť a keď sme už mali našich synov, tak sme sa plynule zmierili aj s myšlienkou, že by sme sa dokázali postarať a aj rozlúčiť s dieťaťom, keď  sa im definitívne nájde mamka a ocko. Už som nemala pocit, že niekto vezme dieťa mne/nám, ale že sa niekomu o dieťatko postaráme, kým si ho bude môcť vziať k sebe.

 

Manžel s tým súhlasil teda od začiatku?

On bol  ten, čo ma v tom podporil a moje obavy či to zvládneme vyvrátil, keď som mala nejaké pochybnosti. Bez neho by som sa na to nedala určite. On je v tomto mojou veľkou oporou.

 

Ako sa môže stať niekto profesionálnou mamou?

Funguje to ako hľadanie akéhokoľvek iného zamestnania, ak to mám zjednodušiť. Teda posielate žiadosti všade, kde si myslíte, že by vás mohli potrebovať. Profesionálny rodič je normálny zamestnanec detského domova, ktorý musí spĺňať určité kvalifikačné predpoklady. Musí byť štandardne spôsobilý, mať úplne stredoškolské vzdelanie a absolvovať prípravu na prípravu na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti, čo je kurz, ktorý trvá 60 hodín. Len takýto uchádzač sa môže prihlásiť do výberového konania. Potom si už detský domov vyberá podľa vlastného uváženia, rovnako ako pri iných zamestnaniach, tých najvhodnejších  kandidátov. Prihliada sa aj na vzdialenosť bydliska od detského domova, lebo tam musíme dochádzať podľa potreby. Musíme sa zúčastňovať pracovných porád, alebo ak sa dieťa stretáva s budúcimi rodičmi, príp. biologickými rodičmi,  deje sa to na pôde detského domova. Radíme sa tu o problémoch dieťaťa a pod. Dostávame potom každý mesiac  normálny plat a príspevok na réžiu dieťaťa.

 

Musí to byť náročné vyberať zodpovedne takéhoto zamestnanca.

To určite áno. Človek môže prejsť všelijakými testami, no realita sa vždy ukáže až potom, keď je dieťa v rodine. Aj detský domov je vždy v napätí, keď dieťa dávajú niekomu po prvý krát. My kolegyne sa už poznáme a vieme, komu aké deti viac sedia. Niekto bez problémov zvláda aj rehabilitácie Vojtovej metódy, inému nerobí problém špeciálna diéta. Niekto chce bábätká, napriek vstávaniu v noci, iný je zase viac v pohode so škôlkarmi.

 

Keďže si zamestnanec, môžeš si vybrať dieťa tak, ako keď si ho ideš adoptovať?

Nie nemôžem, preto je to profesionálna rodina. Detský domov však prihliada na potreby dieťatka a rodiny, aby mu tam bolo najlepšie.

 

Ako vás kontrolujú či robíte svoju prácu dobre?

Tá kontrola prebieha aj vo forme pravidelných návštev u nás doma. Sú veľmi prospešné a inšpiratívne. Veľa ráz mi psychologička pri tom poradí rôzne veci. U nás je tá atmosféra veľmi priateľská. Musím písať denníčky dieťaťa, kde zaznamenávam nejaké zaujímavé veci ako výlety, choroby, reakcie na lieky, zaujímavé zážitky. Je to dôležité pre nových rodičov a môže im to pomôcť. Sú dni, kedy píšem viac ráz po sebe a aj kedy pár dní nič nenapíšem. Vedieme aj individuálne plány dieťatka, kde píšeme čo by sa malo naučiť, ako napreduje a pod. To potom konzultujeme s jednotlivými odborníkmi. Vedieme aj jednoduchú verziu účtovníctva, na čo minieme príspevky, ktoré na dieťa dostaneme.

 

Je pri tom prideľovaní detí hendikep, ak máš vlastné deti alebo je to výhoda?

Moje kolegyne sú aj bezdetné, aj také, čo majú viac biologických detí ako my. Pre niekoho sú 2 deti dosť a pre niekoho zase 4 nie sú problém. Je to naozaj na individuálnom posúdení. Samozrejme, sú rozhodujúce aj podmienky, v akých žijete. Detský domov vždy prihliada pri umiestnení na to, aby to bolo pre dieťatko čo najlepšie. Ak napr. rodina nechce veľmi malé dieťatko, lebo majú také vlastné, tak im ho nedajú. Bolo by to na škodu dieťatka i rodiny. Nebolo by tam prijaté, ako potrebuje. Malo by byť tam, kde mu budú vedieť poskytnúť všetko, čo potrebuje.

 

Posunula si sa profesionálne aj ty sama?

Skúsenosti ti pomáhajú aj v tejto oblasti a určite som rástla. Tak, ako v každom povolaní, aj tu sa veľa vecí učíte, prispôsobujete sa. Nikdy nezabudnem, ako sme si priniesli prvé detičky. Všetky 4 mi naraz ochoreli a musela som ísť s nimi k lekárovi.  Naši chlapci mali vtedy 1 a 3 roky. Detičky, čo k nám prišli, mali 1,5 a 5 rokov. Vtedy nás zachránila jedine prvotná eufória. Človek išiel až na doraz aj s vlastnými silami, nestíhala som jesť, piť a samej mi prišlo zle. Dnes sa mi to už napríklad nestane. Viem, že nesmiem zabúdať ani na seba, aby som sa o ne  dokázala postarať, zmanažovať si všetko. Človek si nájde potom systém na všetky situácie.

 

Čo je podľa teba pre pridelené deti u vás to najvzácnejšie?

Sú to určite veci, ktoré sa  nám zdajú úplne bežné. Pre ne je to niečo úžasné. Napr. ak vezmeš dieťa na rodinnú oslavu, kde sú babky, dedkovia, tety, ujovia, bratranci, sesternice... Ten obyčajný život, ktorý my považujeme za niečo samozrejmé, je pre ne malý zázrak. Včera sme mali Mikuláša v detskom domove a je tam  tak veľa detí, ktoré trávia Vianoce v detskom domove. Neviem si to predstaviť, aké to pre ne musí byť ťažké. Všade sa vtedy hovorí o rodine. Vychovávatelia sú úžasní a robia pre nich všetko, čo len môžu, ale to nie sú Vianoce, aké my poznáme v rodine, aké by chceli zažiť. Pre tieto deti nie je podstatné, akú dovolenku im vyberiete, ale že ak bábätko potrebuje vašu náruč 5 krát v noci, tak k nemu vstanete a dokážete mu ju dať. Pre to dieťa je to obrovský dar, že mám tú možnosť ísť iba za ním. Ak sa potrebuje hodinu a pol kŕmiť, tak ho kŕmim. Robím to, čo by robila bežná mama.

 

Takéto deti majú určite svoje traumy a ich správanie asi nie je vždy úplne ľahko zvládateľné.

Mala som dievčatko, ktoré prišlo ako malé 3-mesačné klbko nervov a nedokázalo sa ani najesť. Všetko som podriadila tomu, že musí byť v pokoji a napapaná, tak za 2 mesiace sa z nej stal iný človek. Ja som sa ale asi 10 hodín denne venovala iba jej kŕmeniu, čo si sestrička na oddelení, kde má tých detí 10, nemôže dovoliť. Každý mi potom hovoril, aké mám šťastie, že mám také pokojné bábätko. To upokojenie však mohlo prísť iba vďaka intenzívnej starostlivosti a času, ktorý som jej dokázala venovať.

 

Čo, ak zistí takýto rodič, že to nezvláda, nefunguje to a pod. môže požiadať o iné dieťa? Môže ho vrátiť?

Práve vtedy je nám veľmi nápomocný odborný tím v detskom domove. Máme podporu od psychológa, špeciálneho pedagóga, sociálnych pracovníkov a podobne. Hľadajú sa dôvody vzniknutej situácie a možnosti riešenia. Nie vždy je totiž správnym riešením  vrátiť dieťa- nemusí to byť vhodné ani pre tú rodinu, ani pre to dieťa. Ale ak sa dospeje  k záveru, že naozaj zotrvanie konkrétneho dieťaťka v danej rodine nie je na prospech, tak sa hľadá iná vhodná forma starostlivosti o dané dieťa.

 

Ak by niekto o tejto práci uvažoval, čo by si mu povedala?

Je to naozaj náročná práca, kde neskončíte o 17.00 a idete za svojou rodinou. Pri veľa veciach sa omnoho jednoduchšie rozhodujem pri vlastných deťoch a stojím si za tým. Nesiem zodpovednosť akurát tak pred manželom, či som sa rozhodla správne. Pri pridelených deťoch to je omnoho komplikovanejšie. Hovorím tomu, že sme „nesvojprávni rodičia.“ Nie je to vaše dieťa a preto máte mentálny aj právny blok. Pri akejkoľvek banalite, škrabanci hneď utekám radšej k lekárovi, aby bolo všetko v poriadku. Pri svojich deťoch dáme leukoplast a mám pocit, že je to OK. Pri týchto deťoch sa na to pozerám inak. Navyše aj to posudzovanie tohto povolania zo strany spoločnosti je také demotivujúce a zraňujúce. Treba si to určite premyslieť, poriadne si to prebrať s partnerom, ale ak sa na to už dajú, tak pochopia, že je to jedno z najmotivujúcejších povolaní, aké vôbec existuje.


Čítajte viac o téme: Rodina, Kariéra, Rozhovor
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
 




Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.