http://sk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=pyBLof_1tJFs2mFLvdYSh_UVrocRrBsq67YxVpr5wOj.F7/fastid=naqaxhriiwgrqphcbzfuskyfuymr/stparam=sioeeusnok/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url= http://sk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=pyBLof_1tJFs2mFLvdYSh_UVrocRrBsq67YxVpr5wOj.F7/fastid=naqaxhriiwgrqphcbzfuskyfuymr/stparam=sioeeusnok/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.cerstvehlavicky.sk/?utm_campaign=cerstve_hlavicky&utm_medium=mobile_branding&utm_source=eduworld&utm_content=300x300&utm_term=kaufland
Články: Pre študentov
O projekte

 

Učiteľka o tom, že učiť sa dá inak: Aj učiteľ môže mať slnko v duši

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: D.Noščák
ĽUBICA NOŠČÁKOVÁ je učiteľka, ktorú si určite zapamätáte. Je to človek s veľkým srdcom a studnica nekonečných inšpirácií nielen pre deti, ale aj ich rodičov. / Foto: D.Noščák

ĽUBICA NOŠČÁKOVÁ je učiteľka, ktorú si určite zapamätáte. Je to  človek s veľkým srdcom a studnica nekonečných inšpirácií nielen pre deti, ale aj ich rodičov. V roku 2015 ju deti nominovali za najobľúbenejšiu učiteľku roka AMOS 2015 , Živel roku 2015, kde bola vo finálovej trojke a v ankete Bloger roka 2015 skončila piata. Učí, pravidelne píše inšpiratívne blogy a dokonca práve dokončila svoju knihu s pracovným názvom Slnko v duši. A poviem vám, že nič ju nemôže vystihnúť lepšie. Presne takto podľa mňa vyzerá človek, čo nosí slnko v duši.

 

Patríš k tým výnimočným a veľmi aktívnym učiteľom, akých by sme v našom školstve chceli vidieť viac. Čo ťa ženie byť neustále takou pozitívnou bytosťou v školstve, kde dnes každý vidí iba tie negatíva?

Mala som to šťastie, že som začala učiť v časoch, kedy boli všetci okolo učiteľov veľmi motivovaní a nadšení. Bolo to po roku 1989, čo som sa dostala na pedagogickú fakultu a učili tam učitelia, ktorí prišli zo zahraničia a nemohli učiť počas socializmu. Chceli tu pomôcť veci zmeniť. Bola to eufória vidieť, že zrazu sa všetko dá aj na Slovensku. Tak nás počas celého štúdia viedli a to osobné nadšenie bolo naozaj prenosné.

 

Aké boli potom tvoje začiatky priamo v triede, nezdalo sa ti to ťažšie?

Nie. Vybrala som si dedinskú školu, kde boli vynikajúci pedagógovia. Veľa skúseností sme si vymieňali, spolupracovali, overovali sme alternatívy pre ministerstvo. Všetko sme to tak naživo objavovali. To vo mne zanechalo silné stopy, lebo vždy keď niečo sama objavíš, posunie ťa to ďalej. A ukázalo sa, že sme to robili dobre. Nedávno za mnou prišla moja bývalá žiačka z toho obdobia, ktorá má dnes 24 rokov a rozprávala mi, aké to bolo úžasné, že sme neznámkovali, že sa naučila spoznať samú seba, ísť na svoj najlepší osobný výkon. Vyštudovala právnickú fakultu. Podľa nej tam boli omnoho talentovanejší študenti, ktorí fakultu nezvládli. Ona vďaka tomu, že sa od prvej triedy učila ako uspieť vďaka sebapoznaniu a  zlepšovaniu svojho výkonu, tak sa jej to podarilo a úspešne v tej oblasti aj pracuje. Učili sme deti chápať, že to „čo ešte nevieme, je len to, čo sme zatiaľ nedosiahli a trénovaním to môžeme získať.“ Dnes vidím, že všetky tieto veci majú zmysel.

 

Čo je pre teba od začiatku na samotnom učení najpodstatnejšie?

Jedna vec je to učenie vedomostí a druhá, že spolu v triede žijeme. Tá najväčšia vec, čo svetu môžeme dať je, že sa naučíme spolu žiť. Na to dnes akoby mnohí učitelia zabúdajú.

Zo štátneho školstva si prešla rokmi do alternatívnej školy. Je dôvodom, že tak motivovaný učiteľ v štátnom školstve nemôže zostať takým pozitívnym a motivovaným?

Bol moment, kedy som si povedala, že buď nájdem prostredie, kde dokážem pracovať naplno  v súlade so svojím vnútorným nastavením, alebo zo školstva proste odídem. Po mojej prvej škole som odišla do štátnej školy, kde som viedla alternatívnu triedu. Súčasne s tým som pomáhala zakladať waldorfskú školu a na to som zostala doma s deťmi. Narodili sa obe choré. Keďže ma potrebovali viac, netrúfla som si ísť učiť do alternatívnej školy. Tá si naozaj vyžaduje celého človeka ba mnoho hodín denne. Klasická škola mi umožňovala venovať sa aj rodine, hoci po nociach som musela vždy niečo dobiehať. Poobede som však vedela byť aj s deťmi.

 

To bolo jediné, čo ťa dostalo preč zo štátneho školstva?

Som v štátnom školstve, ale v škole, ktorá je iná- ukazuje, ako sa to dá - zvládnuť s deťmi akademické vedomosti a pritom rozvíjať ľudskosť a charakter. Prešla som do nej, keď som si uvedomila, že to, ako učím, vlastne nie je bežné. Nevyhovovalo to ľuďom okolo mňa. Časom to išlo do extrémov, že som bola požiadaná, aby som sa s deťmi učila ako chcem, ale v triednej knihe musí byť napísané to, čo majú všetci, aby rodičia nežiadali iných učiteľov o rovnaké aktivity. Takýchto vecí bolo veľa a hromadilo sa to. Ak sme sa bavili v zborovni o známkach, tak všetci boli presvedčení, že bez nich nemôže fungovať školský systém. Ja som už za sebou mala deti, ktoré vyrástli bez známkovania a boli úspešnejšie ako deti, ktoré boli známkované. Keď som začala chodiť na školenia, zistila som, že tam riešia ako novinky veci, ktoré sme my robili v škole asi pred 15 rokmi. To ma dosť zarazilo. Potrebovala som nájsť prostredie, ktoré by bolo v súlade s mojím osobným ladením- otvorené, podporujúce, objaviteľské a najmä ľudské.

 

Mala si pocit, že nemôžeš byť v škole sama sebou?

Učiteľ nemôže oddeliť seba a učenie. Učiteľ učí tým, kým je, bez ohľadu na obsah. Aj preto je dôležité, aby on sám vedel, kto je a aby dokázal byť tým Niekým, s kým sa deti môžu a chcú učiť. Môže si rozsvietiť „slnko v duši,“ ak sa rozhodne on sám, vždy keď vstúpi medzi deti, tým, ako sa na ne pozerá a ako teší sa z toho, čo a ako spolu v triede zažívajú. Prijať ich také, aké sú. Cez takýto vzťah sa potom deti učia rýchlejšie a ľahšie. A sú úspešnejšie a učiteľ žiari stále viac. Takže, nech robím, čo robím, vždy som všade, aj v škole, sama sebou. Snažím sa pracovať na tom, aby som bola najlepšou možnou verziou seba samej. Je nepríjemné, že na nás v bežnom systéme tlačia, aby sme boli niekým iným.

 

Ako sa ten tlak prejavoval?

V mojom prípade napríklad izolovali moju triedu do inej časti školy, kde boli staršie deti. Rodičia veľmi žiadali, aby som učila ich deti celé 4 roky. Vyriešili to tak, že rodičom vyhoveli, ale odpratali ma do iného pavilónu, kde sa všetci striedali a ja som musela byť stále len vo svojej triede. Zostala som izolovaná od všetkých ostatných a stretávala som sa s nimi len v rámci porád. Toto boli veci, ktoré ma odradili a rozmýšľala som, že odídem zo školstva definitívne.

 

Čo ťa nakoniec presvedčilo?

Zastavil ma až manžel, ktorý mi povedal: „Ty 20 rokov ukazuješ, ako sa to ľudsky dá robiť, a potom odídeš?!“ Presvedčil ma, že idem sama proti sebe, proti tomu, za čo som bojovala. Ak odídem, nechám to napospas tým ľuďom, ktorí tvrdia, že „sa to nedá“ a robia to tak, ako to deti, ani rodičia, ba často ani oni sami nemajú radi. Rozhodla som sa teda nájsť partiu ľudí, ktorí rozmýšľajú rovnako ako ja, aby som v školstve mohla zotrvať. Dostala som sa náhodne do CZŠ Narnia v Bratislave a tu sa cítim ako doma. Ten pocit, keď si s deťmi tykáš a oni oceňujú, čo spolu robíte, rozprávate sa o tom a hľadáte spolu, ako sa to dá a čo nabudúce spolu urobíte. Že ti poďakujú, nielen preto, čo pre ne robíš, ale len tak, za to, že si. To sú tie veci, čo ti dávajú silu.

 

V čom vidíš to, že učitelia a riaditelia odmietajú, že sa to dá robiť inak?

Problém vidím v tom, že systém ťa svojím spôsobom núti robiť isté veci zaužívaným spôsobom. Musíš mať v poriadku v prvom rade papiere pre inšpekciu. Najjednoduchší spôsob, ako uspieť pri inšpekcii je bez ohľadu na to, či sa to učí, zapísať do triednej knihy to, čo sa tam očakáva. Ak je to na papieri správne, tak všetci majú pokoj. Potom už stačí „vyhýbať sa sťažnostiam od rodičov“ a všetko je ok.

Ako druhý problém vidím, že učitelia jednoducho nevedia, ako sa to dá inak. Dnešní absolventi pedagogiky majú neuveriteľne málo praxe. Nedá sa to s nami porovnať. Chodili sme k učiteľom, ktorí boli vynikajúci a tie skúsenosti boli nenahraditeľné. Dnes fakulty neplatia učiteľom za to, aby mohli u nich mať študenti  toľko  praxe, preto je to často len o fiktívnych potvrdeniach. Tí, keď  sa nakoniec dostanú pred triedu, učia len tak, ako boli sami učení. Ten cyklus treba  prerušiť. V Narnii napríklad máme ako súčasť tímu hneď dve metodičky, ktoré sú našimi mentorkami a podporujú nás v rozvoji pedagogických zručností, sprevádzajú nás našimi hodinami. To v bežných školách som zažila iné.

Ak učiteľ náhodou vyčnieva a učí zaujímavejšie, tak ho veľmi rýchlo upracú, aby nevytŕčal. Spôsobuje im to problémy, lebo rodičia chodia do školy a žiadajú pre svoje deti to isté, ako majú v inej triede. Ďalší učitelia to pociťujú ako nátlak a snažia sa to zastaviť. Je pravda, že mnohí by možno aj chceli učiť inak, ale majú tak hlboko zaužívané stereotypy, že to je pre nich veľmi náročné. Kurzy osobného rozvoja by mali byť pre učiteľov úplnou samozrejmosťou. Ja vždy hovorím, že v prvom rade učím tým, kým som. Akonáhle vojdem do triedy, nedokážem si seba odmyslieť z učenia. Všetky moje stereotypy mi potom buď pomáhajú alebo škodia. My sme si zo svojho vzdelávania doniesli, bohužiaľ, veľa takých, čo sú škodlivé a ťažko sa prekračujú.  Nikto nás neučil žiadny selfmanagement. Učitelia majú robiť plány, ale študenti sa to vôbec neučia. Nevedia to robiť. Nepoznajú vlastné osobné štýly učenia. Oni učia, ale o svojich schopnostiach učiť nevedia takmer nič.

 

Zapájala si sa do učiteľských protestov? Cítila si tú energiu a spojenie medzi učiteľmi?

Do prvých štrajkov pred voľbami som sa aktívne zapájala. Je veľmi dôležité, aby sme hovorili o otázkach vzdelávania, školstva, ale teraz mám pocit, že sa to zvrhlo už iba na otázky peňazí. To je pre mňa príliš málo. Preto som v týchto stupňovaných štrajkoch zapojená nebola. Druhá vec je, že učím na škole, kde je plat otázkou vzájomnej dohody. Nijako nám štrajkovať nebránili, viacerí učitelia od nás sa zapájajú. Pokiaľ to bolo v rovine zlepšovania učenia a školského systému, neváhala som ani sekundu. Treba určite naliať peniaze do školstva, ale z vlastných skúseností to nemôže byť to jediné, pretože to kvalitu škôl nezvýši. Myslím si, že hlavne u začínajúcich učiteľov sú vyššie platy extrémne náležité.  Oni nemajú dôvod tu zostať.

 

Ako si vnímala v tom čase podporu rodičov? Nebola si sklamaná, ako málo rodičov vyšlo do ulíc, aby sa postavili za svojich učiteľov?

Nie. V prvej vlne štrajkov mali učitelia veľkú podporu rodičov. Nevyužili to tak, ako by sa dalo. Práve v tom období pred voľbami to malo zmysel. Teraz ho strácam- čo neznamená, že tam nie je. Iba ja ho neviem v plnom rozsahu vidieť v tom, čo sa teraz deje. Obdivujem tú partiu ľudí, ktorí tie štrajky vedú, že to nevzdali, lebo všetci sú vedomostne i jazykovo dobre zdatní a mohli by kedykoľvek odísť.  Robia to len preto, že naozaj chcú, aby Slovensko fungovalo. Paradoxne v médiách to všetko vyznieva inak. A aj mnohí rodičia to pochopili inak.

 

Ale nie je to nepochopiteľné, ako to vyznieva zo strany rodičov ľahostajne? Mali príležitosť zmeniť veci, ktoré sa ich bytostne každý deň dotýkajú, vyjadriť sa k nim.

Pre mňa je to absolútne nepochopiteľné. Obzvlášť v Bratislave. Rodičia tu každý deň o 6 ráno odovzdajú dieťa škole a prídu poň vystresovaní, unavení okolo 6 večer. Ak chcú pracovať, mnohí  nemajú na výber. Je pre mňa však zarážajúce, že neriešia, komu svoje dieťa vlastne odovzdávajú. Veď to dieťa trávi s učiteľom viac času ako s rodičom. Rodičia učiteľov svojich detí ani nepoznajú, vôbec nevedia, kto ich formuje. Tým pádom ani nemôžu vedieť, čo to dieťa ľudsky vlastne celé roky žije. Nemôžu mať v učiteľa dôveru, lebo sa ho nesnažia spoznať, nadviazať kontakt. Mali jedinečnú príležitosť neriešiť niečo samostatne, ale naskočiť na tú vlnu nespokojnosti a povedať, že chcú, aby školstvo fungovalo lepšie, aby ich deti mali kvalitnejších učiteľov, že im na tom záleží. To sa nestalo. Ale chyba je na oboch stranách- rodičov i učiteľov.

 

Pravdepodobne si stále neuvedomujú, aký veľký vplyv má učiteľ na ich dieťa počas dňa.

Ľudia stále nerozlišujú, že jedna vec je byť odborník a druhá vec je mať v tej škole správnu osobnosť, ktorej zverujem svoje dieťa. Práve to budovanie charakteru akoby na mnohých školách dnes už vôbec neprebiehalo. Učitelia učia mechanicky a na takéto veci nie je čas. S učiteľmi to možno nikto nikdy nerobil a aj tí, čo to riešia, tak to robia intuitívne. Ja dávam práve veľký dôraz na budovanie charakteru. Často sa ma potom ľudia pýtajú, kedy deti normálne učím, keď stále riešim, čo je to priateľstvo, trpezlivosť, dôvera ,chudoba a pod.

 

A čo im na to odpovedáš?

Paradoxom je, že ak má učiteľ  vybudovaný dobrý vzťah s deťmi, cítia, že im na nich záleží a úplne inak potom pristupujú aj k samotnému učeniu. Zvládajú ho strašne rýchlo. Tým, že sme spolu vnútorne spojení, tak im ho zároveň viem ponúknuť v takej podobe, v ktorej ho ľahko príjmu.

 

Hovorila si s deťmi niekedy aj o platoch učiteľov? Vysvetľovala si im to?

Robili sme jednu aktivitu, kedy mali vyrobiť inzerát na učiteľku snov. Popísali, aká by mala byť a aký by mala mať plat. Zaujalo ma, že tam napísali, že by „mala mať čas sa s nimi rozprávať.“ Hneď som spozornela, či pociťujú z mojej strany nejaký deficit času. Povedali, že nie, ale že na tréningoch, ktoré majú mimo školy, ich kamaráti hovoria, že ich učitelia sa s nimi vôbec nebavia. „Teraz nemáme čas sa spolu baviť. Musíme sa učiť!“ To je niečo úplne bežné, čo dnes deti počúvajú.

V tejto debate tiež odznelo, že by dali učiteľke 500 eur. Boli nadšení, že akú štedrú sumu vyčlenili a čo všetko by si za to mohla dovoliť. Tak sme si spolu prešli, čo všetko musíme ako dospeláci platiť – byt, teplo, plyn, vodu, stravu, ... Chvíľu nechápavo pozerali a potom začali sypať otázky: „Prečo mám platiť za bývanie, veď by som bol na ulici? A za vodu? Za to že som v teple?“ Dospeli na konci k tomu, že je šialené, že „musíme platiť za to, že žijeme.“ Celú tú výplatu chceli dať tej učiteľke na to, aby si robila radosť, nie, aby mohla žiť. Boli presvedčené, že je nespravodlivé, ak ti nezostane z výplaty nič. Za život by sme predsa nemali platiť žiadnym spôsobom, prekrikovali sa. Deti nás vedia svojim čistým myslením neskutočne obohatiť.

 

Evidentne vedia byť už v tomto veku veľmi empatické, keď sa s nimi pracuje.

To určite. Minulý týždeň sme mali napr. taký koncert s rómskymi deťmi a práve spieval jeden chlapček v ružových lesklých teniskách, tričku Hello Kity a jeden chlapček s úškrnom poznamenal, že je to hrozné, v čom tam stojí oblečený a vystupuje. Druhé dieťa sa na neho pozrelo a hovorí: „No len si predstav, že by si tam v tom musel stáť ty! Asi to má po sestre, iné doma určite nemal, keď v tom prišiel, nemyslíš?!“ Keď započujem takýto dialóg, vždy sa teším, že robíme spolu s rodičmi  a deťmi dobrú robotu.

 

Hlavne malé deti asi potrebujú strašne veľa s niekým hovoriť o rôznych veciach, čo ich denne stretávajú.

My sme mali napr. vlani prváčikov a dohodli sme sa, aby nikomu z nich nechýbal rozhovor s dospelým, že každému dáme 10 vlastných minút s nami. Každý deň sme si teda vzali 5 detí po jednom a venovali sme sa im individuálne. Nosná myšlienka bola: „Teraz som tu 10 minút iba pre teba. Pýtaj sa čo chceš, hovor mi, čo chceš. Počúvam ťa.“ Dali sme im priestor, nech hovoria , o čom len chcú. Postupne sa počas týchto chvíľok deti otvárali, že ich rodičia len píšu a volajú, keď sú spolu. Hoci s nimi sú, tak reálne s nimi vlastne nie sú, lebo aj keď varia, len málokto ich do toho zapojí, potom zase riešia prácu... Dieťa nedostáva priestor na vnútorné spojenie a očistu po celom dni s rodičom. Príde mi to veľmi smutné. Vždy je to prekvapenie počuť, čo tie deti skutočne prežívajú, pretože to môže byť niečo úplne iné, ako navonok vyzerá. Nikomu to nehovoria, lebo majú pocit, že na to nie je priestor, že im nikto nevenuje stabilnú pozornosť. To robí evidentne len veľmi málo rodičov. Neuvedomujeme si, že deti máme len na chvíľu a mali by sme si ich užiť. Až pri tých 10 minútach s prvákmi som si uvedomila, ako veľmi to tie deti vnímajú.

 

Si aktuálne aj súčasťou vybraných učiteľov v rámci Komenského inštitútu. Čomu sa venuje?

Je to ročník vybraných učiteľov, ktorí spolupracujú a každý z nás má svoj mikroprojekt, cez ktorý sa bude snažiť zmeniť niečo, čo ho v slovenskom školstve páli. Tvoríme ostrovy pozitívnej deviácie v slovenskom školstve. Je nás 20 učiteľov. Ten výber bol robený tak, aby pokrýval všetko v slovenskom školstve. Sú tam víkendové semináre, ktoré nám inštitút hradí a veľa našej práce je o osobnom rozvoji, sebapoznávaní a zručnostiach, ktoré sa na fakultách dnes neriešia, ale všetci vieme, že sú pre učiteľov veľmi dôležité.

 

O čom je tvoj mikroprojekt?

Tie projekty sú všetky veľmi pekné. Ja som si napríklad vybrala inklúziu rodičov do školského systému. Myslím si, že rodičia sú veľmi málo súčasťou systému a aj preto netlačia na jeho zmeny. Zvykli si deti odovzdať, ale ak by boli súčasťou škôl, tak by to všetko fungovalo inak a aj by žiadali viac. Vediem si pri jeho príprave aj denník, ktorý poskytnem ľuďom, ak by ho chceli replikovať a už teraz som zvedavá, k čomu sa v závere dopracujem.

Čo bývajú najčastejšie problémy pri budovaní vzťahov medzi učiteľmi a rodičmi?

Problém vidím, že mnohí učitelia kontaktujú rodičov len v prípade, že je s dieťaťom nejaký problém, no tak sa dobrý vzťah budovať nedá. Často sa práve preto voči škole rodičia uzatvárajú. Keď sme išli podľa metódy Step by step, mali sme rôzne stretnutia s rodičmi a aj samotné dieťa sme učili, aby sa cítilo zodpovedné za svoje vzdelávanie. Väčšinou je to tak, že rodič odovzdáva dieťa škole a škola je zodpovedná za jeho vzdelanie. V prípade, že niečo neúspešné, môže za to dieťa. Keď sa niečo podarí, vtedy za to môže učiteľ. Úspechy sú učiteľove, ale neúspechy detí.

 

Viem, že chodievaš na rôzne konferencie, semináre o osobnom rozvoji vo svojom voľnom čase. Stretla si v živote nejakého speakra, ktorého slová v tebe úplne zarezonovali?

Nemusím chodiť ďaleko, pretože u mňa je to na dennej báze manžel. On je vždy v rámci rozhovorov, spätnej väzby a všetkého pre mňa najväčším učiteľom osobného rozvoja, akého môžem mať. Chodievam na takéto podujatia, ale mať takého človeka doma, je absolútna výhra. Hoci mi vždy povie aj tie negatívne veci priamo, na druhej strane ma nechá naučiť sa ich po svojom.

 

Založila si vlastný blog, kde ľudí obohacuješ krásnymi príbehmi z každodenného života. Umožňuješ nám cez tvoje oči a oči detí vidieť krásne veci, ktoré úplne bežne prehliadame a dejú sa pritom okolo nás každý deň. Čo je pri písaní tvojou najväčšou inšpiráciou?

To, že ich vidím. O tom bude aj moja kniha s pracovným názvom Slnko v duši. Bude to výber mojich príbehov z každodenného života, ktoré môžu kohokoľvek obohatiť. Väčšinou ľuďom svojím štýlom pripomína príbehy Slepačej polievky alebo eseje autora Roberta Fulghuma. Tú knihu bude môcť čitateľ nielen čítať a robiť si radosť jej mikro príbehmi, ale ak bude chcieť, bude ju môcť aj žiť- je návodom, ako rozsvietiť to svoje „slnko v duši“. Medzi riadkami môžu objaviť, ako precitnúť a dostať sa do stavu, že majú zo života radosť. Prešla som si po narodení dcér veľmi ťažkým obdobím, keďže sa obe narodili choré a ja som ich stav nezvládala. Nevedela som okolo seba nachádzať nič pozitívne. Vtedy mi pomohol veľmi manžel a ja som sa časom začala sústrediť na to, že každý deň musím napísať, čo pekné som zažila. Trvalo mi to dosť dlhú chvíľu, ale dokázala som to. Z toho postupne začali vznikať tieto príbehy.  Čím viac som sa na to dobré sústredila, tým viac som toho okolo seba videla. Verím, že  to môže robiť ktokoľvek. Začnú vidieť veci, ktoré iní ľudia nevidia a to dobré okolo nich sa začne znásobovať.

 

Foto: Z.GránskaĽUBICA NOŠČÁKOVÁ

Pracuje v súkromnej základnej škole Narnia ako učiteľka. V roku 2015 bola nominovaná na najobľúbenejšiu učiteľku roka AMOS 2015 , Živel roku 2015, kde bola vo finálovej trojke a v ankete Bloger roka 2015 skončila piata. Je súčasťou tímu vybraných učiteľov Komenského inštitútu. Je vydatá a má 2 školopovinné dcéry.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Lepšie školstvo
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.