DANKA ČERMÁKOVÁ (29) je Slovenka pochádzajúca z Banskej Bystrice, ktorej pred pár rokmi učarovala Čína. Vyštudovala prekladateľstvo/tlmočníctvo so špecializáciou na ruský a španielsky jazyk a pár semestrov štúdia strávila v Moskve. Dnes žije už tretí rok v Číne. Založila tu agentúru Dragon Education, vďaka ktorej sa dnes najbohatšie čínske deti učia po anglicky a spoznávajú európsku kultúru.
Rozprávala nám, prečo sa snaží dostávať slovenských študentov do Číny, ako vnímajú Číňania Európu, aké je ich školstvo a prečo sú čínske deti také disciplinované.
Ako si sa dostala po prvý raz do Číny? Žila si predtým niekde inde?
Od 17 som využila každú príležitosť ísť do zahraničia a naučiť sa alebo zdokonaliť v jazyku. Žila som v Španielsku, Grécku aj Taliansku. Precestovala som okolo 40 krajín. Milujem cestovanie. Žijem ním. Na začiatku ma oslovila čínska agentúra zameraná na cultural exchange program, ktorá hľadala človeka, ktorý má skúsenosti s marketingom a ovláda jazyky.
Ovládaš čínštinu? Koľko rokov sa ju učíš?
Keď som prišla do Číny, nevedela som ani ako sa pozdraviť, verila som si, že sa jazyk naučím rovnako rýchlo ako ostatné. Mýlila som sa. Zatiaľ, čo na gréčtinu mi stačili 4 mesiace, v čínštine mám ešte aj po 3 rokoch medzery. Dennú komunikáciu ovládam, dokážem si vybaviť veci na úrade, v nemocnici, aj komunikovať s čínskymi klientmi. Po večeroch pracujem ako trénerka vo fitku a keďže v meste, kde žijem, vie po anglicky asi tak 3% domácich, tak aj tréningy mám v čínštine.
Vedieť v našich končinách čínsky je dosť nezvyčajné. Ako rýchlo sa bežný Slovák dokáže naučiť tento jazyk na komunikačnej úrovni?
Pokiaľ sa niekto štúdiu čínštiny venuje, dá sa to zvládnuť za rok. Ak však ide o prípad ako napríklad ten môj, že sa čínštinu učím v dennom živote len z počutia, tak mi to trvalo 3 roky, hoci sa ešte stále mám čo učiť.
Rozbehla si v Číne agentúru Dragon Education. Bolo ťažké začať podnikať ako mladá Slovenka v Číne? Dokážeš dnes z toho vyžiť, alebo sa venuješ aj iným činnostiam?
Keďže agentúra, ktorú som rozbehla sa venuje vzdelaniu mladých ľudí, vedela som, že je v tom potenciál. Rozbehnúť firmu bolo jednoduchšie ako u nás, pretože som mala veľkú podporu čínskej strany. Firma je mladá rovnako ako aj kolektív, ktorý v nej pracuje. Sme ešte len na začiatku dlhej cesty. Životné náklady v Číne sú podstatne menšie ako u nás a môžem povedať, že si žijem na dobrej úrovni. Pracujem aj part-time vo fitku, avšak nie z finančných dôvodov. Je to pre mňa istý druh relaxu a motivácie.
Čomu presne sa tvoja agentúra venuje?
Firma sa venuje kultúrnej výmene. Keďže som sama študovala v Moskve, viem aké je nákladné štúdium v zahraničí. Nie všetci si to môžu dovoliť a vo veľa prípadoch práve tí, čo na to majú hlavu, nemajú financie. Toto bol jeden z dôvodov, prečo som sa na to dala. Chcem umožniť mladým ľuďom, ktorý milujú cestovanie a vzdelanie, aby za tým išli. Podmienkou je, aby ovládali angličtinu, čo si myslím, že dnes by mal ovládať každý.
Čo to znamená „kultúrna výmena“?
Študenti žijú a pracujú v čínskej rodine. Program sa nazýva au pair, avšak s programom au pair ako ho poznáme my, sa nedá porovnať. Ja to skôr nazývam „foreign brother∕sister.“ Rodiny si domov pozývajú cudzincov, aby sa ich deti naučili po anglicky alebo sa v angličtine zdokonalili a pochytili niečo z európskej kultúry. Momentálne je v Číne európska kultúra veľmi vyhľadávaná. Pre rodiny to nie je lacná záležitosť, môžu si to dovoliť len naozaj bohaté rodiny, ktoré majú v domácnosti opatrovateľky, kuchárov aj šoférov. Deti bývajú veľmi hrdé, že majú „zahraničného brata/sestru.“ Všade sa s tým chvália a musím povedať, že nás veľmi rešpektujú. Vážia si, že sme tam. Číňania si celkovo vážia Európanov. Je to také zvláštne a nechcem to tak povedať, ale akoby si mysleli, že sme niečo viac ako oni.
Súčasťou programu je štúdium čínštiny a čínskej kultúry na univerzite. Najväčšou výhodou je, že všetky výdavky (letenky, poistenie, štúdium, víza) sú hradené našou agentúrou, ubytovanie a strava sú zabezpečené rodinou. Samozrejme dostávajú aj vreckové. Je to možnosť študovať a zároveň cestovať pre všetkých.
Spolupracuješ aj s mladými Slovákmi?
Keď som začala pre firmu pracovať, 90% účastníkov programu boli Nemci. Mojím želaním bolo, aj je, aby som sem dostala čo najviac Čechov aj Slovákov, preto som založila vlastnú agentúru a začala som sa sústrediť na náš región. Momentálne je tu Slovákov a Čechov 12.
Aké skúsenosti sú v Číne so Slovákmi? Naplnia očakávania v rodinách či organizáciách, kam ich pošleš?
Som veľmi hrdá, že momentálne sú Slováci, Česi a Poliaci veľmi žiadaní. V porovnaní s inými európskymi krajinami sme prispôsobivejší, vďačnejší a pracovitejší.
Majú dnes mladí ľudia z Európy, prípadne zo Slovenska, záujem o čínštinu alebo sa jej stále boja?
Málokto si dnes uvedomuje silu čínštiny v budúcnosti. Nie je to jazyk, ktorý sa učí ľahko a veľa ľudí to po pár lekciách vzdá. Môžem povedať, že po angličtine, španielčine, ruštine, taliančine a gréčtine som bola dosť sebavedomá, že sa naučím aj čínsky. Nikto však nechápal, na čo mi to bude. Veľký záujem o čínštinu máme momentálne hlavne zo strany Poliakov a Holanďanov. Slováci idú skôr za dobrodružstvom.
Spolupracovala si nejak pri vzniku čínskeho programu na gymnáziu v Banskej Bystrici? Považuješ to za dobrý krok, že také niečo na Slovensku vzniká?
Nie, táto myšlienka vznikla, keď som už žila v Číne. O programe mi povedala mama, keď so mnou telefonovala. Hneď ako som prišla domov, kontaktovala riaditeľku školy a dohodli sme si stretnutie. Som veľmi rada, že práve gymnázium, ktorého som sama absolventku, prišlo s takouto úžasnou myšlienkou. Pani riaditeľka urobila naozaj výborný krok. V Poľsku už dokonca otvárajú aj škôlky, kde sa vyučuje čínština. Sama vidím v praxi, ako sa z roka na rok dopyt po čínštine zvyšuje.
Vraj napomáhaš vybavovať stáže pre týchto slovenských gymnazistov v Číne. Je to pravda?
Momentálne je u nás 18-ročná Veronika, ktorá je prvou študentkou v rámci tejto spolupráce. Verím, že v budúcnosti nebudeme mať o šikovných študentov zo Slovenska núdzu aj vďaka tomuto gymnaziálnemu štúdiu. Ak majú záujem spoznať Čínu a jej kultúru, pomáhame im vybaviť úplne všetko.
Zamerala si sa na ponuku ľudí, ktorí učia angličtinu čínske deti a približujú im Európu. Je po tom v Číne naozaj taký dopyt?
Dopyt je obrovský. Jazykové škôlky či školy, v ktorých učia cudzinci sú niekoľko násobne drahšie ako tie, v ktorých vyučujú domáci učitelia. Mať však súkromného učiteľa-cudzinca priamo doma, to je tu momentálne „v móde.“ Nemôže si to dovoliť hocikto, iba tí najbohatší.
Takže tvoji klienti sú prakticky iba bohatí Číňania?
Dá sa to tak povedať. Je to úplne najvyššia vrstva. Majú opatrovateľky, kuchárov, chyžné, šoférov. V garáži niekoľko áut, v skrini najdrahšie oblečenie. Často sú to veľmi významní podnikatelia alebo slávne osobnosti. Oni sami nemajú čas sa deťom venovať, preto hľadajú pre ne tých najlepších ľudí. Dať im európske vzdelanie a výchovu je prestíž.
Aké jazyky okrem angličtiny ešte Číňania učia deti?
Druhým najžiadanejším jazykom je nemčina, ale učia sa aj španielčinu, ruštinu, francúzštinu, kórejčinu a japončinu.
Aké sú vlastne čínske deti?
Ešte donedávna mali v Číne politiku jedného dieťaťa. Pred rokom však zákon zmenili a môžu mať dve deti. Dieťa v rodine je tu naozaj ako poklad. Každý člen rodiny splní čokoľvek, čo povie. Hlavne starí rodičia. Občas to vyzerá tak, že hlavou rodiny tu nie sú dospelí, ale dieťa.
Na druhej strane je na tieto deti vyvíjaný obrovský tlak. Majú hodiny tanca, spevu, klavíra, kreslenia, angličtiny,... Čínske deti sú určite aj vďaka toľkým podnetom veľmi inteligentné a učia sa naozaj rýchlo. Poznám jedno 6-ročné dievčatko, ktoré hovorí plynule anglicky, španielsky, nemecky, francúzsky. Naozaj plynule. Popritom vyniká v balete, hrá na klavír, husle a gitaru.
Prekvapilo ťa niečo na čínskych školách, ak by si to porovnala so Slovenskom?
Univerzity v Číne sú podstatne jednoduchšie. Nie sú na študentov kladené také nároky. Nepíšu záverečné práce, ani neskladajú štátnu skúšku. Bakalár sa tu študuje 4 roky. Magister je ďalšie 3 roky. Toho ale nemá takmer nikto. Väčšinou končia pri bakalárovi. Navyše sú všetky vysoké školy platené. Bohaté rodiny však posielajú deti študovať do Európy, Ameriky alebo Austrálie, lebo nie sú kvalitné. Povedala by som, že vysokú školu tu skončí každý, keď už tam ide študovať, ale strednú nie. Tá je naozaj náročná.
Na stredných školách je to prehnane prísne. Škola začína o 6:30 a končí večer o 19.00. Cez obed majú hodinu pauzu na obed a spánok. Každý študent si nosí do školy učebnice a vlastný vankúš. Je to celkom smiešny pohľad vidieť stredoškolákov, ako majú ustlané na laviciach a pokladajú to za normálne. Nemajú čas na žiadne iné aktivity ani šport, takže telesná výchova sa tu berie veľmi vážne a je povinná. Dokonca aj na univerzitách. Na strednej škole majú deti zakázané vzťahy, musia sa sústrediť iba na štúdium.
A ako to vyzerá v materských a základných školách?
Škôlky sú veľmi podobné ako u nás. Deti sem však začínajú chodiť od 1,5 roka a matky sú po pôrode doma len 45 dní. Tu neexistujú jasle. Neskôr sú so starými rodičmi. Aj preto majú taký silný vplyv.
Na základnej škole chodia deti od 7 ráno do približne 11:30 a potom aj poobede o 14-tej. Jazyky sa učia síce od prvej triedy, ale nemá to nejakú vysokú úroveň. Najviac času venujú čínštine, lebo je neskutočne ťažká.
O Číňanoch sa vo všeobecnosti hovorí, že sú neskutočne disciplinovaní, patria medzi najlepších študentov na najprestížnejších univerzitách sveta. Sú takí aj podľa teba?
Čo sa hovorí, je pravda. Od malička sú vedení k tvrdej disciplíne už v škôlkach, no nepovedala by som, že je to pre tie malé deti prirodzené. Všetky deti, nezáleží na krajine, sa chcú hrať a mať voľnosť, svoj čas. Tu im to však nedoprajú.
Takže sú čínske deti v ich vzdelávacom systéme stále preťažované?
Áno, nezmenilo sa to. Ten tlak je zo strany rodiny aj školy. A najväčší tlak vyvíjajú na deti starí rodičia. Je to doslova neoficiálna súťaž, ktoré vnúča toho stíha viac a je lepšie. Starí rodičia majú pri výchove väčšie slovo ako samotní rodičia. Aj preto je dosť ťažké, aby sa v Číne vo vzdelávaní niečo radikálne zmodernizovalo, pretože výchova, ktorú deti dostávajú, je vždy od najstaršej generácie.
Bohaté rodiny investujú obrovské peniaze do vzdelania svojich detí. Keďže donedávna mohli mať len jedno dieťa, vyžadovalo sa od neho absolútne maximum. Každý chce mať superdieťa. Teraz je to už trošku lepšie, uvoľnenejšie, ale stále na naše pomery prehnané.
Do akých škôl chodia ich deti?
Samozrejme, sú to súkromné školy. Často ich do nich vozia šoféri aj 2 hodiny, pretože tá „najlepšia škola“ nie je vždy na rohu ulice. Tieto deti majú na jednej strane všetko, no na druhej strane to majú veľmi ťažké.
