Domáce vzdelávanie na Slovensku nie je stále niečo bežné, hoci sa o ňom v posledných rokoch hovorí viac. Rodičov, ktorí však nájdu odvahu a ukroja zo svojho komfortu, aby vzdelávali deti doma, nie je veľa.
Stretla som sa s 2 inšpiratívnymi a obdivuhodnými mamami Lujzou a Katkou, ktoré sa na túto cestu podujali. Hovorili o tom, aký význam má v ich živote domáce vzdelávanie a s čím všetkým sa po takejto voľbe stretnete.
Lujza má 4 deti ( Šimon 11r., Matej 8r., Lujza 6r., Laura 2,5r. ).
Katarína má 4 deti ( Timotej 7r., Rikard 6r., Marek 3r., Tobiáš 9 mes.).
Ako ste sa dostali k domácemu vzdelávaniu? Čo bol ten impulz, že ste začali uvažovať o tejto forme vzdelávania?
Katka: Po prvý raz som sa k nemu dostala, keď som bola v Írsku a čakala som svoje prvé dieťa. Tam to bolo normálne, čítala som veľa blogov doma vzdelávajúcich rodičov. Prišlo mi to úžasné a ďaleko prirodzenejšie, akoby som mala tak skoro formovanie mojich deti odovzdať systému. Výchova a vzdelávanie detí je podľa mňa povinnosťou aj privilégiom rodičov a toto presvedčenie bolo pre mňa hlavným impulzom ísť do toho. Po našom návrate na Slovensko sa tu organizácia domáceho vzdelávania práve začínala nanovo formovať, tak som sa hneď zapojila. Timotej mal vtedy 3 roky.
Lujza: U nás to dozrievalo postupne. Prvý syn začal chodiť štandardne do škôlky a začala som vnímať, že sa mi nepáči obmedzenie nášho času. Všetko bolo hrozne rýchle. Malému som chýbala. Postupne som začala z dochádzky upúšťať a v piatky do škôlky nechodil. Mali sme čas na dostatočnú rekonvalescenciu po chorobách a mohli sme tak byť dlhšie spolu a spoločné chvíle sme si vzájomne užívali. Hoci mal v škôlke kamarátov, cítili sme sa slobodnejší, pokojnejší a spokojnejší ak do nej nechodil. Po roku prestal chodiť do škôlky úplne. Študovala som si na internete čo robia v škôlke a robili sme to spolu doma. Keď mal ísť do školy, náhodne som našla článok, že domáce vzdelávanie v USA funguje a vraj je to možné aj na Slovensku. Čas bol už však veľmi pokročilý a už sme to nestihli vybaviť. Manžel si navyše nebol istý, či je to správne rozhodnutie. Do školy teda nastúpil a aj dodnes chodí. Ja som si však o domácom vzdelávaní na Slovensku začala zisťovať viacej a zhovárať sa o jeho výhodách s manželom. Keď mal do školy nastúpiť náš druhý syn, bolo domáce vzdelávanie pre nás jasná voľba.
Čomu ste sa venovali predtým profesne?
Katka: Som informatik. Keď sa narodil Timi, mala som svoju prácu snov v zahraničí. Robila som výskum v oblasti umelej inteligencie. Vyštudovala som FIIT na STU v Bratislave.
Lujza: Ja som zdravotná sestra a nemala som so školstvom nič spoločné.
Vaše deti nemali žiadne zdravotné handikepy, prečo by bolo o dôvod viac na domáce vzdelávanie?
Katka: Keď mal ísť Timotej do prvej triedy, bol dosť plachý. Vôbec nechcel ísť medzi cudzích. Za ten rok doma však neskutočne dozrel. Teší sa z kolektívu, často je pri hre vodcom, s ničím nemá problém. Ak by mal ísť teraz do školy, myslím, že by to bolo bez problémov. Druhý syn má oficiálne odklad, aj keď sa už venujeme prváckemu učivu. V niečom je veľmi šikovný, iné veci mu idú pomalšie. Hlavne sociálne nie je ešte zrelý.
Lujza: U nás sme sa rozhodli takto aj preto, lebo Matej nebol ešte úplne zrelý do kolektívu. Mal istý handikep, ktorý by pravdepodobne deti zneužívali voči nemu a to sme nechceli. Dať deťom čas, ktorý potrebujú, je podľa mňa v poriadku. Nie sme všetci rovnakí. Aj s manželom dnes vidíme, že naše rozhodnutie bolo veľmi dobré.
Aké dôvody začať s domácim vzdelávaním mali rodiny, ktoré z domáceho vzdelávania poznáte?
Katka: Sme veľmi rozmanitá komunita. Sú rodiny, kde bolo 1 problémové dieťa a následne zostali doma aj ostatné detí. Iné rodiny veľa cestujú po svete. Niektorí bývajú ďaleko od dobrej školy. Stále však pribúda rodín, ktoré sa venujú domácemu vzdelávaniu iba z presvedčenia.
Stretli ste sa s nepochopením okolia, že ste sa rozhodli pre túto formu vzdelávania?
Lujza: Určite som cítila tlak, keď sa ma okolie pýtalo, či ide syn do školy. Každý mal predstavu, že nebude mať žiadnych kamarátov a že doma to nebude stačiť. Takéto debaty som vždy rýchlo ukončila, lebo v nich bol silný nátlak, aby sme zmenili naše rozhodnutie.
Katka: Veľmi intenzívne. Paradoxne väčšinou nikto nespochybňoval, že deti dokážem naučiť učivo. Problém videli v socializácii. Navyše pochádzam z učiteľskej rodiny. Nie sú s tým všetci úplne zmierení, ale vidia problémy, ktoré v školstve sú. Aj tak však okolie každý rok čaká, kedy už deti dáme do školy.
A ako tú socializáciu vidíte s odstupom času? Ako túto stránku vývoja doma deťom kompenzujete?
Katka: My máme takmer každý deň v týždni naplánované stretnutia s rovesníkmi na krúžkoch alebo v našom okolí. Ak by chodil Timotej do školy, určite by toho toľko nestíhal. Takto má veľa energie a teší sa na ne. Viac času tiež trávime so širšou rodinou. Cez víkendy sme často s priateľmi. Myslím, že to Tima veľmi obohacuje a učí, ako sa správať ku starším aj mladším, nie len k rovesníkom.
Lujza: My toľko krúžkov nemáme, ale stále sa stretávame s deťmi vonku a každý utorok máme spoločné vyučovanie s Katkou. Deti sa naň vždy veľmi tešia. Veľa sme na ihrisku, v kostole. Omnoho viac si môžeme dovoliť chodiť k starým rodičom. Chodili sme sa tam donedávna zahrať, oddýchnuť si. Dnes je situácia iná. Dnes my musíme pre nich niečo robiť a to je pre mňa osobne veľmi dôležité. Vykopávame s deťmi zemiaky a ja vidím, ako sa premáhajú. Ale uvedomujú si, že tie zemiaky predsa budeme jesť aj my a nemôžeme to nechať na starkých. Pomôžeme im, lebo oni už nevládzu a donedávna, čo mohli, tak nám všetko dali. Dnes je rada na nás. Má to omnoho silnejší charakter ako keby sme tam prišli len tak občas na víkend. A tieto okamihy sú pre mňa osobne veľmi vzácne.
Koľko sa učíte denne?
Katka: My sa učíme denne 1-3 hodiny. Keď má Timi spravené učenie, ďalší čas je už len jeho, je to silná motivácia. Veľa mojich kamarátok s deťmi sedí nad domácimi úlohami aj hodinu denne. My s deťmi často nepotrebujeme viac na celé učenie. Veľkú časť z toho spôsobuje individuálny prístup. Je iné, keď hodinu číta v nejakej triede 25 detí každý jednu vetu a keď mi syn číta hodinu sám. Ten priestor je neporovnateľný. Máme slobodu vybrať si knihu, ktorá ho baví a z čítania má radosť. Navyše mu zostáva dosť času na hru.
Bolo to ťažké vybaviť si status „domáceho školáka“?
Katka: Nie, ak si nájdete spriatelenú školu, ktorá domoškolákov podporuje, nie je to komplikované. My takú máme v Partizánskom. V Bratislave je problém takúto školu nájsť.
Prečo?
Katka: Sú školy, ktoré aj povedia, že budú domoškolákov podporovať, ale nevedia, čo to obnáša. Pre nás je dôležité mať dôveru školy. Ideálne je, keď si môžeme prispôsobiť osnovy a skúšky môžu prebehnúť pohodovou formou prezentácie, čo sa dieťa doma naučilo. Keď škola príjme, že toto je naša cesta a netlačí nás do socializácie v triede či častých kontrol. Pre mnohé školy, či konkrétne triedne učiteľky, je niečo také neprijateľné.
Môžu si domáce vzdelávanie dovoliť aj bežné rodiny alebo je to finančne náročné? Dostávate nejakú finančnú podporu od štátu?
Lujza: Domáce vzdelávanie nie je podporované štátom a matka, ktorá ostáva vzdelávať deti doma, je vo väčšine prípadov bez príjmu. Živiteľom rodiny sa stáva muž. V našom prípade je naša finančná situácia kľúčová pri rozhodovaní, či ďalej vzdelávať doma alebo už nie. Riešenie našej finančnej situácie je pre nás výzva viac dôverovať Bohu. Zatiaľ, vďaka Bohu, nám nič dôležité nechýba.
Katka: Môj manžel pracuje v IT sektore, žijeme relatívne skromne, necítime v tomto smere nedostatok. Má to určite svoju daň, že chodí neskoro z práce, ale keď je už doma, tak sa venuje deťom a nesedí pri telke či počítači. Ak má jeden rodič stály príjem, dá sa to zvládnuť. Od štátu naozaj nemáme žiadnu podporu, naopak, mama, ktorá doma vzdeláva deti si musí sama platiť zdravotné aj dôchodkové odvody. Škola za domáceho školáka dostane 10% toho, čo za klasického žiaka. Takže je to nevýhodné pre školy i pre rodiny. Ako Združenie pre domácu školu sa snažíme v tomto smere veci zmeniť.
Ak sa rodičia pýtajú, či by to zvládli, čo by ste im odpovedali? Aké predpoklady sú dôležité?
Lujza: Ja som mala ľahšiu úlohu pri rozhodovaní, pretože prvý syn už mal po prvom ročníku v škole, videla som, čo sa učia a neprišlo mi to zložité. Veľa mám mi však povie, že by to jednoducho nedali a sú rady, že idú do roboty. Veľmi záleží na vnútornom nastavení. Ja som sa ako matka naozaj našla a všetko okolo toho ma napĺňa. Je mi to strašne prirodzené a teší ma to. Vždy myslím na nášho otca, ktorý nás učil všetko možné. Nemali sme žiadne krúžky, všetko nás učil on a mám na to krásne spomienky. Napĺňa ma, keď sa obzriem za seba a môžem si povedať: „Toto som ich naučila ja!“
Katka: Pre mňa je strašne vzácne, že máme všetci taký blízky vzťah. Ak by bol Timi v škole, už by som nevedela, čo je v jeho hlave. Tá blízkosť je strašne krásna. Myslím si však, že zvládnuť učiť učivo prvého stupňa dokáže každý, kto má maturitu. Skôr je to o tom, že ak sa niekto necíti dobre dlhšie so svojimi deťmi a teší sa vždy, keď končia víkendy, prázdniny a pod., tak toto pre neho zrejme nie je.
Nemávate krízy? Byť predsa non-stop s deťmi musí byť občas vyčerpávajúce, nemali ste pochybnosti, či ste občas pre deti skutočne pridanou hodnotou?
Katka: Krízy sú úplne normálne. Sme s deťmi 24 hodín denne. Hľadám si spôsob vypnutia, napríklad keď manžel príde, idem si nachvíľu zabehať. Nie vždy to vyjde - včera napríklad chceli ísť všetky deti so mnou. Takže nakoniec som odišla behať s 3 najstaršími. (smiech) Najväčšie krízy sú, keď muž príde o hodinu neskôr, ako povie. (smiech) Ale musím povedať, že prekonávanie kríz ma strašne posúva. Za ten čas, čo som doma, som osobnostne veľmi narástla. Neznášam vety typu: „Žiadnej inteligentnej žene nemôže stačiť, že je iba matka.“ Toto vnímanie, že byť matkou je nič, je taká kríza v spoločnosti.
Lujza: U mňa je to podobné. Takú veľkú krízu, že by som chcela skončiť s domácim vzdelávaním, som nemala. Krízy prídu a zase odídu. Oddýchnem si, urobím niečo pre seba a opäť mám silu ísť ďalej. Náročné je to aj tým, že máme všetky deti ešte veľmi malé a niekedy najmenšie deti potrebujú viac pozornosti. Občas je naozaj ťažké rozhodnúť, komu dám toho času viac. V tie zlé dni si spravíme s Matejom učenie jednoduchšie, aby sa aj on nemusel veľmi trápiť a inokedy to zase dobehneme.
Nemáte strach, že keď vstúpia do štátneho vzdelávania neskôr, budú to mať ťažšie? Rovnako sa budú musieť vyrovnávať s nezmyselným učivom, autoritami či kolektívom.
Lujza: V krajinách, kde je domáce vzdelávanie viac rozšírené, tak stredné a vysoké školy oveľa radšej prijímajú deti vzdelávané doma. Sú kreatívnejšie, motivovanejšie, samostatnejšie, chcú sa učiť, vidia zmysel v tom, čo sa učia.
Katka: Nezmyselnému učivu sa úplne nevieme vyhnúť ani doma, keďže sú preskúšaní každého pol roka, takže na to pripravení budú. Snažím sa u detí budovať charakter a vnútornú motiváciu sa učiť, mať z učenia radosť. V USA, kde má domáce vzdelávanie dlhšiu tradíciu, robili viaceré prieskumy. Domáci školáci podľa nich majú celkovo lepšie výsledky v testoch aj na univerzitách. Majú tiež vyššie sebavedomie a lepšie znášajú tlak okolia. Verím, že naše deti to zvládnu.
Do kedy dieťa môže byť vzdelávané doma?
Katka: U nás je uzákonené individuálne vzdelávanie pre prvý stupeň. Druhý stupeň sa legálne robí cez zahraničné štúdium v Čechách. Stredná škola už nie je povinná, maturita sa dá robiť dištančne, takže v zásade až po univerzitu.
Čo vy považujete za najväčší dar, že si deti vzdelávate doma? Čo to dáva vám ako rodine?
Katka: Byť pri tom. Pomáhať im rásť. Moment, keď Timovi zažiaria oči, keď prišiel na riešenie matematickej úlohy. Hlboký rozhovor o chápaní sveta, ktorý vznikol pri čomsi z prvouky. Keď sa mi zveria s chalanským tajomstvom. Keď sme na výlete v prírode v utorok doobeda - a v stredu a štvrtok tiež. Jedna z veľmi vzácnych vecí je súrodenecké puto. Deti nie sú rozdelené do žiadnych tried a môžu byť spolu. Sú to najlepší kamaráti. Samozrejme, že sa hádajú ako všetky deti, ale my im ukazujeme, ako z toho von. Ideme im doma intenzívnejšie príkladom.
Lujza: Že trávime viac času spolu v pokoji bez naháňania sa, že mám väčší priestor odpovedať na synove potreby, že môžeme rozvíjať talenty našich detí a že máme veľký priestor formovať v nich duchovné i morálne hodnoty.
Učíte sa podľa kurikula, ktoré majú deti v spádovej škole?
Lujza: Držíme sa učebníc, aby deti zvládli preskúšanie, ale máme väčší priestor robiť veci, čo nás bavia. Veľmi často ideme hlbšie. Teraz sa napr. podrobne venujeme počasiu, oblakom. Potom mám v pláne podrobne riešiť včielky. Ak by sme chodili do školy, nedalo by sa to.
Katka: Záleží od rodiny. My sa striktne držíme Hejného učebnice matematiky, tá sa nám páči. Čítame knihy, nie čítanku. Píšeme denník, pri tom si vysvetľujeme pravidlá pravopisu. Sme veľa v prírode a bavia nás experimenty, tým vybavíme prvouku. Pred skúškami skontrolujem, či sme vedia potrebné učivo a prípadne prejdeme, čo chýba. Snažíme sa rozvíjať ich nadšenie pre učenie ako sa dá.
Ako je to s jazykmi? Ovládate ich dobre, alebo si vypomáhate aj s niekým iným v tomto smere?
Lujza: Ja sa učím angličtinu spolu s najstarším. Má ju aj mladší Matej, ale pomáhame si s inými mamičkami domoškolákmi, keďže ja hovorím nemecky. Jedna mi učí deti angličtinu a ja s jej dcérou zase šijem.
Katka: Ja som si to uľahčila, dala som deti na kurz angličtiny. S najmenším som sa ale rozhodla už sama hovoriť po anglicky.
Robíte testy? Známkujete deti?
Katka: Známkovanie nemá doma význam. Ale nechala som syna, aby sa sám ohodnotil na konci roka. Ohodnotil sa celkom výstižne.
Lujza: My sa tiež neznámkujeme. Nie je to motivačné. Testy si hľadáme na internete, lebo spôsob, ako ja kladiem otázky, sú iné než bývajú v testoch, preto ich robíme. Je to nevyhnutné, aby sme mali väčší prehľad.
Nikdy vám deti nepovedali, že by chceli chodiť do školy?
Katka: Môj trojročný mi to hovorí stále. Starší do školy nechcú. Kamaráti im nechýbajú, stretávajú ich každý deň. Hoci im stále starí rodičia hovoria, koľko tam je veľa detí, ako by im tam bolo skvele, bránia sa tomu.
Lujza: Po zápise do prvého ročníka mi Maťko oznámil, že sa mu v škole páči a chcel by tam zostať. Majú naozaj skvelú triednu učiteľku. Ale odvtedy ho škola neláka, nespomína ju.
Čo by bol ten moment, kedy by ste ich nechali ísť do školy, napríklad po roku?
Lujza: Pre nás má domáce vzdelávanie tak veľa výhod, že ich škola nikdy nenahradí. Taký moment by nenastal. Možno jedine finančná situácia, pretože ak príde manžel o prácu, je to naozaj veľmi náročné. Prvý stupeň sa budeme snažiť zvládnuť doma. Druhý stupeň uvidíme.
Katka: My každý rok prehodnocujeme nanovo, čo je pre nás ako rodinu správne. Zatiaľ to je domáce vzdelávanie.
