Články: Pre študentov
O projekte

 

Jozef Tinka: Deti najviac trpia, ak rodičia o sebe navzájom hovoria škaredo, ohovárajú sa a zosmiešňujú

Zuzana Gránska
Autor článku
Zdroj: Archív JT
Jozef Tinka je zakladajúcim členom Rady pre práva dieťaťa. / Zdroj: Archív JT

Jozef Tinka je zakladajúcim členom Rady pre práva dieťaťa. Okrem iného je publicista a vysokoškolský pedagóg. Už 30 rokov sa venuje aktivitám v neziskovom sektore, no posledné roky väčšinu svojho voľného času venuje právam detí. Osobitne sa venuje problematike emočného zneužívania detí, publikuje osvetové i vedecké články a je ústrednou postavou pri presadzovaní sociálnej poruchy syndróm zavrhnutého rodiča do odborného diskurzu a legislatívnych noriem. O tom, čo ho k tejto aktivite priviedlo a ako to na Slovensku s právami detí vyzerá, nám povedal viac.

 

Čo vás priviedlo k tejto problematike?

Spoločenská objednávka. Na Slovensku je nefunkčný systém sociálnoprávnej ochrany detí a poručnícke súdnictvo funguje na matriarchálnom princípe. V praxi sa to prejavuje na deťoch tak, že spory medzi ich rodičmi sa riešia bezohľadu na to, že dieťa prežíva svet inak, ako to vidia dospelí. Preto nie je nič prekvapujúce, že až 153 000 detí trpí nejakou psychickou poruchou v dôsledku zlej situácie v rodine. Asi 40 000 je vystavených emočnému zneužívaniu. Vznikli sme, aby sme sa stali hlasom detí.

 

Práva akých detí sú dnes u nás najviac porušované?

Práva takmer všetkých detí, všetkých malých človiečikov, ktorí nemajú vzhľadom na svoj vek schopnosti brániť sa a postaviť sa zlému zaobchádzaniu. Ono ani v navonok funkčnej rodine nemusí byť všetko v harmónii. Dôležité je, ako dieťa vnímame – či ho berieme ako rovnocenného človeka, ktorý potrebuje špecifický prístup, pretože ešte len spoznáva svet, alebo ho berieme ako niekoho, kto len niečo musí.

 

Prečo sa tak deje?

Dôvodov je celé spektrum. Jedno je však  najmarkantnejšie – svoje dieťa nevnímame ako partnera, ale ako svoj majetok. Žijeme v predstave, že jeho svet je totožný s tým našim a nesnažíme sa pochopiť detskú dušu ako samostatnú bytosť. V tom je koreň všetkého zla, ktorého sa voči deťom dopúšťame. Dokonca aj vtedy, keď žijeme v presvedčení, že konáme z lásky. Mám na mysli opičiu lásku, čo je patologický stav, ktorý dieťa poškodzuje.

 

Prečo sa dnes podľa vás rodiny rozpadajú v ďaleko väčšej miere, ako tomu bolo kedysi?

Takéto tvrdenie je podľa mňa dosť odvážne. Nepoznám štatistiku, ktorá by vedela kvalitatívne rozlišovať rozpad rodiny. Je síce pravda, že dnes sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, ale – považujeme za rozpad rodiny len rozvod? Koľko manželstiev formálne funguje, no v jadre je to dávno nefunkčný stav, choré vzťahy, napäté ovzdušie, vzájomná neúcta a násilie medzi partnermi. Štatistiky však hovoria, že až dve tretiny rozvodov je pre rozdielnosť názorov. A čo je to rozdielnosť názorov? Nezodpovednosť. Netolerancia. Jednoducho sociálna nekompetentnosť, kde absentuje schopnosť kompromisov, schopnosť vnímať, že ten druhý je odlišný nie preto, aby som ho menil, ale preto, aby sme sa dopĺňali. Samozrejme, aj život sa posunul niekam inam. Dnes je viac slobodomyseľnosti, viac neviazanosti, väčší individualizmus a mnoho iných psychosociálnych atribútov, ktoré ovplyvňujú život jednotlivca. Vždy však skončíme pri zodpovednosti, rešpekte a tolerancii. Ľudia si zamieňajú zamilovanosť za lásku a lásku za zamilovanosť. Ale to je už téma sama o sebe.

 

Ako to vplýva na deti?

Konflikty medzi rodičmi majú na deti fatálny dôsledok. Dieťa prežíva intrapsychický konflikt medzi túžbou uspokojiť si citové potreby a napätou situáciou v rodine. Za nezhody rodičov zvykne dieťa obviňovať samo seba, až to speje k samovražedným myšlienkam. Sociálne zrelí rodičia svoje konflikty pred deťmi neriešia. Chránia ich a dávajú im najavo, že nech sa deje čo sa deje, dieťa je to najdôležitejšie, že láska k obom rodičom je to najsvätejšie. Žiaľ, málokto si uvedomuje dôsledky toho, keď prenáša svoje frustrácie a konflikty na svoje dieťa. Myslí si, že dieťa je automaticky na jeho strane, a vôbec si nepripustí, že môže spôsobovať dieťaťu ťažkú traumu, ktorá so sebou nesie neraz veľmi ťažké psychosomatické dôsledky. Nedávno mi jeden detský psychiater uviedol príklad. Do nemocnice priviezli dieťa s podozrením na zápal slepého čreva. No vyšetrenie nič také nepotvrdilo. Až následne psychiater zistil, že ide o somatické prejavy stresov, ktoré dieťa prežívalo – a dosť intenzívne.

Iný príklad je len pre silné žalúdky. Matka si našla nového partnera a odišla, aj s dvomi dcérkami, za ním do Čiech. Trikrát tie dievčatká ušli za otcom. Trikrát ich prišla vziať polícia. Trikrát ich vrátili k matke. Štvrtýkrát – deti skočili pod vlak.

 

Nedávno ste realizovali zaujímavý výskum. O čo presne v ňom išlo a aký signál vaše zistenia vysielajú?

V spoločnosti je veľa skrytých problémov, o ktorých sa akosi nehovorí. Naša skúsenosť je, že deti, ktoré sú vystavené krízovej situácii v rodine, prežívajú silné traumy a že dospelí, ktorí ich majú chrániť neskutočne zlyhávajú. Nehovorím len o rodičoch, ale tentoraz najmä o úradníkoch, ktorí majú mať rozum a ktorí sú platení za to, aby rozpadajúce sa rodiny previedli do pokojných vôd. No nerobia to! Rozhodujú zle. Rozhodujú bez poznania duše dieťaťa. Vieme to, ale chceli sme to spoznať aj cez vedecké metódy reflexie skutočnosti. Pri výskume, zameranom na psychické problémy detí, prežívajúcich krízu vlastných rodín, sme vychádzali z analýzy štatistík Národného centra zdravotníckych informácií, z kazuistiky vyše sto prípadov, ktoré sme riešili, z naratívneho výskumu názorov a zážitkov detí z celého Slovenska, ktorý sme robili na výberovom súbore 1 000 príbehov detí vo veku od 9 do 15 rokov a z rozboru dát z rôznych iných zdrojov. Zistili sme, že v rokoch 2010 až 2014 trpelo nejakou psychickou poruchou v dôsledku rodinných konfliktov vyše 153 000 detí. Asi 40 000 detí je emočne zneužívaných a samotné deti odkazujú rodičom – chceme mať aj mamu, aj otca. Nebráňte nám v láske k obom rodičom. Analýza detských príbehov odhalila, že deťom najviac ubližuje, keď jeden rodič o druhom hovorí škaredo, ohovára ho a zosmiešňuje. To deti bolí.

 

K akým poruchám u detí po rozpade rodiny najčastejšie dochádza?

Analyzovali sme štatisticky sledované diagnózy – neurotické, stresom podmienené a somatomorfné poruchy (diagnózy radu F40 – F48), afektívne poruchy (F30 – F39), poruchy psychického vývinu (F80 – F89); a poruchy správania a emočné poruchy (F90 – F98), tých je asi dve tretiny zo všetkých ochorení. To sú fakty. Skutočnosť je však podľa nás ešte desivejšia. V našej medicínskej praxi zotrváva istý diagnostický schematizmus. Nové moderné medicínske poznatky sa do bežnej praxe nepremietajú dostatočne flexibilne, a deti chodia s bolesťou v duši, ktorú lekár/psychológ vyhodnocuje úplne inak, akou v skutočnosti je. Tento nepríjemný stav sa premieta do zlých súdnych rozhodnutí a celé generácie detí si nesú do života fatálne dôsledky. Hovorím najmä o emočnom zneužívaní detí a jeho referenčnom syndróme zavrhnutého rodiča. Všetci sa rigidne pridržiavajú nejakých predstáv, akoby dieťa a jeho klinický obraz ani neexistovali, pretože odborníci to nevedia nájsť v tabuľkách... A pritom je známych niekoľko medicínskych klasifikácií tohto syndrómu (len sa nazývajú inak). Americká klasifikácia syndróm zadefinovala už aj ako samostatnú diagnózu. Je to téma sama o sebe. O jej ukotvenie v odbornom diskurze i v legislatíve sa  ako jediní u nás, systémovo usilujeme.

 

Čo je spomínaný syndróm zavrhnutého rodiča?

Syndróm zavrhnutého rodiča je sociálna porucha, ku ktorej dochádza v dôsledku emočného zneužívania detí najčastejšie v dôsledku rozvodu rodičov. Je to citlivá téma, ktorej sa naša spoločnosť bráni. Keby sa tento jav reflektoval, potom by sa mnoho súdnych rozhodnutí ukázalo ako nespravodlivých a nesprávnych. O syndróme hovoríme vtedy, ak jeden rodič manipuluje s dieťaťom tak, aby znenávidelo druhého rodiča. A nemusí to robiť vždy vedome, manipulácia sa môže odohrávať aj na neúmyselnej úrovni. Argumentom je, že tento syndróm nemá oficiálnu diagnózu podľa ICD-10 (európska klasifikácia chorôb). To však nie je pravda! Syndróm sa dá klasifikovať ako DRG – skupina súvisiacich diagnóz, pričom treba určiť hlavnú diagnózu, z ktorej všetky ostatné vychádzajú. Lekár má možnosť identifikovať až šesť rôznych diagnóz, ktoré indikujú problém emočného zneužívania detí. Napríklad diagnózu Z61.0 Strata objektu lásky v detstve alebo F91.0 Poruchy správania, viazané na vzťahy v rodine alebo Z63.5 Rozpad rodiny a odcudzenie. Američania dokonca syndróm zadefinovali ako samostatnú diagnózu (DSM-V), ktorú nazvali Vzťahové problémy medzi dieťaťom a rodičom a popísali ju ako stav, kedy „dochádza k úmyselnému verbálnemu alebo príznačnému konaniu rodiča, alebo opatrovníka dieťaťa, ktorého následkom, alebo predpokladaným možným následkom, je značná psychická ujma u dieťaťa“.

Podľa ministerstva zdravotníctva sa v našej medicínskej praxi občas stáva, a toleruje, že lekári ako pomôcku pri spresňovaní nejakej diagnózy použijú aj americkú klasifikáciu chorôb (napríklad v prípade ADHD) a že anglosaská a americká klasifikácia chorôb sa stále viac približujú. Aj z toho vyplýva, že na diagnostikovanie syndrómu zavrhnutého rodiča nie sú žiadne prekážky.

 

Myslíte si, že by sa mali partneri snažiť o zotrvanie vo vzťahu pokiaľ sú deti malé, aby sa vyhli negatívnym následkom na deťoch? Môže deťom oddialenie rozchodu pomôcť?

Keby som mal nejaký univerzálny recept, zachránil by som ľudstvo. Vždy to závisí od zrelosti partnerov. Jeden princíp by však mnohým deťom pomohol. Mali by sme ustúpiť od idealizovania partnerských vzťahov. Mali by sme vziať na vedomie fakt, že prežívame akési tekuté partnerské vzťahy a pojem tradičná rodina nemá nijaké teoretické ani praktické ukotvenie. Každý ho vníma inak. Moje odporúčanie je takéto: ak sa rodičia rozídu, lebo neustáli svoj vzťah, a časom sa stanú cudzími ľuďmi, musia si uvedomiť, že ich spoločné dieťa je ich spoločným dieťaťom naveky. Preto by si mali vysporiadať vzájomné vzťahy tak, aby dieťa nepociťovalo ich roztržky, aby sa neobávalo prejavov lásky k jednému rodičovi rovnako ako k druhému, aby cítilo, že keď práve odchádza povedzme k otcovi, že tým súčasne neubližuje matke. Manželstvo je (žiaľ) pominuteľné, ale rodičovstvo je večné!

Ak majú partneri malé deti, najdôležitejšie je uvedomiť si, že dieťa nie je ničí majetok! Dieťa je svojbytná bytosť, ktorú máme dovolené ľúbiť, o ktorú máme povinnosť sa starať a ktorá má svoje vlastné city a záujmy. Často úplne iné, ako si mi myslíme

 

Aké najčastejšie chyby bývalí partneri po rozchode robia?

Všetko pramení z toho, že nedokážu prijať skutočnosť, že sa môže stať, že si prestanú rozumieť ako milenci, ako partneri, ako manželia. Nemal by to byť však dôvod, aby sa znenávideli! Mali by si nájsť spôsob koexistencie ako slušní ľudia. Ak už nedokážu žiť ako kamaráti, tak by sa mali rešpektovať aspoň ako ľudia – ži a nechaj žiť. Už len v záujme svojich detí.

 

Čo v prípade, ak sa dieťa po rozchode rodičov nechce s jedným z nich stretávať?

Vtedy je dôležité rozpoznať, aký je dôvod na taký postoj dieťaťa. Ak neexistuje nijaký rozumný dôvod, môže ísť o syndróm zavrhnutého rodiča a potom treba k dieťaťu pristupovať ako k chorému jedincovi. Sankcie voči referenčnému rodičovi sa minú účinku, a ani nie sú v tom momente žiaduce. Treba problém rozdeliť na dve polohy – potrebu riešiť patologický stav dieťaťa, napríklad uložením výchovného opatrenia (liečenie, psychologická terapia a pod.) a na vyvodenie dôsledkov voči tomu, kto ochorenie dieťaťa zapríčinil, pretože syndróm sa nevytvára bez manipulátora.

 

Ako deťom konkrétne prostredníctvom Rady pre práva dieťaťa pomáhate?

Snažíme sa byť hlasom detí. Robíme terénnu prácu: napríklad vstupovali sme do súdnych konaní na strane dieťaťa, poskytujeme poradenstvo rodičom, advokátom i sociálnym pracovníkom a usilujeme sa spájať rodiny, teda vyriešiť problém mimosúdne. Potom monitorujme intervenčnú činnosť štátu a dávame podnety. Osobitne sledujeme prácu kolíznych opatrovníkov, súdnych znalcov, advokátov a to, či sa súdne konanie riadi podľa princípov spravodlivosti.

Najnovšie začíname uplatňovať metódu tzv. interdisciplinárnej mediácie. Ide o stretnutie sporiacich sa strán spolu s odborníkmi z rôznych oblastí (advokáti, psychológovia, sociálni pracovníci a iní). Cieľom je dosiahnuť sebareflexiu rodičov, zmeniť optiku nazerania na ich problém, zviditeľniť dieťa a dôsledky naň, vyplývajúce z ich sporu, a dosiahnuť dohodu, ktorú potom súd iba schváli. Ak získame dostatočnú podporu pre tento projekt, potom pomôžeme deťom od stresov, a štátu tým, že odbremeníme súdy i štátny rozpočet.

 

Ako sa dnes o práva detí zaujíma štát?

Štát deklaruje záujem o práva detí, ale praktický výkon ochrany týchto práv je mizerný. Systém sociálnoprávnej ochrany detí prakticky nefunguje, juvenilná justícia, ktorá je nastavená podľa matriarchálneho princípu, rozhoduje schematicky a bez objektívneho skúmania potrieb a najlepšieho záujmu detí a – je toho dosť, čo treba naprávať. Vezmime si napríklad toto: každý človek má právo na kvalitnú súdnu ochranu. Jej vyjadrením je napríklad aj profesionálne právne zastúpenie pred súdom. Štát touto úlohou poveril tety zo sociálok, ktorých právne vedomie je na úrovni bežného človeka, a tvári sa, že dieťa je pred súdom zastúpené! Pritom ktorýkoľvek zločinec má zo zákona právo na advokáta a ak ho nemá, súd ho nemôže súdiť. Ak nemá na advokáta peniaze, tak ho dostane ex offo – teda zaplatí ho štát. Dieťa teda nemá ani takú právnu ochranu ako zločinec. Ako sa teda štát zaujíma o práva detí?

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rodina, Rozhovory, Práva dieťaťa
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.